ERDF — CNRS — DODERA — INVEST (Q3673493): Difference between revisions
Jump to navigation
Jump to search
(Created a new Item: importing one item from France) |
(Changed label, description and/or aliases in pt) |
||||||||||||||
| (18 intermediate revisions by 2 users not shown) | |||||||||||||||
| label / en | label / en | ||||||||||||||
ERDF — CNRS — DODERA — INVEST | |||||||||||||||
| label / de | label / de | ||||||||||||||
EFRE – CNRS – DODERA – INVEST | |||||||||||||||
| label / nl | label / nl | ||||||||||||||
EFRO — CNRS — DODERA — INVESTEREN | |||||||||||||||
| label / it | label / it | ||||||||||||||
FESR — CNRS — DODERA — INVESTIRE | |||||||||||||||
| label / es | label / es | ||||||||||||||
FEDER — CNRS — DODERA — INVERTIR | |||||||||||||||
| label / et | label / et | ||||||||||||||
ERF – CNRS – DODERA – INVESTEERIMINE | |||||||||||||||
| label / lt | label / lt | ||||||||||||||
ERPF – CNRS – DODERA – INVESTAVIMAS | |||||||||||||||
| label / hr | label / hr | ||||||||||||||
EFRR – CNRS – DODERA – ULAGANJE | |||||||||||||||
| label / el | label / el | ||||||||||||||
ΕΤΠΑ — CNRS — DODERA — ΕΠΕΝΔΎΣΕΙΣ | |||||||||||||||
| label / sk | label / sk | ||||||||||||||
EFRR – CNRS – DODERA – INVESTOVAŤ | |||||||||||||||
| label / fi | label / fi | ||||||||||||||
EAKR – CNRS – DODERA – INVESTOINNIT | |||||||||||||||
| label / pl | label / pl | ||||||||||||||
EFRR – CNRS – DODERA – INWESTYCJE | |||||||||||||||
| label / hu | label / hu | ||||||||||||||
ERFA – CNRS – DODERA – BERUHÁZÁS | |||||||||||||||
| label / cs | label / cs | ||||||||||||||
EFRR – CNRS – DODERA – INVESTICE | |||||||||||||||
| label / lv | label / lv | ||||||||||||||
ERAF — CNRS — DODERA — IEGULDĪJUMS | |||||||||||||||
| label / ga | label / ga | ||||||||||||||
CFRE — CNRS — DODERA — INFHEISTÍOCHT | |||||||||||||||
| label / sl | label / sl | ||||||||||||||
ESRR – CNRS – DODERA – NALOŽBE | |||||||||||||||
| label / bg | label / bg | ||||||||||||||
ЕФРР — CNRS — DODERA — INVESTMENT | |||||||||||||||
| label / mt | label / mt | ||||||||||||||
FEŻR — CNRS — DODERA — INVESTI | |||||||||||||||
| label / pt | label / pt | ||||||||||||||
FEDER — CNRS — DODERA — INVEST | |||||||||||||||
| label / da | label / da | ||||||||||||||
EFRU — CNRS — DODERA — INVESTER | |||||||||||||||
| label / ro | label / ro | ||||||||||||||
FEDR – CNRS – DODERA – INVESTEȘTE | |||||||||||||||
| label / sv | label / sv | ||||||||||||||
ERUF – CNRS – DODERA – INVESTERA | |||||||||||||||
| description / en | description / en | ||||||||||||||
Project in France | Project Q3673493 in France | ||||||||||||||
| description / bg | description / bg | ||||||||||||||
Проект Q3673493 във Франция | |||||||||||||||
| description / hr | description / hr | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 u Francuskoj | |||||||||||||||
| description / hu | description / hu | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 Franciaországban | |||||||||||||||
| description / cs | description / cs | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 ve Francii | |||||||||||||||
| description / da | description / da | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 i Frankrig | |||||||||||||||
| description / nl | description / nl | ||||||||||||||
Project Q3673493 in Frankrijk | |||||||||||||||
| description / et | description / et | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 Prantsusmaal | |||||||||||||||
| description / fi | description / fi | ||||||||||||||
Projekti Q3673493 Ranskassa | |||||||||||||||
| description / fr | description / fr | ||||||||||||||
Projet Q3673493 en France | |||||||||||||||
| description / de | description / de | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 in Frankreich | |||||||||||||||
| description / el | description / el | ||||||||||||||
Έργο Q3673493 στη Γαλλία | |||||||||||||||
| description / ga | description / ga | ||||||||||||||
Tionscadal Q3673493 sa Fhrainc | |||||||||||||||
| description / it | description / it | ||||||||||||||
Progetto Q3673493 in Francia | |||||||||||||||
| description / lv | description / lv | ||||||||||||||
Projekts Q3673493 Francijā | |||||||||||||||
| description / lt | description / lt | ||||||||||||||
Projektas Q3673493 Prancūzijoje | |||||||||||||||
| description / mt | description / mt | ||||||||||||||
Proġett Q3673493 fi Franza | |||||||||||||||
| description / pl | description / pl | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 we Francji | |||||||||||||||
| description / pt | description / pt | ||||||||||||||
Projeto Q3673493 na França | |||||||||||||||
| description / ro | description / ro | ||||||||||||||
Proiectul Q3673493 în Franța | |||||||||||||||
| description / sk | description / sk | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 vo Francúzsku | |||||||||||||||
| description / sl | description / sl | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 v Franciji | |||||||||||||||
| description / es | description / es | ||||||||||||||
Proyecto Q3673493 en Francia | |||||||||||||||
| description / sv | description / sv | ||||||||||||||
Projekt Q3673493 i Frankrike | |||||||||||||||
| Property / budget | |||||||||||||||
| |||||||||||||||
| Property / budget: 74,280.0 Euro / rank | |||||||||||||||
| Property / EU contribution | |||||||||||||||
| |||||||||||||||
| Property / EU contribution: 37,140.00 Euro / rank | |||||||||||||||
| Property / co-financing rate | |||||||||||||||
| |||||||||||||||
| Property / co-financing rate: 50.0 percent / rank | |||||||||||||||
| Property / beneficiary name (string) | |||||||||||||||
| Property / beneficiary name (string): CENTRE NATIONAL DE LA RECHERCHE SCIENTIFIQUE / rank | |||||||||||||||
| Property / postal code | |||||||||||||||
| Property / postal code: 14052 / rank | |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organic materials and mainly polymers are omnipresent in the nuclear power chain and, as such, their behaviour under ionising radiation (R.I) must be carefully studied. They can be found 1) upstream of the fuel cycle (additives in the manufacture of MOX fuel, protective equipment), 2) in the safety chain of nuclear installations both in operation and in an accidental situation (cable insulation or joints), and 3) downstream of the cycle for the management of nuclear waste, all operations of maintenance of nuclear installations or dismantling (gants, vinyl protective sheets...) and as dismantling waste (glovebox screens, etc.). In all these areas, materials are subjected to more or less intense and very different irradiation: type of radiation, dose, dose rate. Polymers are among the most sensitive materials to ionising radiation. Their structure is profoundly modified through the creation of new chemical groups, known as defects, in parallel with the emission of molecules of small masses (gas). As a result of these developments, irradiation can cause the loss of functional properties for equipment containing organic materials (cables, paints) or create dangerous situations in the case of nuclear waste rich in organic compounds. The focus is on (a) the emission of gases with risks of explosion (H2), corrosion (HF, HCl) or toxicity risks, and (b) the creation of molecules of small masses that are complex for radionuclides and which may potentially facilitate their migration to the geosphere. Among these gases, H2 appears to be one of the most problematic because created in a wide variety of polymers; our project focuses specifically on the emission of hydrogen during the long-term storage of organic waste contaminated with alpha emitting actinides. Controlling the safety of this waste is a major and current societal issue and will become even more so as decommissioning programmes will increase. The prediction of these emissions can only be controlled by the knowledge, at any time, of the aging state of the materials and the gases emitted. This study is part of a broader scientific program, in which we have shown that the prediction of high-dose gaseous emission from radiochemical efficiency (i.e., the number of moles of defects created per unit of energy deposited) measured at low dose, G0(H2), leads to an overestimation of the gaseous emission [1]. Indeed, the radiochemical emission efficiency of H2, G(H2), decreases when the radiation dose increases, i.e. when the degree of ageing of the emitting material increases. Moreover, the technological problem is seriously complicated by the wide diversity of polymers and the dependence of G(H2) on the composition of materials. The database set up under the impulse of AREVA and CEA and containing G0(H2) and G(H2) values at reduced doses, for some polymer families, will unfortunately never be exhaustive. So we have chosen a completely different approach, based on basic research, to solve this applied problem. The objective is to understand and quantify the phenomena involved in the decrease of G(H2) when the dose increases. The long-term objective is to have, depending on the initial composition and microstructural evolution of polymers, a reliable and scientifically substantiated prediction of the evolution of dihydrogen emission efficiency. As a result of its objectives, this project is part of RIS3 “Recycling and dismantling” of the “energy transition” theme. (English) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organic materials and mainly polymers are omnipresent in the nuclear power chain and, as such, their behaviour under ionising radiation (R.I) must be carefully studied. They can be found 1) upstream of the fuel cycle (additives in the manufacture of MOX fuel, protective equipment), 2) in the safety chain of nuclear installations both in operation and in an accidental situation (cable insulation or joints), and 3) downstream of the cycle for the management of nuclear waste, all operations of maintenance of nuclear installations or dismantling (gants, vinyl protective sheets...) and as dismantling waste (glovebox screens, etc.). In all these areas, materials are subjected to more or less intense and very different irradiation: type of radiation, dose, dose rate. Polymers are among the most sensitive materials to ionising radiation. Their structure is profoundly modified through the creation of new chemical groups, known as defects, in parallel with the emission of molecules of small masses (gas). As a result of these developments, irradiation can cause the loss of functional properties for equipment containing organic materials (cables, paints) or create dangerous situations in the case of nuclear waste rich in organic compounds. The focus is on (a) the emission of gases with risks of explosion (H2), corrosion (HF, HCl) or toxicity risks, and (b) the creation of molecules of small masses that are complex for radionuclides and which may potentially facilitate their migration to the geosphere. Among these gases, H2 appears to be one of the most problematic because created in a wide variety of polymers; our project focuses specifically on the emission of hydrogen during the long-term storage of organic waste contaminated with alpha emitting actinides. Controlling the safety of this waste is a major and current societal issue and will become even more so as decommissioning programmes will increase. The prediction of these emissions can only be controlled by the knowledge, at any time, of the aging state of the materials and the gases emitted. This study is part of a broader scientific program, in which we have shown that the prediction of high-dose gaseous emission from radiochemical efficiency (i.e., the number of moles of defects created per unit of energy deposited) measured at low dose, G0(H2), leads to an overestimation of the gaseous emission [1]. Indeed, the radiochemical emission efficiency of H2, G(H2), decreases when the radiation dose increases, i.e. when the degree of ageing of the emitting material increases. Moreover, the technological problem is seriously complicated by the wide diversity of polymers and the dependence of G(H2) on the composition of materials. The database set up under the impulse of AREVA and CEA and containing G0(H2) and G(H2) values at reduced doses, for some polymer families, will unfortunately never be exhaustive. So we have chosen a completely different approach, based on basic research, to solve this applied problem. The objective is to understand and quantify the phenomena involved in the decrease of G(H2) when the dose increases. The long-term objective is to have, depending on the initial composition and microstructural evolution of polymers, a reliable and scientifically substantiated prediction of the evolution of dihydrogen emission efficiency. As a result of its objectives, this project is part of RIS3 “Recycling and dismantling” of the “energy transition” theme. (English) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organic materials and mainly polymers are omnipresent in the nuclear power chain and, as such, their behaviour under ionising radiation (R.I) must be carefully studied. They can be found 1) upstream of the fuel cycle (additives in the manufacture of MOX fuel, protective equipment), 2) in the safety chain of nuclear installations both in operation and in an accidental situation (cable insulation or joints), and 3) downstream of the cycle for the management of nuclear waste, all operations of maintenance of nuclear installations or dismantling (gants, vinyl protective sheets...) and as dismantling waste (glovebox screens, etc.). In all these areas, materials are subjected to more or less intense and very different irradiation: type of radiation, dose, dose rate. Polymers are among the most sensitive materials to ionising radiation. Their structure is profoundly modified through the creation of new chemical groups, known as defects, in parallel with the emission of molecules of small masses (gas). As a result of these developments, irradiation can cause the loss of functional properties for equipment containing organic materials (cables, paints) or create dangerous situations in the case of nuclear waste rich in organic compounds. The focus is on (a) the emission of gases with risks of explosion (H2), corrosion (HF, HCl) or toxicity risks, and (b) the creation of molecules of small masses that are complex for radionuclides and which may potentially facilitate their migration to the geosphere. Among these gases, H2 appears to be one of the most problematic because created in a wide variety of polymers; our project focuses specifically on the emission of hydrogen during the long-term storage of organic waste contaminated with alpha emitting actinides. Controlling the safety of this waste is a major and current societal issue and will become even more so as decommissioning programmes will increase. The prediction of these emissions can only be controlled by the knowledge, at any time, of the aging state of the materials and the gases emitted. This study is part of a broader scientific program, in which we have shown that the prediction of high-dose gaseous emission from radiochemical efficiency (i.e., the number of moles of defects created per unit of energy deposited) measured at low dose, G0(H2), leads to an overestimation of the gaseous emission [1]. Indeed, the radiochemical emission efficiency of H2, G(H2), decreases when the radiation dose increases, i.e. when the degree of ageing of the emitting material increases. Moreover, the technological problem is seriously complicated by the wide diversity of polymers and the dependence of G(H2) on the composition of materials. The database set up under the impulse of AREVA and CEA and containing G0(H2) and G(H2) values at reduced doses, for some polymer families, will unfortunately never be exhaustive. So we have chosen a completely different approach, based on basic research, to solve this applied problem. The objective is to understand and quantify the phenomena involved in the decrease of G(H2) when the dose increases. The long-term objective is to have, depending on the initial composition and microstructural evolution of polymers, a reliable and scientifically substantiated prediction of the evolution of dihydrogen emission efficiency. As a result of its objectives, this project is part of RIS3 “Recycling and dismantling” of the “energy transition” theme. (English) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 18 November 2021
| |||||||||||||||
| Property / summary: Organic materials and mainly polymers are omnipresent in the nuclear power chain and, as such, their behaviour under ionising radiation (R.I) must be carefully studied. They can be found 1) upstream of the fuel cycle (additives in the manufacture of MOX fuel, protective equipment), 2) in the safety chain of nuclear installations both in operation and in an accidental situation (cable insulation or joints), and 3) downstream of the cycle for the management of nuclear waste, all operations of maintenance of nuclear installations or dismantling (gants, vinyl protective sheets...) and as dismantling waste (glovebox screens, etc.). In all these areas, materials are subjected to more or less intense and very different irradiation: type of radiation, dose, dose rate. Polymers are among the most sensitive materials to ionising radiation. Their structure is profoundly modified through the creation of new chemical groups, known as defects, in parallel with the emission of molecules of small masses (gas). As a result of these developments, irradiation can cause the loss of functional properties for equipment containing organic materials (cables, paints) or create dangerous situations in the case of nuclear waste rich in organic compounds. The focus is on (a) the emission of gases with risks of explosion (H2), corrosion (HF, HCl) or toxicity risks, and (b) the creation of molecules of small masses that are complex for radionuclides and which may potentially facilitate their migration to the geosphere. Among these gases, H2 appears to be one of the most problematic because created in a wide variety of polymers; our project focuses specifically on the emission of hydrogen during the long-term storage of organic waste contaminated with alpha emitting actinides. Controlling the safety of this waste is a major and current societal issue and will become even more so as decommissioning programmes will increase. The prediction of these emissions can only be controlled by the knowledge, at any time, of the aging state of the materials and the gases emitted. This study is part of a broader scientific program, in which we have shown that the prediction of high-dose gaseous emission from radiochemical efficiency (i.e., the number of moles of defects created per unit of energy deposited) measured at low dose, G0(H2), leads to an overestimation of the gaseous emission [1]. Indeed, the radiochemical emission efficiency of H2, G(H2), decreases when the radiation dose increases, i.e. when the degree of ageing of the emitting material increases. Moreover, the technological problem is seriously complicated by the wide diversity of polymers and the dependence of G(H2) on the composition of materials. The database set up under the impulse of AREVA and CEA and containing G0(H2) and G(H2) values at reduced doses, for some polymer families, will unfortunately never be exhaustive. So we have chosen a completely different approach, based on basic research, to solve this applied problem. The objective is to understand and quantify the phenomena involved in the decrease of G(H2) when the dose increases. The long-term objective is to have, depending on the initial composition and microstructural evolution of polymers, a reliable and scientifically substantiated prediction of the evolution of dihydrogen emission efficiency. As a result of its objectives, this project is part of RIS3 “Recycling and dismantling” of the “energy transition” theme. (English) / qualifier | |||||||||||||||
readability score: 0.3089651980350238
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organische Materialien und vor allem Polymere sind in der Elektronuklearkette allgegenwärtig, so dass ihr Verhalten unter ionisierender Strahlung (R.I) sorgfältig untersucht werden muss. Sie sind 1) am Ende des Brennstoffkreislaufs (Zusatzstoffe bei der Herstellung von MOX-Brennstoff, Schutzausrüstung), 2) in der Sicherheitskette kerntechnischer Anlagen sowohl im Betrieb als auch in Unfallsituationen (Kabelisolierungen oder Dichtungen) und 3) am Ende des Kreislaufs für die Entsorgung nuklearer Abfälle, alle Wartungsarbeiten an kerntechnischen Anlagen oder Stilllegungsanlagen (Handschuhhandschuhe, Schutzhüllen usw.) und als Stilllegungsabfälle (Handschuhkastensiebe usw.) zu finden. In all diesen Bereichen werden die Materialien mehr oder weniger stark und sehr unterschiedlich bestrahlt: Art der Strahlung, Dosis, Dosisrate. Polymere gehören zu den empfindlichsten Materialien für ionisierende Strahlungen. Ihre Struktur wird durch die Bildung neuer chemischer Gruppierungen, die als Defekte bezeichnet werden, grundlegend verändert, parallel zur Emission von Molekülen mit geringer Masse (Gas). Aufgrund dieser Entwicklungen kann die Bestrahlung zum Verlust der Funktionseigenschaften von Anlagen führen, die organische Materialien (Kabel, Farben) enthalten, oder bei nuklearen Abfällen, die reich an organischen Verbindungen sind, gefährliche Situationen verursachen. Die Aufmerksamkeitspunkte betreffen a) die Emission von Gasen, die ein Explosionsrisiko (H2), Korrosion (HF, HCl) oder Toxizitätsrisiken aufweisen, und b) die Bildung von Molekülen mit geringen Komplexmassen für Radionuklide, die ihre Migration in die Geosphäre potenziell fördern können. Unter diesen Gasen erscheint H2 als eines der problematischsten, da es in einer Vielzahl von Polymeren entsteht; in mehr oder weniger großen Mengen. Unser Projekt beschäftigt sich gerade mit der Emission von Wasserstoff während der langfristigen Lagerung organischer Abfälle, die mit Alpha-Aktiniden kontaminiert sind. Die Kontrolle der Sicherheit dieser Abfälle ist eine wichtige und aktuelle gesellschaftliche Herausforderung, und dies umso mehr, als die Stilllegungsprogramme zunehmen werden. Die Vorhersage dieser Emissionen kann nur durch das Wissen über den Alterungszustand der emittierten Materialien und Gase kontrolliert werden. Diese Studie ist Teil eines umfassenderen wissenschaftlichen Programms, in dem wir gezeigt haben, dass die Vorhersage der gasförmigen Emission bei hohen Dosen aus der radiochemischen Leistung (d. h. die Anzahl der Mol der pro Einheit der abgeschiedenen Energie erzeugten Fehler) bei niedriger Dosis, G0(H2), zu einer Überbewertung der Gasemission führt [1]. Der radiochemische Wirkungsgrad von H2, G(H2) sinkt, wenn die Strahlendosis erhöht wird, d. h. wenn der Alterungsgrad des emittierenden Materials steigt. Darüber hinaus wird das technologische Problem durch die große Vielfalt der Polymere und die Abhängigkeit von G(H2) von der Zusammensetzung der Materialien ernsthaft erschwert. Die Datenbank von AREVA und CEA, die G0(H2) und G(H2) in reduzierten Dosen für bestimmte Polymerfamilien zusammenführt, wird leider nie vollständig sein. Deshalb haben wir uns für einen ganz anderen Ansatz entschieden, der auf der Grundlagenforschung beruht, um dieses angewandte Problem zu lösen. Ziel ist es, die Phänomene zu verstehen und zu quantifizieren, die beim Abbau von G(H2) auftreten, wenn die Dosis erhöht wird. Das langfristige Ziel besteht darin, in Abhängigkeit von der ursprünglichen Zusammensetzung und der mikrostrukturellen Entwicklung der Polymere eine zuverlässige und wissenschaftlich fundierte Vorhersage der Entwicklung der Dihydrogenemissionseffizienz zu erhalten. Abgesehen von seinen Zielen ist dieses Projekt Teil des RIS3 „Recycling und Stilllegung“ des Themas „Energiewende“. (German) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organische Materialien und vor allem Polymere sind in der Elektronuklearkette allgegenwärtig, so dass ihr Verhalten unter ionisierender Strahlung (R.I) sorgfältig untersucht werden muss. Sie sind 1) am Ende des Brennstoffkreislaufs (Zusatzstoffe bei der Herstellung von MOX-Brennstoff, Schutzausrüstung), 2) in der Sicherheitskette kerntechnischer Anlagen sowohl im Betrieb als auch in Unfallsituationen (Kabelisolierungen oder Dichtungen) und 3) am Ende des Kreislaufs für die Entsorgung nuklearer Abfälle, alle Wartungsarbeiten an kerntechnischen Anlagen oder Stilllegungsanlagen (Handschuhhandschuhe, Schutzhüllen usw.) und als Stilllegungsabfälle (Handschuhkastensiebe usw.) zu finden. In all diesen Bereichen werden die Materialien mehr oder weniger stark und sehr unterschiedlich bestrahlt: Art der Strahlung, Dosis, Dosisrate. Polymere gehören zu den empfindlichsten Materialien für ionisierende Strahlungen. Ihre Struktur wird durch die Bildung neuer chemischer Gruppierungen, die als Defekte bezeichnet werden, grundlegend verändert, parallel zur Emission von Molekülen mit geringer Masse (Gas). Aufgrund dieser Entwicklungen kann die Bestrahlung zum Verlust der Funktionseigenschaften von Anlagen führen, die organische Materialien (Kabel, Farben) enthalten, oder bei nuklearen Abfällen, die reich an organischen Verbindungen sind, gefährliche Situationen verursachen. Die Aufmerksamkeitspunkte betreffen a) die Emission von Gasen, die ein Explosionsrisiko (H2), Korrosion (HF, HCl) oder Toxizitätsrisiken aufweisen, und b) die Bildung von Molekülen mit geringen Komplexmassen für Radionuklide, die ihre Migration in die Geosphäre potenziell fördern können. Unter diesen Gasen erscheint H2 als eines der problematischsten, da es in einer Vielzahl von Polymeren entsteht; in mehr oder weniger großen Mengen. Unser Projekt beschäftigt sich gerade mit der Emission von Wasserstoff während der langfristigen Lagerung organischer Abfälle, die mit Alpha-Aktiniden kontaminiert sind. Die Kontrolle der Sicherheit dieser Abfälle ist eine wichtige und aktuelle gesellschaftliche Herausforderung, und dies umso mehr, als die Stilllegungsprogramme zunehmen werden. Die Vorhersage dieser Emissionen kann nur durch das Wissen über den Alterungszustand der emittierten Materialien und Gase kontrolliert werden. Diese Studie ist Teil eines umfassenderen wissenschaftlichen Programms, in dem wir gezeigt haben, dass die Vorhersage der gasförmigen Emission bei hohen Dosen aus der radiochemischen Leistung (d. h. die Anzahl der Mol der pro Einheit der abgeschiedenen Energie erzeugten Fehler) bei niedriger Dosis, G0(H2), zu einer Überbewertung der Gasemission führt [1]. Der radiochemische Wirkungsgrad von H2, G(H2) sinkt, wenn die Strahlendosis erhöht wird, d. h. wenn der Alterungsgrad des emittierenden Materials steigt. Darüber hinaus wird das technologische Problem durch die große Vielfalt der Polymere und die Abhängigkeit von G(H2) von der Zusammensetzung der Materialien ernsthaft erschwert. Die Datenbank von AREVA und CEA, die G0(H2) und G(H2) in reduzierten Dosen für bestimmte Polymerfamilien zusammenführt, wird leider nie vollständig sein. Deshalb haben wir uns für einen ganz anderen Ansatz entschieden, der auf der Grundlagenforschung beruht, um dieses angewandte Problem zu lösen. Ziel ist es, die Phänomene zu verstehen und zu quantifizieren, die beim Abbau von G(H2) auftreten, wenn die Dosis erhöht wird. Das langfristige Ziel besteht darin, in Abhängigkeit von der ursprünglichen Zusammensetzung und der mikrostrukturellen Entwicklung der Polymere eine zuverlässige und wissenschaftlich fundierte Vorhersage der Entwicklung der Dihydrogenemissionseffizienz zu erhalten. Abgesehen von seinen Zielen ist dieses Projekt Teil des RIS3 „Recycling und Stilllegung“ des Themas „Energiewende“. (German) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organische Materialien und vor allem Polymere sind in der Elektronuklearkette allgegenwärtig, so dass ihr Verhalten unter ionisierender Strahlung (R.I) sorgfältig untersucht werden muss. Sie sind 1) am Ende des Brennstoffkreislaufs (Zusatzstoffe bei der Herstellung von MOX-Brennstoff, Schutzausrüstung), 2) in der Sicherheitskette kerntechnischer Anlagen sowohl im Betrieb als auch in Unfallsituationen (Kabelisolierungen oder Dichtungen) und 3) am Ende des Kreislaufs für die Entsorgung nuklearer Abfälle, alle Wartungsarbeiten an kerntechnischen Anlagen oder Stilllegungsanlagen (Handschuhhandschuhe, Schutzhüllen usw.) und als Stilllegungsabfälle (Handschuhkastensiebe usw.) zu finden. In all diesen Bereichen werden die Materialien mehr oder weniger stark und sehr unterschiedlich bestrahlt: Art der Strahlung, Dosis, Dosisrate. Polymere gehören zu den empfindlichsten Materialien für ionisierende Strahlungen. Ihre Struktur wird durch die Bildung neuer chemischer Gruppierungen, die als Defekte bezeichnet werden, grundlegend verändert, parallel zur Emission von Molekülen mit geringer Masse (Gas). Aufgrund dieser Entwicklungen kann die Bestrahlung zum Verlust der Funktionseigenschaften von Anlagen führen, die organische Materialien (Kabel, Farben) enthalten, oder bei nuklearen Abfällen, die reich an organischen Verbindungen sind, gefährliche Situationen verursachen. Die Aufmerksamkeitspunkte betreffen a) die Emission von Gasen, die ein Explosionsrisiko (H2), Korrosion (HF, HCl) oder Toxizitätsrisiken aufweisen, und b) die Bildung von Molekülen mit geringen Komplexmassen für Radionuklide, die ihre Migration in die Geosphäre potenziell fördern können. Unter diesen Gasen erscheint H2 als eines der problematischsten, da es in einer Vielzahl von Polymeren entsteht; in mehr oder weniger großen Mengen. Unser Projekt beschäftigt sich gerade mit der Emission von Wasserstoff während der langfristigen Lagerung organischer Abfälle, die mit Alpha-Aktiniden kontaminiert sind. Die Kontrolle der Sicherheit dieser Abfälle ist eine wichtige und aktuelle gesellschaftliche Herausforderung, und dies umso mehr, als die Stilllegungsprogramme zunehmen werden. Die Vorhersage dieser Emissionen kann nur durch das Wissen über den Alterungszustand der emittierten Materialien und Gase kontrolliert werden. Diese Studie ist Teil eines umfassenderen wissenschaftlichen Programms, in dem wir gezeigt haben, dass die Vorhersage der gasförmigen Emission bei hohen Dosen aus der radiochemischen Leistung (d. h. die Anzahl der Mol der pro Einheit der abgeschiedenen Energie erzeugten Fehler) bei niedriger Dosis, G0(H2), zu einer Überbewertung der Gasemission führt [1]. Der radiochemische Wirkungsgrad von H2, G(H2) sinkt, wenn die Strahlendosis erhöht wird, d. h. wenn der Alterungsgrad des emittierenden Materials steigt. Darüber hinaus wird das technologische Problem durch die große Vielfalt der Polymere und die Abhängigkeit von G(H2) von der Zusammensetzung der Materialien ernsthaft erschwert. Die Datenbank von AREVA und CEA, die G0(H2) und G(H2) in reduzierten Dosen für bestimmte Polymerfamilien zusammenführt, wird leider nie vollständig sein. Deshalb haben wir uns für einen ganz anderen Ansatz entschieden, der auf der Grundlagenforschung beruht, um dieses angewandte Problem zu lösen. Ziel ist es, die Phänomene zu verstehen und zu quantifizieren, die beim Abbau von G(H2) auftreten, wenn die Dosis erhöht wird. Das langfristige Ziel besteht darin, in Abhängigkeit von der ursprünglichen Zusammensetzung und der mikrostrukturellen Entwicklung der Polymere eine zuverlässige und wissenschaftlich fundierte Vorhersage der Entwicklung der Dihydrogenemissionseffizienz zu erhalten. Abgesehen von seinen Zielen ist dieses Projekt Teil des RIS3 „Recycling und Stilllegung“ des Themas „Energiewende“. (German) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 1 December 2021
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organische materialen en voornamelijk polymeren zijn alomtegenwoordig in de kernenergieketen en als zodanig moeten hun gedrag onder ioniserende straling (R.I) zorgvuldig worden bestudeerd. Zij kunnen worden gevonden 1) vóór de splijtstofcyclus (additieven bij de vervaardiging van MOX-brandstof, beschermingsmiddelen), 2) in de veiligheidsketen van nucleaire installaties, zowel in bedrijf als in een toevallige situatie (kabelisolatie of verbindingen), en 3) na de cyclus voor het beheer van kernafval, alle werkzaamheden in verband met het onderhoud van nucleaire installaties of ontmanteling (gants, vinylbeschermingsplaten, enz.) en als ontmantelingsafval (handschoenenschermen, enz.). In al deze gebieden worden materialen min of meer intens en zeer verschillend bestraald: soort straling, dosis, dosering. Polymeren behoren tot de meest gevoelige materialen voor ioniserende straling. Hun structuur wordt grondig gewijzigd door het creëren van nieuwe chemische groepen, bekend als defecten, parallel met de emissie van moleculen van kleine massa’s (gas). Als gevolg van deze ontwikkelingen kan bestraling leiden tot het verlies van functionele eigenschappen voor apparatuur die organische materialen (kabels, verven) bevat of gevaarlijke situaties veroorzaken in het geval van kernafval dat rijk is aan organische verbindingen. De nadruk ligt op (a) de emissie van gassen met risico’s op explosie (H2), corrosie (HF, HCl) of toxiciteitsrisico’s, en (b) het ontstaan van moleculen van kleine massa’s die complex zijn voor radionucliden en die hun migratie naar de geosfeer mogelijk kunnen vergemakkelijken. Van deze gassen lijkt H2 een van de meest problematische te zijn, omdat deze in een grote verscheidenheid aan polymeren wordt gecreëerd; ons project richt zich specifiek op de uitstoot van waterstof tijdens de langdurige opslag van organisch afval dat verontreinigd is met alfa-uitstotende actiniden. De controle op de veiligheid van dit afval is een belangrijke en actuele maatschappelijke kwestie en zal nog sterker worden naarmate de ontmantelingsprogramma’s zullen toenemen. De voorspelling van deze emissies kan alleen worden beheerst door de kennis, op elk moment, van de verouderingstoestand van de materialen en de uitgestoten gassen. Deze studie maakt deel uit van een breder wetenschappelijk programma, waarin we hebben aangetoond dat de voorspelling van een hoge dosis gasvormige emissie door radiochemische efficiëntie (d.w.z. het aantal mol van defecten die per eenheid van gedeponeerde energie worden gecreëerd) gemeten bij lage dosis, G0(H2), leidt tot een overschatting van de gasvormige emissie [1]. De radiochemische emissie-efficiëntie van H2, G(H2) neemt immers af wanneer de stralingsdosis toeneemt, d.w.z. wanneer de verouderingsgraad van het uitzendende materiaal toeneemt. Bovendien wordt het technologische probleem ernstig bemoeilijkt door de grote diversiteit van polymeren en de afhankelijkheid van G(H2) van de samenstelling van materialen. De databank die onder impuls van AREVA en CEA is opgezet en die G0(H2) en G(H2)-waarden bevat bij verlaagde doses, voor sommige polymeerfamilies, zal helaas nooit volledig zijn. Daarom hebben we gekozen voor een totaal andere aanpak, gebaseerd op fundamenteel onderzoek, om dit toegepaste probleem op te lossen. Het doel is het begrijpen en kwantificeren van de verschijnselen die betrokken zijn bij de afname van G(H2) wanneer de dosis toeneemt. De langetermijndoelstelling is, afhankelijk van de oorspronkelijke samenstelling en de microstructurele evolutie van polymeren, een betrouwbare en wetenschappelijk onderbouwde voorspelling van de evolutie van de efficiëntie van de dihydrogeenemissie te hebben. Als gevolg van de doelstellingen maakt dit project deel uit van RIS3 „Recycling en ontmanteling” van het thema „energietransitie”. (Dutch) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organische materialen en voornamelijk polymeren zijn alomtegenwoordig in de kernenergieketen en als zodanig moeten hun gedrag onder ioniserende straling (R.I) zorgvuldig worden bestudeerd. Zij kunnen worden gevonden 1) vóór de splijtstofcyclus (additieven bij de vervaardiging van MOX-brandstof, beschermingsmiddelen), 2) in de veiligheidsketen van nucleaire installaties, zowel in bedrijf als in een toevallige situatie (kabelisolatie of verbindingen), en 3) na de cyclus voor het beheer van kernafval, alle werkzaamheden in verband met het onderhoud van nucleaire installaties of ontmanteling (gants, vinylbeschermingsplaten, enz.) en als ontmantelingsafval (handschoenenschermen, enz.). In al deze gebieden worden materialen min of meer intens en zeer verschillend bestraald: soort straling, dosis, dosering. Polymeren behoren tot de meest gevoelige materialen voor ioniserende straling. Hun structuur wordt grondig gewijzigd door het creëren van nieuwe chemische groepen, bekend als defecten, parallel met de emissie van moleculen van kleine massa’s (gas). Als gevolg van deze ontwikkelingen kan bestraling leiden tot het verlies van functionele eigenschappen voor apparatuur die organische materialen (kabels, verven) bevat of gevaarlijke situaties veroorzaken in het geval van kernafval dat rijk is aan organische verbindingen. De nadruk ligt op (a) de emissie van gassen met risico’s op explosie (H2), corrosie (HF, HCl) of toxiciteitsrisico’s, en (b) het ontstaan van moleculen van kleine massa’s die complex zijn voor radionucliden en die hun migratie naar de geosfeer mogelijk kunnen vergemakkelijken. Van deze gassen lijkt H2 een van de meest problematische te zijn, omdat deze in een grote verscheidenheid aan polymeren wordt gecreëerd; ons project richt zich specifiek op de uitstoot van waterstof tijdens de langdurige opslag van organisch afval dat verontreinigd is met alfa-uitstotende actiniden. De controle op de veiligheid van dit afval is een belangrijke en actuele maatschappelijke kwestie en zal nog sterker worden naarmate de ontmantelingsprogramma’s zullen toenemen. De voorspelling van deze emissies kan alleen worden beheerst door de kennis, op elk moment, van de verouderingstoestand van de materialen en de uitgestoten gassen. Deze studie maakt deel uit van een breder wetenschappelijk programma, waarin we hebben aangetoond dat de voorspelling van een hoge dosis gasvormige emissie door radiochemische efficiëntie (d.w.z. het aantal mol van defecten die per eenheid van gedeponeerde energie worden gecreëerd) gemeten bij lage dosis, G0(H2), leidt tot een overschatting van de gasvormige emissie [1]. De radiochemische emissie-efficiëntie van H2, G(H2) neemt immers af wanneer de stralingsdosis toeneemt, d.w.z. wanneer de verouderingsgraad van het uitzendende materiaal toeneemt. Bovendien wordt het technologische probleem ernstig bemoeilijkt door de grote diversiteit van polymeren en de afhankelijkheid van G(H2) van de samenstelling van materialen. De databank die onder impuls van AREVA en CEA is opgezet en die G0(H2) en G(H2)-waarden bevat bij verlaagde doses, voor sommige polymeerfamilies, zal helaas nooit volledig zijn. Daarom hebben we gekozen voor een totaal andere aanpak, gebaseerd op fundamenteel onderzoek, om dit toegepaste probleem op te lossen. Het doel is het begrijpen en kwantificeren van de verschijnselen die betrokken zijn bij de afname van G(H2) wanneer de dosis toeneemt. De langetermijndoelstelling is, afhankelijk van de oorspronkelijke samenstelling en de microstructurele evolutie van polymeren, een betrouwbare en wetenschappelijk onderbouwde voorspelling van de evolutie van de efficiëntie van de dihydrogeenemissie te hebben. Als gevolg van de doelstellingen maakt dit project deel uit van RIS3 „Recycling en ontmanteling” van het thema „energietransitie”. (Dutch) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organische materialen en voornamelijk polymeren zijn alomtegenwoordig in de kernenergieketen en als zodanig moeten hun gedrag onder ioniserende straling (R.I) zorgvuldig worden bestudeerd. Zij kunnen worden gevonden 1) vóór de splijtstofcyclus (additieven bij de vervaardiging van MOX-brandstof, beschermingsmiddelen), 2) in de veiligheidsketen van nucleaire installaties, zowel in bedrijf als in een toevallige situatie (kabelisolatie of verbindingen), en 3) na de cyclus voor het beheer van kernafval, alle werkzaamheden in verband met het onderhoud van nucleaire installaties of ontmanteling (gants, vinylbeschermingsplaten, enz.) en als ontmantelingsafval (handschoenenschermen, enz.). In al deze gebieden worden materialen min of meer intens en zeer verschillend bestraald: soort straling, dosis, dosering. Polymeren behoren tot de meest gevoelige materialen voor ioniserende straling. Hun structuur wordt grondig gewijzigd door het creëren van nieuwe chemische groepen, bekend als defecten, parallel met de emissie van moleculen van kleine massa’s (gas). Als gevolg van deze ontwikkelingen kan bestraling leiden tot het verlies van functionele eigenschappen voor apparatuur die organische materialen (kabels, verven) bevat of gevaarlijke situaties veroorzaken in het geval van kernafval dat rijk is aan organische verbindingen. De nadruk ligt op (a) de emissie van gassen met risico’s op explosie (H2), corrosie (HF, HCl) of toxiciteitsrisico’s, en (b) het ontstaan van moleculen van kleine massa’s die complex zijn voor radionucliden en die hun migratie naar de geosfeer mogelijk kunnen vergemakkelijken. Van deze gassen lijkt H2 een van de meest problematische te zijn, omdat deze in een grote verscheidenheid aan polymeren wordt gecreëerd; ons project richt zich specifiek op de uitstoot van waterstof tijdens de langdurige opslag van organisch afval dat verontreinigd is met alfa-uitstotende actiniden. De controle op de veiligheid van dit afval is een belangrijke en actuele maatschappelijke kwestie en zal nog sterker worden naarmate de ontmantelingsprogramma’s zullen toenemen. De voorspelling van deze emissies kan alleen worden beheerst door de kennis, op elk moment, van de verouderingstoestand van de materialen en de uitgestoten gassen. Deze studie maakt deel uit van een breder wetenschappelijk programma, waarin we hebben aangetoond dat de voorspelling van een hoge dosis gasvormige emissie door radiochemische efficiëntie (d.w.z. het aantal mol van defecten die per eenheid van gedeponeerde energie worden gecreëerd) gemeten bij lage dosis, G0(H2), leidt tot een overschatting van de gasvormige emissie [1]. De radiochemische emissie-efficiëntie van H2, G(H2) neemt immers af wanneer de stralingsdosis toeneemt, d.w.z. wanneer de verouderingsgraad van het uitzendende materiaal toeneemt. Bovendien wordt het technologische probleem ernstig bemoeilijkt door de grote diversiteit van polymeren en de afhankelijkheid van G(H2) van de samenstelling van materialen. De databank die onder impuls van AREVA en CEA is opgezet en die G0(H2) en G(H2)-waarden bevat bij verlaagde doses, voor sommige polymeerfamilies, zal helaas nooit volledig zijn. Daarom hebben we gekozen voor een totaal andere aanpak, gebaseerd op fundamenteel onderzoek, om dit toegepaste probleem op te lossen. Het doel is het begrijpen en kwantificeren van de verschijnselen die betrokken zijn bij de afname van G(H2) wanneer de dosis toeneemt. De langetermijndoelstelling is, afhankelijk van de oorspronkelijke samenstelling en de microstructurele evolutie van polymeren, een betrouwbare en wetenschappelijk onderbouwde voorspelling van de evolutie van de efficiëntie van de dihydrogeenemissie te hebben. Als gevolg van de doelstellingen maakt dit project deel uit van RIS3 „Recycling en ontmanteling” van het thema „energietransitie”. (Dutch) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 6 December 2021
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
I materiali organici e principalmente i polimeri sono onnipresenti nella catena dell'energia nucleare e, in quanto tali, il loro comportamento sotto radiazioni ionizzanti (R.I) deve essere attentamente studiato. Essi possono essere trovati 1) a monte del ciclo del combustibile (additivi nella fabbricazione di combustibile MOX, dispositivi di protezione), 2) nella catena di sicurezza degli impianti nucleari sia in funzione che in una situazione accidentale (isolamento dei cavi o giunti), e 3) a valle del ciclo per la gestione dei rifiuti nucleari, tutte le operazioni di manutenzione degli impianti nucleari o di smantellamento (gabinetti, fogli protettivi in vinile...) e come smantellamento dei rifiuti (schermo glovebox, ecc.). In tutte queste aree, i materiali sono sottoposti a irradiazione più o meno intensa e molto diversa: tipo di radiazione, dose, dose. I polimeri sono tra i materiali più sensibili alle radiazioni ionizzanti. La loro struttura è profondamente modificata attraverso la creazione di nuovi gruppi chimici, noti come difetti, in parallelo con l'emissione di molecole di piccole masse (gas). A seguito di questi sviluppi, l'irradiazione può causare la perdita di proprietà funzionali per le apparecchiature contenenti materiali organici (cavi, pitture) o creare situazioni pericolose nel caso di rifiuti nucleari ricchi di composti organici. L'attenzione si concentra a) sull'emissione di gas con rischi di esplosione (H2), corrosione (HF, HCl) o tossicità, e (b) sulla creazione di molecole di piccole masse che sono complesse per i radionuclidi e che possono potenzialmente facilitarne la migrazione verso la geosfera. Tra questi gas, l'H2 sembra essere uno dei più problematici perché creato in un'ampia varietà di polimeri; il nostro progetto si concentra specificamente sull'emissione di idrogeno durante lo stoccaggio a lungo termine di rifiuti organici contaminati da attinidi alfa emettitori. Controllare la sicurezza di questi rifiuti è un problema sociale importante e attuale e diventerà ancora di più in quanto i programmi di disattivazione aumenteranno. La previsione di queste emissioni può essere controllata solo dalla conoscenza, in qualsiasi momento, dello stato di invecchiamento dei materiali e dei gas emessi. Questo studio fa parte di un programma scientifico più ampio, in cui abbiamo dimostrato che la previsione di alte dosi di emissioni gassose derivanti dall'efficienza radiochimica (cioè il numero di moli di difetti creati per unità di energia depositata) misurata a bassa dose, G0(H2), porta a una sovrastima dell'emissione gassosa [1]. In effetti, l'efficienza delle emissioni radiochimiche di H2, G(H2) diminuisce quando la dose di radiazione aumenta, vale a dire quando aumenta il grado di invecchiamento del materiale che emette. Inoltre, il problema tecnologico è gravemente complicato dall'ampia diversità dei polimeri e dalla dipendenza del G(H2) dalla composizione dei materiali. La banca dati creata sotto l'impulso di AREVA e CEA e contenente valori G0(H2) e G(H2) a dosi ridotte, per alcune famiglie di polimeri, purtroppo non sarà mai esaustiva. Abbiamo quindi scelto un approccio completamente diverso, basato sulla ricerca di base, per risolvere questo problema applicato. L'obiettivo è capire e quantificare i fenomeni coinvolti nella diminuzione di G(H2) quando la dose aumenta. L'obiettivo a lungo termine è quello di avere, a seconda della composizione iniziale e dell'evoluzione microstrutturale dei polimeri, una previsione affidabile e scientificamente comprovata dell'evoluzione dell'efficienza delle emissioni di diidrogeno. Grazie ai suoi obiettivi, questo progetto fa parte delle RIS3 "Riciclaggio e smantellamento" del tema "transizione energetica". (Italian) | |||||||||||||||
| Property / summary: I materiali organici e principalmente i polimeri sono onnipresenti nella catena dell'energia nucleare e, in quanto tali, il loro comportamento sotto radiazioni ionizzanti (R.I) deve essere attentamente studiato. Essi possono essere trovati 1) a monte del ciclo del combustibile (additivi nella fabbricazione di combustibile MOX, dispositivi di protezione), 2) nella catena di sicurezza degli impianti nucleari sia in funzione che in una situazione accidentale (isolamento dei cavi o giunti), e 3) a valle del ciclo per la gestione dei rifiuti nucleari, tutte le operazioni di manutenzione degli impianti nucleari o di smantellamento (gabinetti, fogli protettivi in vinile...) e come smantellamento dei rifiuti (schermo glovebox, ecc.). In tutte queste aree, i materiali sono sottoposti a irradiazione più o meno intensa e molto diversa: tipo di radiazione, dose, dose. I polimeri sono tra i materiali più sensibili alle radiazioni ionizzanti. La loro struttura è profondamente modificata attraverso la creazione di nuovi gruppi chimici, noti come difetti, in parallelo con l'emissione di molecole di piccole masse (gas). A seguito di questi sviluppi, l'irradiazione può causare la perdita di proprietà funzionali per le apparecchiature contenenti materiali organici (cavi, pitture) o creare situazioni pericolose nel caso di rifiuti nucleari ricchi di composti organici. L'attenzione si concentra a) sull'emissione di gas con rischi di esplosione (H2), corrosione (HF, HCl) o tossicità, e (b) sulla creazione di molecole di piccole masse che sono complesse per i radionuclidi e che possono potenzialmente facilitarne la migrazione verso la geosfera. Tra questi gas, l'H2 sembra essere uno dei più problematici perché creato in un'ampia varietà di polimeri; il nostro progetto si concentra specificamente sull'emissione di idrogeno durante lo stoccaggio a lungo termine di rifiuti organici contaminati da attinidi alfa emettitori. Controllare la sicurezza di questi rifiuti è un problema sociale importante e attuale e diventerà ancora di più in quanto i programmi di disattivazione aumenteranno. La previsione di queste emissioni può essere controllata solo dalla conoscenza, in qualsiasi momento, dello stato di invecchiamento dei materiali e dei gas emessi. Questo studio fa parte di un programma scientifico più ampio, in cui abbiamo dimostrato che la previsione di alte dosi di emissioni gassose derivanti dall'efficienza radiochimica (cioè il numero di moli di difetti creati per unità di energia depositata) misurata a bassa dose, G0(H2), porta a una sovrastima dell'emissione gassosa [1]. In effetti, l'efficienza delle emissioni radiochimiche di H2, G(H2) diminuisce quando la dose di radiazione aumenta, vale a dire quando aumenta il grado di invecchiamento del materiale che emette. Inoltre, il problema tecnologico è gravemente complicato dall'ampia diversità dei polimeri e dalla dipendenza del G(H2) dalla composizione dei materiali. La banca dati creata sotto l'impulso di AREVA e CEA e contenente valori G0(H2) e G(H2) a dosi ridotte, per alcune famiglie di polimeri, purtroppo non sarà mai esaustiva. Abbiamo quindi scelto un approccio completamente diverso, basato sulla ricerca di base, per risolvere questo problema applicato. L'obiettivo è capire e quantificare i fenomeni coinvolti nella diminuzione di G(H2) quando la dose aumenta. L'obiettivo a lungo termine è quello di avere, a seconda della composizione iniziale e dell'evoluzione microstrutturale dei polimeri, una previsione affidabile e scientificamente comprovata dell'evoluzione dell'efficienza delle emissioni di diidrogeno. Grazie ai suoi obiettivi, questo progetto fa parte delle RIS3 "Riciclaggio e smantellamento" del tema "transizione energetica". (Italian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: I materiali organici e principalmente i polimeri sono onnipresenti nella catena dell'energia nucleare e, in quanto tali, il loro comportamento sotto radiazioni ionizzanti (R.I) deve essere attentamente studiato. Essi possono essere trovati 1) a monte del ciclo del combustibile (additivi nella fabbricazione di combustibile MOX, dispositivi di protezione), 2) nella catena di sicurezza degli impianti nucleari sia in funzione che in una situazione accidentale (isolamento dei cavi o giunti), e 3) a valle del ciclo per la gestione dei rifiuti nucleari, tutte le operazioni di manutenzione degli impianti nucleari o di smantellamento (gabinetti, fogli protettivi in vinile...) e come smantellamento dei rifiuti (schermo glovebox, ecc.). In tutte queste aree, i materiali sono sottoposti a irradiazione più o meno intensa e molto diversa: tipo di radiazione, dose, dose. I polimeri sono tra i materiali più sensibili alle radiazioni ionizzanti. La loro struttura è profondamente modificata attraverso la creazione di nuovi gruppi chimici, noti come difetti, in parallelo con l'emissione di molecole di piccole masse (gas). A seguito di questi sviluppi, l'irradiazione può causare la perdita di proprietà funzionali per le apparecchiature contenenti materiali organici (cavi, pitture) o creare situazioni pericolose nel caso di rifiuti nucleari ricchi di composti organici. L'attenzione si concentra a) sull'emissione di gas con rischi di esplosione (H2), corrosione (HF, HCl) o tossicità, e (b) sulla creazione di molecole di piccole masse che sono complesse per i radionuclidi e che possono potenzialmente facilitarne la migrazione verso la geosfera. Tra questi gas, l'H2 sembra essere uno dei più problematici perché creato in un'ampia varietà di polimeri; il nostro progetto si concentra specificamente sull'emissione di idrogeno durante lo stoccaggio a lungo termine di rifiuti organici contaminati da attinidi alfa emettitori. Controllare la sicurezza di questi rifiuti è un problema sociale importante e attuale e diventerà ancora di più in quanto i programmi di disattivazione aumenteranno. La previsione di queste emissioni può essere controllata solo dalla conoscenza, in qualsiasi momento, dello stato di invecchiamento dei materiali e dei gas emessi. Questo studio fa parte di un programma scientifico più ampio, in cui abbiamo dimostrato che la previsione di alte dosi di emissioni gassose derivanti dall'efficienza radiochimica (cioè il numero di moli di difetti creati per unità di energia depositata) misurata a bassa dose, G0(H2), porta a una sovrastima dell'emissione gassosa [1]. In effetti, l'efficienza delle emissioni radiochimiche di H2, G(H2) diminuisce quando la dose di radiazione aumenta, vale a dire quando aumenta il grado di invecchiamento del materiale che emette. Inoltre, il problema tecnologico è gravemente complicato dall'ampia diversità dei polimeri e dalla dipendenza del G(H2) dalla composizione dei materiali. La banca dati creata sotto l'impulso di AREVA e CEA e contenente valori G0(H2) e G(H2) a dosi ridotte, per alcune famiglie di polimeri, purtroppo non sarà mai esaustiva. Abbiamo quindi scelto un approccio completamente diverso, basato sulla ricerca di base, per risolvere questo problema applicato. L'obiettivo è capire e quantificare i fenomeni coinvolti nella diminuzione di G(H2) quando la dose aumenta. L'obiettivo a lungo termine è quello di avere, a seconda della composizione iniziale e dell'evoluzione microstrutturale dei polimeri, una previsione affidabile e scientificamente comprovata dell'evoluzione dell'efficienza delle emissioni di diidrogeno. Grazie ai suoi obiettivi, questo progetto fa parte delle RIS3 "Riciclaggio e smantellamento" del tema "transizione energetica". (Italian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 13 January 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Los materiales orgánicos y principalmente los polímeros son omnipresentes en la cadena de energía nuclear y, como tales, su comportamiento bajo radiación ionizante (I.I) debe estudiarse cuidadosamente. Se pueden encontrar 1) antes del ciclo del combustible (aditivos en la fabricación de combustible MOX, equipos de protección), 2) en la cadena de seguridad de las instalaciones nucleares tanto en funcionamiento como en situación accidental (aislamiento por cable o juntas), y 3) después del ciclo para la gestión de residuos nucleares, todas las operaciones de mantenimiento de instalaciones nucleares o de desmantelamiento (gants, láminas de protección de vinilo...) y como residuos de desmantelamiento (pantallas de guante, etc.). En todas estas áreas, los materiales son sometidos a irradiaciones más o menos intensas y muy diferentes: tipo de radiación, dosis, tasa de dosis. Los polímeros se encuentran entre los materiales más sensibles a la radiación ionizante. Su estructura se modifica profundamente a través de la creación de nuevos grupos químicos, conocidos como defectos, en paralelo con la emisión de moléculas de pequeñas masas (gas). Como resultado de estos avances, la irradiación puede causar la pérdida de propiedades funcionales de los equipos que contienen materiales orgánicos (cables, pinturas) o crear situaciones peligrosas en el caso de residuos nucleares ricos en compuestos orgánicos. La atención se centra en: a) la emisión de gases con riesgos de explosión (H2), corrosión (HF, HCl) o toxicidad, y b) la creación de moléculas de pequeñas masas que son complejas para los radionucleidos y que pueden facilitar su migración a la geosfera. Entre estos gases, el H2 parece ser uno de los más problemáticos porque se crea en una amplia variedad de polímeros; nuestro proyecto se centra específicamente en la emisión de hidrógeno durante el almacenamiento a largo plazo de residuos orgánicos contaminados con actínidos emisores alfa. El control de la seguridad de estos residuos es un problema importante y actual de la sociedad y se hará aún más a medida que aumenten los programas de clausura. La predicción de estas emisiones solo puede ser controlada por el conocimiento, en cualquier momento, del estado de envejecimiento de los materiales y los gases emitidos. Este estudio forma parte de un programa científico más amplio, en el que hemos demostrado que la predicción de altas dosis de emisión gaseosa de la eficiencia radioquímica (es decir, el número de lunares de defectos creados por unidad de energía depositada) medida a dosis bajas, G0(H2), conduce a una sobreestimación de la emisión gaseosa [1]. De hecho, la eficiencia de las emisiones radioquímicas de H2, G(H2) disminuye cuando aumenta la dosis de radiación, es decir, cuando aumenta el grado de envejecimiento del material emisor. Además, el problema tecnológico se complica seriamente por la gran diversidad de polímeros y la dependencia de G(H2) de la composición de los materiales. Lamentablemente, la base de datos creada bajo el impulso de AREVA y CEA y que contiene valores G0(H2) y G(H2) a dosis reducidas, para algunas familias de polímeros, nunca será exhaustiva. Así que hemos elegido un enfoque completamente diferente, basado en la investigación básica, para resolver este problema aplicado. El objetivo es comprender y cuantificar los fenómenos involucrados en la disminución de G(H2) cuando la dosis aumenta. El objetivo a largo plazo es tener, dependiendo de la composición inicial y la evolución microestructural de los polímeros, una predicción fiable y científicamente fundamentada de la evolución de la eficiencia de las emisiones de dihidrógeno. Como resultado de sus objetivos, este proyecto forma parte del RIS3 «Reciclaje y desmantelamiento» del tema de la «transición energética». (Spanish) | |||||||||||||||
| Property / summary: Los materiales orgánicos y principalmente los polímeros son omnipresentes en la cadena de energía nuclear y, como tales, su comportamiento bajo radiación ionizante (I.I) debe estudiarse cuidadosamente. Se pueden encontrar 1) antes del ciclo del combustible (aditivos en la fabricación de combustible MOX, equipos de protección), 2) en la cadena de seguridad de las instalaciones nucleares tanto en funcionamiento como en situación accidental (aislamiento por cable o juntas), y 3) después del ciclo para la gestión de residuos nucleares, todas las operaciones de mantenimiento de instalaciones nucleares o de desmantelamiento (gants, láminas de protección de vinilo...) y como residuos de desmantelamiento (pantallas de guante, etc.). En todas estas áreas, los materiales son sometidos a irradiaciones más o menos intensas y muy diferentes: tipo de radiación, dosis, tasa de dosis. Los polímeros se encuentran entre los materiales más sensibles a la radiación ionizante. Su estructura se modifica profundamente a través de la creación de nuevos grupos químicos, conocidos como defectos, en paralelo con la emisión de moléculas de pequeñas masas (gas). Como resultado de estos avances, la irradiación puede causar la pérdida de propiedades funcionales de los equipos que contienen materiales orgánicos (cables, pinturas) o crear situaciones peligrosas en el caso de residuos nucleares ricos en compuestos orgánicos. La atención se centra en: a) la emisión de gases con riesgos de explosión (H2), corrosión (HF, HCl) o toxicidad, y b) la creación de moléculas de pequeñas masas que son complejas para los radionucleidos y que pueden facilitar su migración a la geosfera. Entre estos gases, el H2 parece ser uno de los más problemáticos porque se crea en una amplia variedad de polímeros; nuestro proyecto se centra específicamente en la emisión de hidrógeno durante el almacenamiento a largo plazo de residuos orgánicos contaminados con actínidos emisores alfa. El control de la seguridad de estos residuos es un problema importante y actual de la sociedad y se hará aún más a medida que aumenten los programas de clausura. La predicción de estas emisiones solo puede ser controlada por el conocimiento, en cualquier momento, del estado de envejecimiento de los materiales y los gases emitidos. Este estudio forma parte de un programa científico más amplio, en el que hemos demostrado que la predicción de altas dosis de emisión gaseosa de la eficiencia radioquímica (es decir, el número de lunares de defectos creados por unidad de energía depositada) medida a dosis bajas, G0(H2), conduce a una sobreestimación de la emisión gaseosa [1]. De hecho, la eficiencia de las emisiones radioquímicas de H2, G(H2) disminuye cuando aumenta la dosis de radiación, es decir, cuando aumenta el grado de envejecimiento del material emisor. Además, el problema tecnológico se complica seriamente por la gran diversidad de polímeros y la dependencia de G(H2) de la composición de los materiales. Lamentablemente, la base de datos creada bajo el impulso de AREVA y CEA y que contiene valores G0(H2) y G(H2) a dosis reducidas, para algunas familias de polímeros, nunca será exhaustiva. Así que hemos elegido un enfoque completamente diferente, basado en la investigación básica, para resolver este problema aplicado. El objetivo es comprender y cuantificar los fenómenos involucrados en la disminución de G(H2) cuando la dosis aumenta. El objetivo a largo plazo es tener, dependiendo de la composición inicial y la evolución microestructural de los polímeros, una predicción fiable y científicamente fundamentada de la evolución de la eficiencia de las emisiones de dihidrógeno. Como resultado de sus objetivos, este proyecto forma parte del RIS3 «Reciclaje y desmantelamiento» del tema de la «transición energética». (Spanish) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Los materiales orgánicos y principalmente los polímeros son omnipresentes en la cadena de energía nuclear y, como tales, su comportamiento bajo radiación ionizante (I.I) debe estudiarse cuidadosamente. Se pueden encontrar 1) antes del ciclo del combustible (aditivos en la fabricación de combustible MOX, equipos de protección), 2) en la cadena de seguridad de las instalaciones nucleares tanto en funcionamiento como en situación accidental (aislamiento por cable o juntas), y 3) después del ciclo para la gestión de residuos nucleares, todas las operaciones de mantenimiento de instalaciones nucleares o de desmantelamiento (gants, láminas de protección de vinilo...) y como residuos de desmantelamiento (pantallas de guante, etc.). En todas estas áreas, los materiales son sometidos a irradiaciones más o menos intensas y muy diferentes: tipo de radiación, dosis, tasa de dosis. Los polímeros se encuentran entre los materiales más sensibles a la radiación ionizante. Su estructura se modifica profundamente a través de la creación de nuevos grupos químicos, conocidos como defectos, en paralelo con la emisión de moléculas de pequeñas masas (gas). Como resultado de estos avances, la irradiación puede causar la pérdida de propiedades funcionales de los equipos que contienen materiales orgánicos (cables, pinturas) o crear situaciones peligrosas en el caso de residuos nucleares ricos en compuestos orgánicos. La atención se centra en: a) la emisión de gases con riesgos de explosión (H2), corrosión (HF, HCl) o toxicidad, y b) la creación de moléculas de pequeñas masas que son complejas para los radionucleidos y que pueden facilitar su migración a la geosfera. Entre estos gases, el H2 parece ser uno de los más problemáticos porque se crea en una amplia variedad de polímeros; nuestro proyecto se centra específicamente en la emisión de hidrógeno durante el almacenamiento a largo plazo de residuos orgánicos contaminados con actínidos emisores alfa. El control de la seguridad de estos residuos es un problema importante y actual de la sociedad y se hará aún más a medida que aumenten los programas de clausura. La predicción de estas emisiones solo puede ser controlada por el conocimiento, en cualquier momento, del estado de envejecimiento de los materiales y los gases emitidos. Este estudio forma parte de un programa científico más amplio, en el que hemos demostrado que la predicción de altas dosis de emisión gaseosa de la eficiencia radioquímica (es decir, el número de lunares de defectos creados por unidad de energía depositada) medida a dosis bajas, G0(H2), conduce a una sobreestimación de la emisión gaseosa [1]. De hecho, la eficiencia de las emisiones radioquímicas de H2, G(H2) disminuye cuando aumenta la dosis de radiación, es decir, cuando aumenta el grado de envejecimiento del material emisor. Además, el problema tecnológico se complica seriamente por la gran diversidad de polímeros y la dependencia de G(H2) de la composición de los materiales. Lamentablemente, la base de datos creada bajo el impulso de AREVA y CEA y que contiene valores G0(H2) y G(H2) a dosis reducidas, para algunas familias de polímeros, nunca será exhaustiva. Así que hemos elegido un enfoque completamente diferente, basado en la investigación básica, para resolver este problema aplicado. El objetivo es comprender y cuantificar los fenómenos involucrados en la disminución de G(H2) cuando la dosis aumenta. El objetivo a largo plazo es tener, dependiendo de la composición inicial y la evolución microestructural de los polímeros, una predicción fiable y científicamente fundamentada de la evolución de la eficiencia de las emisiones de dihidrógeno. Como resultado de sus objetivos, este proyecto forma parte del RIS3 «Reciclaje y desmantelamiento» del tema de la «transición energética». (Spanish) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 14 January 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Orgaanilised materjalid ja peamiselt polümeerid on tuumaenergiaahelas kõikjal ja seetõttu tuleb nende käitumist ioniseeriva kiirguse all hoolikalt uurida. Neid võib leida 1) kütusetsüklist ülesvoolu (lisaained MOX-kütuse tootmisel, kaitsevahendid), 2) tuumaseadmete ohutusahelas nii käitamisel kui ka juhuslikus olukorras (kaabli isolatsioon või liigesed) ja 3) tuumajäätmete käitlemise tsüklist allavoolu, kõiki tuumaseadmete hooldus- või demonteerimistoiminguid (anumid, vinüülkaitseplaadid jne) ning jäätmete demonteerimist (kinnastusekraanid jne). Kõigis neis piirkondades kiiritatakse materjale enam-vähem intensiivselt ja väga erineval viisil: kiirguse liik, doos, doosikiirus. Polümeerid on ioniseeriva kiirguse suhtes kõige tundlikumad materjalid. Nende struktuuri on põhjalikult muudetud uute keemiliste rühmade loomisega, mida nimetatakse defektideks, paralleelselt väikeste masside (gaasi) molekulide emissiooniga. Nende arengute tulemusena võib kiiritamine põhjustada orgaanilisi materjale (kaableid, värve) sisaldavate seadmete funktsionaalsete omaduste kaotust või tekitada ohtlikke olukordi orgaaniliste ühendite rikkalike tuumajäätmete puhul. Tähelepanu keskmes on a) gaaside heide, millega kaasneb plahvatusoht (H2), korrosioonioht (HF, HCl) või mürgisus, ning b) väikeste masside molekulide loomine, mis on keerukad radionukliidide jaoks ja võivad hõlbustada nende migratsiooni geosfääri. Nende gaaside hulgas näib H2 olevat üks kõige problemaatilisemaid, sest see on loodud mitmesugustes polümeerides; meie projekt keskendub konkreetselt vesiniku heitele alfat kiirgavate aktiniididega saastunud orgaaniliste jäätmete pikaajalisel ladustamisel. Nende jäätmete ohutuse kontrollimine on suur ja aktuaalne ühiskondlik küsimus ning see muutub veelgi suuremaks, kuna dekomisjoneerimisprogrammid suurenevad. Nende heitkoguste prognoosimist saab igal ajal kontrollida üksnes materjalide ja eralduvate gaaside vananemisseisundi tundmisega. See uuring on osa laiemast teadusprogrammist, kus me oleme näidanud, et radiokeemilisest efektiivsusest tuleneva suure doosi gaasilise heite prognoosimine (st defektide arv, mis tekivad sadestatud energiaühiku kohta) mõõdetuna väikeses doosis, G0(H2), viib gaasilise heite ülehindamiseni [1]. H2, G(H2) radiokeemiline kiirgustõhusus väheneb, kui kiirgusdoos suureneb, st kui kiirgava materjali vananemisaste suureneb. Lisaks on tehnoloogiline probleem tõsiselt keerukas polümeeride suure mitmekesisuse ja G(H2) sõltuvuse tõttu materjalide koostisest. AREVA ja CEA impulsi alusel loodud andmebaas, mis sisaldab vähendatud doosides G0(H2) ja G(H2) väärtusi mõnede polümeeriperede kohta, ei ole kahjuks kunagi ammendav. Seega oleme valinud selle rakendatud probleemi lahendamiseks täiesti teistsuguse lähenemisviisi, mis põhineb alusuuringutel. Eesmärk on mõista ja kvantifitseerida G(H2) vähenemisega seotud nähtusi annuse suurendamisel. Pikaajaline eesmärk on, et polümeeride esialgsest koostisest ja mikrostruktuurilisest evolutsioonist sõltuks usaldusväärne ja teaduslikult põhjendatud prognoos divesinike emissiooni tõhususe arengu kohta. Tänu oma eesmärkidele on kõnealune projekt osa „energiasüsteemi ümberkujundamise“ teemavaldkonnast RIS3 „Töötlemine ja demonteerimine“. (Estonian) | |||||||||||||||
| Property / summary: Orgaanilised materjalid ja peamiselt polümeerid on tuumaenergiaahelas kõikjal ja seetõttu tuleb nende käitumist ioniseeriva kiirguse all hoolikalt uurida. Neid võib leida 1) kütusetsüklist ülesvoolu (lisaained MOX-kütuse tootmisel, kaitsevahendid), 2) tuumaseadmete ohutusahelas nii käitamisel kui ka juhuslikus olukorras (kaabli isolatsioon või liigesed) ja 3) tuumajäätmete käitlemise tsüklist allavoolu, kõiki tuumaseadmete hooldus- või demonteerimistoiminguid (anumid, vinüülkaitseplaadid jne) ning jäätmete demonteerimist (kinnastusekraanid jne). Kõigis neis piirkondades kiiritatakse materjale enam-vähem intensiivselt ja väga erineval viisil: kiirguse liik, doos, doosikiirus. Polümeerid on ioniseeriva kiirguse suhtes kõige tundlikumad materjalid. Nende struktuuri on põhjalikult muudetud uute keemiliste rühmade loomisega, mida nimetatakse defektideks, paralleelselt väikeste masside (gaasi) molekulide emissiooniga. Nende arengute tulemusena võib kiiritamine põhjustada orgaanilisi materjale (kaableid, värve) sisaldavate seadmete funktsionaalsete omaduste kaotust või tekitada ohtlikke olukordi orgaaniliste ühendite rikkalike tuumajäätmete puhul. Tähelepanu keskmes on a) gaaside heide, millega kaasneb plahvatusoht (H2), korrosioonioht (HF, HCl) või mürgisus, ning b) väikeste masside molekulide loomine, mis on keerukad radionukliidide jaoks ja võivad hõlbustada nende migratsiooni geosfääri. Nende gaaside hulgas näib H2 olevat üks kõige problemaatilisemaid, sest see on loodud mitmesugustes polümeerides; meie projekt keskendub konkreetselt vesiniku heitele alfat kiirgavate aktiniididega saastunud orgaaniliste jäätmete pikaajalisel ladustamisel. Nende jäätmete ohutuse kontrollimine on suur ja aktuaalne ühiskondlik küsimus ning see muutub veelgi suuremaks, kuna dekomisjoneerimisprogrammid suurenevad. Nende heitkoguste prognoosimist saab igal ajal kontrollida üksnes materjalide ja eralduvate gaaside vananemisseisundi tundmisega. See uuring on osa laiemast teadusprogrammist, kus me oleme näidanud, et radiokeemilisest efektiivsusest tuleneva suure doosi gaasilise heite prognoosimine (st defektide arv, mis tekivad sadestatud energiaühiku kohta) mõõdetuna väikeses doosis, G0(H2), viib gaasilise heite ülehindamiseni [1]. H2, G(H2) radiokeemiline kiirgustõhusus väheneb, kui kiirgusdoos suureneb, st kui kiirgava materjali vananemisaste suureneb. Lisaks on tehnoloogiline probleem tõsiselt keerukas polümeeride suure mitmekesisuse ja G(H2) sõltuvuse tõttu materjalide koostisest. AREVA ja CEA impulsi alusel loodud andmebaas, mis sisaldab vähendatud doosides G0(H2) ja G(H2) väärtusi mõnede polümeeriperede kohta, ei ole kahjuks kunagi ammendav. Seega oleme valinud selle rakendatud probleemi lahendamiseks täiesti teistsuguse lähenemisviisi, mis põhineb alusuuringutel. Eesmärk on mõista ja kvantifitseerida G(H2) vähenemisega seotud nähtusi annuse suurendamisel. Pikaajaline eesmärk on, et polümeeride esialgsest koostisest ja mikrostruktuurilisest evolutsioonist sõltuks usaldusväärne ja teaduslikult põhjendatud prognoos divesinike emissiooni tõhususe arengu kohta. Tänu oma eesmärkidele on kõnealune projekt osa „energiasüsteemi ümberkujundamise“ teemavaldkonnast RIS3 „Töötlemine ja demonteerimine“. (Estonian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Orgaanilised materjalid ja peamiselt polümeerid on tuumaenergiaahelas kõikjal ja seetõttu tuleb nende käitumist ioniseeriva kiirguse all hoolikalt uurida. Neid võib leida 1) kütusetsüklist ülesvoolu (lisaained MOX-kütuse tootmisel, kaitsevahendid), 2) tuumaseadmete ohutusahelas nii käitamisel kui ka juhuslikus olukorras (kaabli isolatsioon või liigesed) ja 3) tuumajäätmete käitlemise tsüklist allavoolu, kõiki tuumaseadmete hooldus- või demonteerimistoiminguid (anumid, vinüülkaitseplaadid jne) ning jäätmete demonteerimist (kinnastusekraanid jne). Kõigis neis piirkondades kiiritatakse materjale enam-vähem intensiivselt ja väga erineval viisil: kiirguse liik, doos, doosikiirus. Polümeerid on ioniseeriva kiirguse suhtes kõige tundlikumad materjalid. Nende struktuuri on põhjalikult muudetud uute keemiliste rühmade loomisega, mida nimetatakse defektideks, paralleelselt väikeste masside (gaasi) molekulide emissiooniga. Nende arengute tulemusena võib kiiritamine põhjustada orgaanilisi materjale (kaableid, värve) sisaldavate seadmete funktsionaalsete omaduste kaotust või tekitada ohtlikke olukordi orgaaniliste ühendite rikkalike tuumajäätmete puhul. Tähelepanu keskmes on a) gaaside heide, millega kaasneb plahvatusoht (H2), korrosioonioht (HF, HCl) või mürgisus, ning b) väikeste masside molekulide loomine, mis on keerukad radionukliidide jaoks ja võivad hõlbustada nende migratsiooni geosfääri. Nende gaaside hulgas näib H2 olevat üks kõige problemaatilisemaid, sest see on loodud mitmesugustes polümeerides; meie projekt keskendub konkreetselt vesiniku heitele alfat kiirgavate aktiniididega saastunud orgaaniliste jäätmete pikaajalisel ladustamisel. Nende jäätmete ohutuse kontrollimine on suur ja aktuaalne ühiskondlik küsimus ning see muutub veelgi suuremaks, kuna dekomisjoneerimisprogrammid suurenevad. Nende heitkoguste prognoosimist saab igal ajal kontrollida üksnes materjalide ja eralduvate gaaside vananemisseisundi tundmisega. See uuring on osa laiemast teadusprogrammist, kus me oleme näidanud, et radiokeemilisest efektiivsusest tuleneva suure doosi gaasilise heite prognoosimine (st defektide arv, mis tekivad sadestatud energiaühiku kohta) mõõdetuna väikeses doosis, G0(H2), viib gaasilise heite ülehindamiseni [1]. H2, G(H2) radiokeemiline kiirgustõhusus väheneb, kui kiirgusdoos suureneb, st kui kiirgava materjali vananemisaste suureneb. Lisaks on tehnoloogiline probleem tõsiselt keerukas polümeeride suure mitmekesisuse ja G(H2) sõltuvuse tõttu materjalide koostisest. AREVA ja CEA impulsi alusel loodud andmebaas, mis sisaldab vähendatud doosides G0(H2) ja G(H2) väärtusi mõnede polümeeriperede kohta, ei ole kahjuks kunagi ammendav. Seega oleme valinud selle rakendatud probleemi lahendamiseks täiesti teistsuguse lähenemisviisi, mis põhineb alusuuringutel. Eesmärk on mõista ja kvantifitseerida G(H2) vähenemisega seotud nähtusi annuse suurendamisel. Pikaajaline eesmärk on, et polümeeride esialgsest koostisest ja mikrostruktuurilisest evolutsioonist sõltuks usaldusväärne ja teaduslikult põhjendatud prognoos divesinike emissiooni tõhususe arengu kohta. Tänu oma eesmärkidele on kõnealune projekt osa „energiasüsteemi ümberkujundamise“ teemavaldkonnast RIS3 „Töötlemine ja demonteerimine“. (Estonian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Branduolinės energijos grandinėje yra visur esančios organinės medžiagos ir daugiausia polimerai, todėl jų veikimas jonizuojančiąja spinduliuote (R.I) turi būti atidžiai ištirtas. Juos galima rasti 1) prieš kuro ciklą (MOX kuro gamybos priedai, apsaugos įranga), 2) veikiančių ir atsitiktinių branduolinių įrenginių saugos grandinėje (kabelinė izoliacija arba jungtys) ir 3) po ciklo, skirto branduolinių atliekų tvarkymui, visoms branduolinių įrenginių techninės priežiūros arba išmontavimo operacijoms (gantams, vinilo apsaugos lakštams ir pan.) ir atliekoms išmontuoti (pirštinių dėžių ekranai ir t. t.). Visose šiose srityse medžiagos yra veikiamos daugiau ar mažiau intensyvaus ir labai skirtingo švitinimo: spinduliuotės tipas, dozė, dozės greitis. Polimerai yra viena iš labiausiai jautrių medžiagų jonizuojančiajai spinduliuotei. Jų struktūra yra iš esmės pakeista sukuriant naujas chemines grupes, žinomas kaip defektai, lygiagrečiai su mažų masių (dujų) molekulių išmetimu. Dėl šių pokyčių švitinimas gali prarasti organinių medžiagų (kabelių, dažų) turinčių įrenginių funkcines savybes arba sukurti pavojingas situacijas branduolinių atliekų, kuriose yra daug organinių junginių, atveju. Daugiausia dėmesio skiriama a) dujų išmetimui, keliančiam sprogimo (H2), korozijos (HF, HCl) ar toksiškumo riziką, ir b) mažų masių molekulių, kurios yra sudėtingos radionuklidams ir kurios gali palengvinti jų migraciją į geosferą, formavimui. Atrodo, kad tarp šių dujų H2 yra vienas iš problemiškiausių, nes jis gaminamas įvairiuose polimeruose; mūsų projekte ypatingas dėmesys skiriamas vandenilio išmetimui per ilgalaikį alfa išmetančių aktinidų užterštų organinių atliekų saugojimą. Šių atliekų saugos kontrolė yra pagrindinis ir dabartinis visuomenės klausimas, kuris taps dar svarbesnis, nes eksploatavimo nutraukimo programos didės. Šių išmetamųjų teršalų prognozavimas gali būti kontroliuojamas tik tuo atveju, jei bet kuriuo metu yra žinoma apie medžiagų ir išmetamų dujų senėjimą. Šis tyrimas yra platesnės mokslinės programos dalis, kurioje mes parodėme, kad didelės dozės dujinių teršalų išmetimas dėl radiocheminio efektyvumo (t. y. defektų, susidariusių vienam energijos vienetui, skaičius), išmatuotas mažomis dozėmis, G0(H2), lemia dujų emisijos pervertinimą [1]. Iš tiesų, H2, G(H2) radiocheminis spinduliavimo efektyvumas mažėja didėjant spinduliuotės dozei, t. y. kai didėja spinduliuojančių medžiagų senėjimo laipsnis. Be to, technologinę problemą labai apsunkina didelė polimerų įvairovė ir G(H2) priklausomybė nuo medžiagų sudėties. Deja, duomenų bazė, sukurta pagal AREVA ir CEA impulsą ir kurioje yra G0(H2) ir G(H2) vertės sumažintomis dozėmis kai kurioms polimerų šeimoms, niekada nebus išsami. Taigi mes pasirinkome visiškai kitokį požiūrį, pagrįstą fundamentaliaisiais tyrimais, kad išspręstume šią taikomą problemą. Tikslas – suprasti ir kiekybiškai įvertinti reiškinius, susijusius su G(H2) kiekio mažėjimu didinant dozę. Ilgalaikis tikslas – atsižvelgiant į pradinę polimerų sudėtį ir mikrostruktūrinę raidą, turėti patikimą ir moksliškai pagrįstą divandenilio išmetimo efektyvumo raidos prognozę. Atsižvelgiant į jo tikslus, šis projektas yra dalis RIS3 „Perdirbimas ir išmontavimas“ pagal „energetikos pertvarkos“ temą. (Lithuanian) | |||||||||||||||
| Property / summary: Branduolinės energijos grandinėje yra visur esančios organinės medžiagos ir daugiausia polimerai, todėl jų veikimas jonizuojančiąja spinduliuote (R.I) turi būti atidžiai ištirtas. Juos galima rasti 1) prieš kuro ciklą (MOX kuro gamybos priedai, apsaugos įranga), 2) veikiančių ir atsitiktinių branduolinių įrenginių saugos grandinėje (kabelinė izoliacija arba jungtys) ir 3) po ciklo, skirto branduolinių atliekų tvarkymui, visoms branduolinių įrenginių techninės priežiūros arba išmontavimo operacijoms (gantams, vinilo apsaugos lakštams ir pan.) ir atliekoms išmontuoti (pirštinių dėžių ekranai ir t. t.). Visose šiose srityse medžiagos yra veikiamos daugiau ar mažiau intensyvaus ir labai skirtingo švitinimo: spinduliuotės tipas, dozė, dozės greitis. Polimerai yra viena iš labiausiai jautrių medžiagų jonizuojančiajai spinduliuotei. Jų struktūra yra iš esmės pakeista sukuriant naujas chemines grupes, žinomas kaip defektai, lygiagrečiai su mažų masių (dujų) molekulių išmetimu. Dėl šių pokyčių švitinimas gali prarasti organinių medžiagų (kabelių, dažų) turinčių įrenginių funkcines savybes arba sukurti pavojingas situacijas branduolinių atliekų, kuriose yra daug organinių junginių, atveju. Daugiausia dėmesio skiriama a) dujų išmetimui, keliančiam sprogimo (H2), korozijos (HF, HCl) ar toksiškumo riziką, ir b) mažų masių molekulių, kurios yra sudėtingos radionuklidams ir kurios gali palengvinti jų migraciją į geosferą, formavimui. Atrodo, kad tarp šių dujų H2 yra vienas iš problemiškiausių, nes jis gaminamas įvairiuose polimeruose; mūsų projekte ypatingas dėmesys skiriamas vandenilio išmetimui per ilgalaikį alfa išmetančių aktinidų užterštų organinių atliekų saugojimą. Šių atliekų saugos kontrolė yra pagrindinis ir dabartinis visuomenės klausimas, kuris taps dar svarbesnis, nes eksploatavimo nutraukimo programos didės. Šių išmetamųjų teršalų prognozavimas gali būti kontroliuojamas tik tuo atveju, jei bet kuriuo metu yra žinoma apie medžiagų ir išmetamų dujų senėjimą. Šis tyrimas yra platesnės mokslinės programos dalis, kurioje mes parodėme, kad didelės dozės dujinių teršalų išmetimas dėl radiocheminio efektyvumo (t. y. defektų, susidariusių vienam energijos vienetui, skaičius), išmatuotas mažomis dozėmis, G0(H2), lemia dujų emisijos pervertinimą [1]. Iš tiesų, H2, G(H2) radiocheminis spinduliavimo efektyvumas mažėja didėjant spinduliuotės dozei, t. y. kai didėja spinduliuojančių medžiagų senėjimo laipsnis. Be to, technologinę problemą labai apsunkina didelė polimerų įvairovė ir G(H2) priklausomybė nuo medžiagų sudėties. Deja, duomenų bazė, sukurta pagal AREVA ir CEA impulsą ir kurioje yra G0(H2) ir G(H2) vertės sumažintomis dozėmis kai kurioms polimerų šeimoms, niekada nebus išsami. Taigi mes pasirinkome visiškai kitokį požiūrį, pagrįstą fundamentaliaisiais tyrimais, kad išspręstume šią taikomą problemą. Tikslas – suprasti ir kiekybiškai įvertinti reiškinius, susijusius su G(H2) kiekio mažėjimu didinant dozę. Ilgalaikis tikslas – atsižvelgiant į pradinę polimerų sudėtį ir mikrostruktūrinę raidą, turėti patikimą ir moksliškai pagrįstą divandenilio išmetimo efektyvumo raidos prognozę. Atsižvelgiant į jo tikslus, šis projektas yra dalis RIS3 „Perdirbimas ir išmontavimas“ pagal „energetikos pertvarkos“ temą. (Lithuanian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Branduolinės energijos grandinėje yra visur esančios organinės medžiagos ir daugiausia polimerai, todėl jų veikimas jonizuojančiąja spinduliuote (R.I) turi būti atidžiai ištirtas. Juos galima rasti 1) prieš kuro ciklą (MOX kuro gamybos priedai, apsaugos įranga), 2) veikiančių ir atsitiktinių branduolinių įrenginių saugos grandinėje (kabelinė izoliacija arba jungtys) ir 3) po ciklo, skirto branduolinių atliekų tvarkymui, visoms branduolinių įrenginių techninės priežiūros arba išmontavimo operacijoms (gantams, vinilo apsaugos lakštams ir pan.) ir atliekoms išmontuoti (pirštinių dėžių ekranai ir t. t.). Visose šiose srityse medžiagos yra veikiamos daugiau ar mažiau intensyvaus ir labai skirtingo švitinimo: spinduliuotės tipas, dozė, dozės greitis. Polimerai yra viena iš labiausiai jautrių medžiagų jonizuojančiajai spinduliuotei. Jų struktūra yra iš esmės pakeista sukuriant naujas chemines grupes, žinomas kaip defektai, lygiagrečiai su mažų masių (dujų) molekulių išmetimu. Dėl šių pokyčių švitinimas gali prarasti organinių medžiagų (kabelių, dažų) turinčių įrenginių funkcines savybes arba sukurti pavojingas situacijas branduolinių atliekų, kuriose yra daug organinių junginių, atveju. Daugiausia dėmesio skiriama a) dujų išmetimui, keliančiam sprogimo (H2), korozijos (HF, HCl) ar toksiškumo riziką, ir b) mažų masių molekulių, kurios yra sudėtingos radionuklidams ir kurios gali palengvinti jų migraciją į geosferą, formavimui. Atrodo, kad tarp šių dujų H2 yra vienas iš problemiškiausių, nes jis gaminamas įvairiuose polimeruose; mūsų projekte ypatingas dėmesys skiriamas vandenilio išmetimui per ilgalaikį alfa išmetančių aktinidų užterštų organinių atliekų saugojimą. Šių atliekų saugos kontrolė yra pagrindinis ir dabartinis visuomenės klausimas, kuris taps dar svarbesnis, nes eksploatavimo nutraukimo programos didės. Šių išmetamųjų teršalų prognozavimas gali būti kontroliuojamas tik tuo atveju, jei bet kuriuo metu yra žinoma apie medžiagų ir išmetamų dujų senėjimą. Šis tyrimas yra platesnės mokslinės programos dalis, kurioje mes parodėme, kad didelės dozės dujinių teršalų išmetimas dėl radiocheminio efektyvumo (t. y. defektų, susidariusių vienam energijos vienetui, skaičius), išmatuotas mažomis dozėmis, G0(H2), lemia dujų emisijos pervertinimą [1]. Iš tiesų, H2, G(H2) radiocheminis spinduliavimo efektyvumas mažėja didėjant spinduliuotės dozei, t. y. kai didėja spinduliuojančių medžiagų senėjimo laipsnis. Be to, technologinę problemą labai apsunkina didelė polimerų įvairovė ir G(H2) priklausomybė nuo medžiagų sudėties. Deja, duomenų bazė, sukurta pagal AREVA ir CEA impulsą ir kurioje yra G0(H2) ir G(H2) vertės sumažintomis dozėmis kai kurioms polimerų šeimoms, niekada nebus išsami. Taigi mes pasirinkome visiškai kitokį požiūrį, pagrįstą fundamentaliaisiais tyrimais, kad išspręstume šią taikomą problemą. Tikslas – suprasti ir kiekybiškai įvertinti reiškinius, susijusius su G(H2) kiekio mažėjimu didinant dozę. Ilgalaikis tikslas – atsižvelgiant į pradinę polimerų sudėtį ir mikrostruktūrinę raidą, turėti patikimą ir moksliškai pagrįstą divandenilio išmetimo efektyvumo raidos prognozę. Atsižvelgiant į jo tikslus, šis projektas yra dalis RIS3 „Perdirbimas ir išmontavimas“ pagal „energetikos pertvarkos“ temą. (Lithuanian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organski materijali i uglavnom polimeri sveprisutni su u nuklearnom energetskom lancu i kao takvi moraju se pažljivo proučiti njihovo ponašanje pod ionizirajućim zračenjem (R.I). Mogu se pronaći 1) uzvodno od gorivnog ciklusa (aditivi u proizvodnji goriva MOX, zaštitna oprema), 2) u sigurnosnom lancu nuklearnih postrojenja u pogonu i u slučajnoj situaciji (kabelska izolacija ili spojevi) i 3) nizvodno od ciklusa zbrinjavanja nuklearnog otpada, svi postupci održavanja nuklearnih postrojenja ili rastavljanja (gazovi, vinilni zaštitni plahti...) i kao otpad za rastavljanje (zastori za rukavice itd.). U svim tim područjima materijali se podvrgavaju više ili manje intenzivnom i vrlo različitom zračenju: vrsta zračenja, doza, brzina doze. Polimeri su među najosjetljivijim materijalima na ionizirajuće zračenje. Njihova se struktura temeljito mijenja stvaranjem novih kemijskih skupina, poznatih kao mane, usporedno s emisijom molekula malih masa (plin). Kao rezultat tog razvoja, ozračivanje može uzrokovati gubitak funkcionalnih svojstava opreme koja sadrži organske materijale (kabele, boje) ili stvoriti opasne situacije u slučaju nuklearnog otpada bogatog organskim spojevima. Naglasak je na (a) emisiji plinova s rizicima od eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ili toksičnosti te (b) stvaranju molekula malih masa koje su složene za radionuklide i koje bi mogle olakšati njihovu migraciju u geosferu. Među tim plinovima čini se da je H2 jedan od najproblematičnijih jer je nastao u širokom rasponu polimera; naš projekt posebno je usmjeren na emisiju vodika tijekom dugoročnog skladištenja organskog otpada kontaminiranog alfa emitting actinides. Kontrola sigurnosti tog otpada veliko je i trenutačno društveno pitanje i postat će još više kako će se programi razgradnje povećati. Predviđanje tih emisija može se kontrolirati samo znanjem, u bilo kojem trenutku, o starenju materijala i emitiranih plinova. Ova studija je dio šireg znanstvenog programa, u kojem smo pokazali da predviđanje visoke doze plinovitih emisija iz radiokemijske učinkovitosti (tj. broj molova grešaka stvorenih po jedinici taložene energije) mjereno pri maloj dozi, G0(H2), dovodi do precjenjivanja plinovitih emisija [1]. Naime, učinkovitost radiokemijske emisije H2, G(H2) smanjuje se kada se doza zračenja poveća, tj. kada se povećava stupanj starenja emitiranog materijala. Štoviše, tehnološki problem je ozbiljno kompliciran zbog široke raznolikosti polimera i ovisnosti G(H2) o sastavu materijala. Baza podataka uspostavljena na temelju impulsa AREVA i CEA i koja sadrži vrijednosti G0(H2) i G(H2) pri smanjenim dozama, za neke polimerne obitelji, nažalost nikada neće biti iscrpna. Tako smo odabrali potpuno drugačiji pristup, koji se temelji na osnovnim istraživanjima, kako bismo riješili ovaj primijenjeni problem. Cilj je razumjeti i kvantificirati pojave uključene u smanjenje G(H2) kada se doza poveća. Dugoročni je cilj, ovisno o početnom sastavu i mikrostrukturnom razvoju polimera, imati pouzdano i znanstveno potkrijepljeno predviđanje razvoja učinkovitosti emisija divodika. Kao rezultat svojih ciljeva, ovaj je projekt dio RIS3 „Recikliranje i rastavljanje” teme „energetska tranzicija”. (Croatian) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organski materijali i uglavnom polimeri sveprisutni su u nuklearnom energetskom lancu i kao takvi moraju se pažljivo proučiti njihovo ponašanje pod ionizirajućim zračenjem (R.I). Mogu se pronaći 1) uzvodno od gorivnog ciklusa (aditivi u proizvodnji goriva MOX, zaštitna oprema), 2) u sigurnosnom lancu nuklearnih postrojenja u pogonu i u slučajnoj situaciji (kabelska izolacija ili spojevi) i 3) nizvodno od ciklusa zbrinjavanja nuklearnog otpada, svi postupci održavanja nuklearnih postrojenja ili rastavljanja (gazovi, vinilni zaštitni plahti...) i kao otpad za rastavljanje (zastori za rukavice itd.). U svim tim područjima materijali se podvrgavaju više ili manje intenzivnom i vrlo različitom zračenju: vrsta zračenja, doza, brzina doze. Polimeri su među najosjetljivijim materijalima na ionizirajuće zračenje. Njihova se struktura temeljito mijenja stvaranjem novih kemijskih skupina, poznatih kao mane, usporedno s emisijom molekula malih masa (plin). Kao rezultat tog razvoja, ozračivanje može uzrokovati gubitak funkcionalnih svojstava opreme koja sadrži organske materijale (kabele, boje) ili stvoriti opasne situacije u slučaju nuklearnog otpada bogatog organskim spojevima. Naglasak je na (a) emisiji plinova s rizicima od eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ili toksičnosti te (b) stvaranju molekula malih masa koje su složene za radionuklide i koje bi mogle olakšati njihovu migraciju u geosferu. Među tim plinovima čini se da je H2 jedan od najproblematičnijih jer je nastao u širokom rasponu polimera; naš projekt posebno je usmjeren na emisiju vodika tijekom dugoročnog skladištenja organskog otpada kontaminiranog alfa emitting actinides. Kontrola sigurnosti tog otpada veliko je i trenutačno društveno pitanje i postat će još više kako će se programi razgradnje povećati. Predviđanje tih emisija može se kontrolirati samo znanjem, u bilo kojem trenutku, o starenju materijala i emitiranih plinova. Ova studija je dio šireg znanstvenog programa, u kojem smo pokazali da predviđanje visoke doze plinovitih emisija iz radiokemijske učinkovitosti (tj. broj molova grešaka stvorenih po jedinici taložene energije) mjereno pri maloj dozi, G0(H2), dovodi do precjenjivanja plinovitih emisija [1]. Naime, učinkovitost radiokemijske emisije H2, G(H2) smanjuje se kada se doza zračenja poveća, tj. kada se povećava stupanj starenja emitiranog materijala. Štoviše, tehnološki problem je ozbiljno kompliciran zbog široke raznolikosti polimera i ovisnosti G(H2) o sastavu materijala. Baza podataka uspostavljena na temelju impulsa AREVA i CEA i koja sadrži vrijednosti G0(H2) i G(H2) pri smanjenim dozama, za neke polimerne obitelji, nažalost nikada neće biti iscrpna. Tako smo odabrali potpuno drugačiji pristup, koji se temelji na osnovnim istraživanjima, kako bismo riješili ovaj primijenjeni problem. Cilj je razumjeti i kvantificirati pojave uključene u smanjenje G(H2) kada se doza poveća. Dugoročni je cilj, ovisno o početnom sastavu i mikrostrukturnom razvoju polimera, imati pouzdano i znanstveno potkrijepljeno predviđanje razvoja učinkovitosti emisija divodika. Kao rezultat svojih ciljeva, ovaj je projekt dio RIS3 „Recikliranje i rastavljanje” teme „energetska tranzicija”. (Croatian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organski materijali i uglavnom polimeri sveprisutni su u nuklearnom energetskom lancu i kao takvi moraju se pažljivo proučiti njihovo ponašanje pod ionizirajućim zračenjem (R.I). Mogu se pronaći 1) uzvodno od gorivnog ciklusa (aditivi u proizvodnji goriva MOX, zaštitna oprema), 2) u sigurnosnom lancu nuklearnih postrojenja u pogonu i u slučajnoj situaciji (kabelska izolacija ili spojevi) i 3) nizvodno od ciklusa zbrinjavanja nuklearnog otpada, svi postupci održavanja nuklearnih postrojenja ili rastavljanja (gazovi, vinilni zaštitni plahti...) i kao otpad za rastavljanje (zastori za rukavice itd.). U svim tim područjima materijali se podvrgavaju više ili manje intenzivnom i vrlo različitom zračenju: vrsta zračenja, doza, brzina doze. Polimeri su među najosjetljivijim materijalima na ionizirajuće zračenje. Njihova se struktura temeljito mijenja stvaranjem novih kemijskih skupina, poznatih kao mane, usporedno s emisijom molekula malih masa (plin). Kao rezultat tog razvoja, ozračivanje može uzrokovati gubitak funkcionalnih svojstava opreme koja sadrži organske materijale (kabele, boje) ili stvoriti opasne situacije u slučaju nuklearnog otpada bogatog organskim spojevima. Naglasak je na (a) emisiji plinova s rizicima od eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ili toksičnosti te (b) stvaranju molekula malih masa koje su složene za radionuklide i koje bi mogle olakšati njihovu migraciju u geosferu. Među tim plinovima čini se da je H2 jedan od najproblematičnijih jer je nastao u širokom rasponu polimera; naš projekt posebno je usmjeren na emisiju vodika tijekom dugoročnog skladištenja organskog otpada kontaminiranog alfa emitting actinides. Kontrola sigurnosti tog otpada veliko je i trenutačno društveno pitanje i postat će još više kako će se programi razgradnje povećati. Predviđanje tih emisija može se kontrolirati samo znanjem, u bilo kojem trenutku, o starenju materijala i emitiranih plinova. Ova studija je dio šireg znanstvenog programa, u kojem smo pokazali da predviđanje visoke doze plinovitih emisija iz radiokemijske učinkovitosti (tj. broj molova grešaka stvorenih po jedinici taložene energije) mjereno pri maloj dozi, G0(H2), dovodi do precjenjivanja plinovitih emisija [1]. Naime, učinkovitost radiokemijske emisije H2, G(H2) smanjuje se kada se doza zračenja poveća, tj. kada se povećava stupanj starenja emitiranog materijala. Štoviše, tehnološki problem je ozbiljno kompliciran zbog široke raznolikosti polimera i ovisnosti G(H2) o sastavu materijala. Baza podataka uspostavljena na temelju impulsa AREVA i CEA i koja sadrži vrijednosti G0(H2) i G(H2) pri smanjenim dozama, za neke polimerne obitelji, nažalost nikada neće biti iscrpna. Tako smo odabrali potpuno drugačiji pristup, koji se temelji na osnovnim istraživanjima, kako bismo riješili ovaj primijenjeni problem. Cilj je razumjeti i kvantificirati pojave uključene u smanjenje G(H2) kada se doza poveća. Dugoročni je cilj, ovisno o početnom sastavu i mikrostrukturnom razvoju polimera, imati pouzdano i znanstveno potkrijepljeno predviđanje razvoja učinkovitosti emisija divodika. Kao rezultat svojih ciljeva, ovaj je projekt dio RIS3 „Recikliranje i rastavljanje” teme „energetska tranzicija”. (Croatian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Τα οργανικά υλικά και κυρίως τα πολυμερή είναι πανταχού παρόντα στην αλυσίδα πυρηνικής ενέργειας και, ως εκ τούτου, η συμπεριφορά τους υπό ιοντίζουσα ακτινοβολία (R.I) πρέπει να μελετηθεί προσεκτικά. Μπορούν να βρεθούν 1) ανάντη του κύκλου καυσίμου (πρόσθετα στην κατασκευή καυσίμων MOX, προστατευτικός εξοπλισμός), 2) στην αλυσίδα ασφαλείας των πυρηνικών εγκαταστάσεων τόσο σε λειτουργία όσο και σε τυχαία κατάσταση (μονωτικά καλώδια ή αρθρώσεις) και 3) κατάντη του κύκλου διαχείρισης των πυρηνικών αποβλήτων, όλες οι εργασίες συντήρησης πυρηνικών εγκαταστάσεων ή αποσυναρμολόγησης (προστατευτικά φύλλα βινυλίου...) και ως απόβλητα αποσυναρμολόγησης (πλακέτες κ.λπ.). Σε όλες αυτές τις περιοχές, τα υλικά υποβάλλονται σε περισσότερο ή λιγότερο έντονη και πολύ διαφορετική ακτινοβόληση: τύπος ακτινοβολίας, δόση, ρυθμός δόσης. Τα πολυμερή είναι από τα πιο ευαίσθητα υλικά στην ιοντίζουσα ακτινοβολία. Η δομή τους τροποποιείται βαθιά μέσω της δημιουργίας νέων χημικών ομάδων, γνωστών ως ελαττωμάτων, παράλληλα με την εκπομπή μορίων μικρών μαζών (αέριο). Ως αποτέλεσμα αυτών των εξελίξεων, η ακτινοβόληση μπορεί να προκαλέσει την απώλεια λειτουργικών ιδιοτήτων για εξοπλισμό που περιέχει οργανικά υλικά (καλώδια, χρώματα) ή να δημιουργήσει επικίνδυνες καταστάσεις στην περίπτωση πυρηνικών αποβλήτων πλούσιων σε οργανικές ενώσεις. Έμφαση δίνεται α) στην εκπομπή αερίων με κινδύνους έκρηξης (H2), διάβρωσης (HF, HCl) ή κινδύνων τοξικότητας, και β) στη δημιουργία μορίων μικρών μαζών που είναι πολύπλοκα για τα ραδιονουκλεΐδια και τα οποία ενδέχεται να διευκολύνουν τη μετάβασή τους στη γεωσφαίρα. Μεταξύ αυτών των αερίων, το H2 φαίνεται να είναι ένα από τα πιο προβληματικά διότι δημιουργείται σε μεγάλη ποικιλία πολυμερών· το έργο μας επικεντρώνεται ειδικά στην εκπομπή υδρογόνου κατά τη διάρκεια της μακροπρόθεσμης αποθήκευσης οργανικών αποβλήτων μολυσμένων με ακτινίδες που εκπέμπουν άλφα. Ο έλεγχος της ασφάλειας αυτών των αποβλήτων αποτελεί μείζον και τρέχον κοινωνικό ζήτημα και θα γίνει ακόμη περισσότερο, καθώς τα προγράμματα παροπλισμού θα αυξηθούν. Η πρόβλεψη αυτών των εκπομπών μπορεί να ελεγχθεί μόνο από τη γνώση, ανά πάσα στιγμή, της κατάστασης γήρανσης των υλικών και των εκπεμπόμενων αερίων. Η μελέτη αυτή αποτελεί μέρος ενός ευρύτερου επιστημονικού προγράμματος, στο οποίο καταδείξαμε ότι η πρόβλεψη της εκπομπής αερίων υψηλής δόσης από τη ραδιοχημική απόδοση (δηλ. ο αριθμός των γραμμομόρια ελαττωμάτων που δημιουργούνται ανά μονάδα εναποτιθέμενης ενέργειας) μετρούμενη σε χαμηλή δόση, G0(H2), οδηγεί σε υπερεκτίμηση των αέριων εκπομπών [1]. Πράγματι, η απόδοση ραδιοχημικών εκπομπών H2, G(H2), μειώνεται όταν αυξάνεται η δόση ακτινοβολίας, δηλαδή όταν αυξάνεται ο βαθμός γήρανσης του εκπεμπόμενου υλικού. Επιπλέον, το τεχνολογικό πρόβλημα περιπλέκεται σοβαρά από την ευρεία ποικιλομορφία των πολυμερών και την εξάρτηση του G(H2) από τη σύνθεση των υλικών. Η βάση δεδομένων που δημιουργήθηκε υπό την ώθηση των AREVA και CEA και περιέχει τιμές G0(H2) και G(H2) σε μειωμένες δόσεις, για ορισμένες οικογένειες πολυμερών, δυστυχώς δεν θα είναι ποτέ εξαντλητική. Έτσι, επιλέξαμε μια εντελώς διαφορετική προσέγγιση, βασισμένη στη βασική έρευνα, για να επιλύσουμε αυτό το εφαρμοσμένο πρόβλημα. Στόχος είναι η κατανόηση και η ποσοτικοποίηση των φαινομένων που εμπλέκονται στη μείωση του G(H2) όταν αυξάνεται η δόση. Ο μακροπρόθεσμος στόχος είναι, ανάλογα με την αρχική σύνθεση και τη μικροδομική εξέλιξη των πολυμερών, να υπάρχει αξιόπιστη και επιστημονικά τεκμηριωμένη πρόβλεψη της εξέλιξης της απόδοσης των εκπομπών διυδρογόνου. Ως αποτέλεσμα των στόχων του, το έργο αυτό εντάσσεται στο πλαίσιο του RIS3 «Ανακύκλωση και αποξήλωση» του θέματος «ενεργειακή μετάβαση». (Greek) | |||||||||||||||
| Property / summary: Τα οργανικά υλικά και κυρίως τα πολυμερή είναι πανταχού παρόντα στην αλυσίδα πυρηνικής ενέργειας και, ως εκ τούτου, η συμπεριφορά τους υπό ιοντίζουσα ακτινοβολία (R.I) πρέπει να μελετηθεί προσεκτικά. Μπορούν να βρεθούν 1) ανάντη του κύκλου καυσίμου (πρόσθετα στην κατασκευή καυσίμων MOX, προστατευτικός εξοπλισμός), 2) στην αλυσίδα ασφαλείας των πυρηνικών εγκαταστάσεων τόσο σε λειτουργία όσο και σε τυχαία κατάσταση (μονωτικά καλώδια ή αρθρώσεις) και 3) κατάντη του κύκλου διαχείρισης των πυρηνικών αποβλήτων, όλες οι εργασίες συντήρησης πυρηνικών εγκαταστάσεων ή αποσυναρμολόγησης (προστατευτικά φύλλα βινυλίου...) και ως απόβλητα αποσυναρμολόγησης (πλακέτες κ.λπ.). Σε όλες αυτές τις περιοχές, τα υλικά υποβάλλονται σε περισσότερο ή λιγότερο έντονη και πολύ διαφορετική ακτινοβόληση: τύπος ακτινοβολίας, δόση, ρυθμός δόσης. Τα πολυμερή είναι από τα πιο ευαίσθητα υλικά στην ιοντίζουσα ακτινοβολία. Η δομή τους τροποποιείται βαθιά μέσω της δημιουργίας νέων χημικών ομάδων, γνωστών ως ελαττωμάτων, παράλληλα με την εκπομπή μορίων μικρών μαζών (αέριο). Ως αποτέλεσμα αυτών των εξελίξεων, η ακτινοβόληση μπορεί να προκαλέσει την απώλεια λειτουργικών ιδιοτήτων για εξοπλισμό που περιέχει οργανικά υλικά (καλώδια, χρώματα) ή να δημιουργήσει επικίνδυνες καταστάσεις στην περίπτωση πυρηνικών αποβλήτων πλούσιων σε οργανικές ενώσεις. Έμφαση δίνεται α) στην εκπομπή αερίων με κινδύνους έκρηξης (H2), διάβρωσης (HF, HCl) ή κινδύνων τοξικότητας, και β) στη δημιουργία μορίων μικρών μαζών που είναι πολύπλοκα για τα ραδιονουκλεΐδια και τα οποία ενδέχεται να διευκολύνουν τη μετάβασή τους στη γεωσφαίρα. Μεταξύ αυτών των αερίων, το H2 φαίνεται να είναι ένα από τα πιο προβληματικά διότι δημιουργείται σε μεγάλη ποικιλία πολυμερών· το έργο μας επικεντρώνεται ειδικά στην εκπομπή υδρογόνου κατά τη διάρκεια της μακροπρόθεσμης αποθήκευσης οργανικών αποβλήτων μολυσμένων με ακτινίδες που εκπέμπουν άλφα. Ο έλεγχος της ασφάλειας αυτών των αποβλήτων αποτελεί μείζον και τρέχον κοινωνικό ζήτημα και θα γίνει ακόμη περισσότερο, καθώς τα προγράμματα παροπλισμού θα αυξηθούν. Η πρόβλεψη αυτών των εκπομπών μπορεί να ελεγχθεί μόνο από τη γνώση, ανά πάσα στιγμή, της κατάστασης γήρανσης των υλικών και των εκπεμπόμενων αερίων. Η μελέτη αυτή αποτελεί μέρος ενός ευρύτερου επιστημονικού προγράμματος, στο οποίο καταδείξαμε ότι η πρόβλεψη της εκπομπής αερίων υψηλής δόσης από τη ραδιοχημική απόδοση (δηλ. ο αριθμός των γραμμομόρια ελαττωμάτων που δημιουργούνται ανά μονάδα εναποτιθέμενης ενέργειας) μετρούμενη σε χαμηλή δόση, G0(H2), οδηγεί σε υπερεκτίμηση των αέριων εκπομπών [1]. Πράγματι, η απόδοση ραδιοχημικών εκπομπών H2, G(H2), μειώνεται όταν αυξάνεται η δόση ακτινοβολίας, δηλαδή όταν αυξάνεται ο βαθμός γήρανσης του εκπεμπόμενου υλικού. Επιπλέον, το τεχνολογικό πρόβλημα περιπλέκεται σοβαρά από την ευρεία ποικιλομορφία των πολυμερών και την εξάρτηση του G(H2) από τη σύνθεση των υλικών. Η βάση δεδομένων που δημιουργήθηκε υπό την ώθηση των AREVA και CEA και περιέχει τιμές G0(H2) και G(H2) σε μειωμένες δόσεις, για ορισμένες οικογένειες πολυμερών, δυστυχώς δεν θα είναι ποτέ εξαντλητική. Έτσι, επιλέξαμε μια εντελώς διαφορετική προσέγγιση, βασισμένη στη βασική έρευνα, για να επιλύσουμε αυτό το εφαρμοσμένο πρόβλημα. Στόχος είναι η κατανόηση και η ποσοτικοποίηση των φαινομένων που εμπλέκονται στη μείωση του G(H2) όταν αυξάνεται η δόση. Ο μακροπρόθεσμος στόχος είναι, ανάλογα με την αρχική σύνθεση και τη μικροδομική εξέλιξη των πολυμερών, να υπάρχει αξιόπιστη και επιστημονικά τεκμηριωμένη πρόβλεψη της εξέλιξης της απόδοσης των εκπομπών διυδρογόνου. Ως αποτέλεσμα των στόχων του, το έργο αυτό εντάσσεται στο πλαίσιο του RIS3 «Ανακύκλωση και αποξήλωση» του θέματος «ενεργειακή μετάβαση». (Greek) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Τα οργανικά υλικά και κυρίως τα πολυμερή είναι πανταχού παρόντα στην αλυσίδα πυρηνικής ενέργειας και, ως εκ τούτου, η συμπεριφορά τους υπό ιοντίζουσα ακτινοβολία (R.I) πρέπει να μελετηθεί προσεκτικά. Μπορούν να βρεθούν 1) ανάντη του κύκλου καυσίμου (πρόσθετα στην κατασκευή καυσίμων MOX, προστατευτικός εξοπλισμός), 2) στην αλυσίδα ασφαλείας των πυρηνικών εγκαταστάσεων τόσο σε λειτουργία όσο και σε τυχαία κατάσταση (μονωτικά καλώδια ή αρθρώσεις) και 3) κατάντη του κύκλου διαχείρισης των πυρηνικών αποβλήτων, όλες οι εργασίες συντήρησης πυρηνικών εγκαταστάσεων ή αποσυναρμολόγησης (προστατευτικά φύλλα βινυλίου...) και ως απόβλητα αποσυναρμολόγησης (πλακέτες κ.λπ.). Σε όλες αυτές τις περιοχές, τα υλικά υποβάλλονται σε περισσότερο ή λιγότερο έντονη και πολύ διαφορετική ακτινοβόληση: τύπος ακτινοβολίας, δόση, ρυθμός δόσης. Τα πολυμερή είναι από τα πιο ευαίσθητα υλικά στην ιοντίζουσα ακτινοβολία. Η δομή τους τροποποιείται βαθιά μέσω της δημιουργίας νέων χημικών ομάδων, γνωστών ως ελαττωμάτων, παράλληλα με την εκπομπή μορίων μικρών μαζών (αέριο). Ως αποτέλεσμα αυτών των εξελίξεων, η ακτινοβόληση μπορεί να προκαλέσει την απώλεια λειτουργικών ιδιοτήτων για εξοπλισμό που περιέχει οργανικά υλικά (καλώδια, χρώματα) ή να δημιουργήσει επικίνδυνες καταστάσεις στην περίπτωση πυρηνικών αποβλήτων πλούσιων σε οργανικές ενώσεις. Έμφαση δίνεται α) στην εκπομπή αερίων με κινδύνους έκρηξης (H2), διάβρωσης (HF, HCl) ή κινδύνων τοξικότητας, και β) στη δημιουργία μορίων μικρών μαζών που είναι πολύπλοκα για τα ραδιονουκλεΐδια και τα οποία ενδέχεται να διευκολύνουν τη μετάβασή τους στη γεωσφαίρα. Μεταξύ αυτών των αερίων, το H2 φαίνεται να είναι ένα από τα πιο προβληματικά διότι δημιουργείται σε μεγάλη ποικιλία πολυμερών· το έργο μας επικεντρώνεται ειδικά στην εκπομπή υδρογόνου κατά τη διάρκεια της μακροπρόθεσμης αποθήκευσης οργανικών αποβλήτων μολυσμένων με ακτινίδες που εκπέμπουν άλφα. Ο έλεγχος της ασφάλειας αυτών των αποβλήτων αποτελεί μείζον και τρέχον κοινωνικό ζήτημα και θα γίνει ακόμη περισσότερο, καθώς τα προγράμματα παροπλισμού θα αυξηθούν. Η πρόβλεψη αυτών των εκπομπών μπορεί να ελεγχθεί μόνο από τη γνώση, ανά πάσα στιγμή, της κατάστασης γήρανσης των υλικών και των εκπεμπόμενων αερίων. Η μελέτη αυτή αποτελεί μέρος ενός ευρύτερου επιστημονικού προγράμματος, στο οποίο καταδείξαμε ότι η πρόβλεψη της εκπομπής αερίων υψηλής δόσης από τη ραδιοχημική απόδοση (δηλ. ο αριθμός των γραμμομόρια ελαττωμάτων που δημιουργούνται ανά μονάδα εναποτιθέμενης ενέργειας) μετρούμενη σε χαμηλή δόση, G0(H2), οδηγεί σε υπερεκτίμηση των αέριων εκπομπών [1]. Πράγματι, η απόδοση ραδιοχημικών εκπομπών H2, G(H2), μειώνεται όταν αυξάνεται η δόση ακτινοβολίας, δηλαδή όταν αυξάνεται ο βαθμός γήρανσης του εκπεμπόμενου υλικού. Επιπλέον, το τεχνολογικό πρόβλημα περιπλέκεται σοβαρά από την ευρεία ποικιλομορφία των πολυμερών και την εξάρτηση του G(H2) από τη σύνθεση των υλικών. Η βάση δεδομένων που δημιουργήθηκε υπό την ώθηση των AREVA και CEA και περιέχει τιμές G0(H2) και G(H2) σε μειωμένες δόσεις, για ορισμένες οικογένειες πολυμερών, δυστυχώς δεν θα είναι ποτέ εξαντλητική. Έτσι, επιλέξαμε μια εντελώς διαφορετική προσέγγιση, βασισμένη στη βασική έρευνα, για να επιλύσουμε αυτό το εφαρμοσμένο πρόβλημα. Στόχος είναι η κατανόηση και η ποσοτικοποίηση των φαινομένων που εμπλέκονται στη μείωση του G(H2) όταν αυξάνεται η δόση. Ο μακροπρόθεσμος στόχος είναι, ανάλογα με την αρχική σύνθεση και τη μικροδομική εξέλιξη των πολυμερών, να υπάρχει αξιόπιστη και επιστημονικά τεκμηριωμένη πρόβλεψη της εξέλιξης της απόδοσης των εκπομπών διυδρογόνου. Ως αποτέλεσμα των στόχων του, το έργο αυτό εντάσσεται στο πλαίσιο του RIS3 «Ανακύκλωση και αποξήλωση» του θέματος «ενεργειακή μετάβαση». (Greek) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organické materiály a najmä polyméry sú všadeprítomné v jadrovom energetickom reťazci a ako také sa musia dôkladne preskúmať ich správanie v rámci ionizujúceho žiarenia (R.I). Možno ich nájsť 1) pred palivovým cyklom (prídavné látky pri výrobe paliva MOX, ochranné zariadenia), 2) v bezpečnostnom reťazci jadrových zariadení v prevádzke, ako aj v náhodnej situácii (káblová izolácia alebo spoje) a 3) po skončení cyklu nakladania s jadrovým odpadom, všetkých činností údržby jadrových zariadení alebo demontáže (nosné konope, vinylové ochranné plachty...) a ako odpad z demontáže (zásuvky s rukavicovými skriňami atď.). Vo všetkých týchto oblastiach sú materiály vystavené viac či menej intenzívnemu a veľmi odlišnému ožarovaniu: typ žiarenia, dávka, dávka. Polyméry patria medzi najcitlivejšie materiály na ionizujúce žiarenie. Ich štruktúra je hlboko upravená vytvorením nových chemických skupín, známych ako defekty, paralelne s emisiou molekúl malých hmotností (plynov). V dôsledku tohto vývoja môže ožarovanie spôsobiť stratu funkčných vlastností zariadení obsahujúcich organické materiály (káble, farby) alebo vytvoriť nebezpečné situácie v prípade jadrového odpadu bohatého na organické zlúčeniny. Dôraz sa kladie na a) emisie plynov s rizikom výbuchu (H2), korózie (HF, HCl) alebo toxických rizík a b) vytváranie molekúl malých hmotností, ktoré sú zložité pre rádionuklidy a ktoré môžu potenciálne uľahčiť ich migráciu do geosféry. Medzi týmito plynmi sa zdá, že H2 je jedným z najproblematickejších, pretože vzniká v širokej škále polymérov; náš projekt sa zameriava najmä na emisie vodíka pri dlhodobom skladovaní organického odpadu kontaminovaného aktinidmi emitujúcimi alfa. Kontrola bezpečnosti tohto odpadu je hlavnou a aktuálnou spoločenskou otázkou a s nárastom programov vyraďovania z prevádzky sa ešte viac zvýši. Predikcia týchto emisií môže byť kedykoľvek kontrolovaná len znalosťou stavu starnutia materiálov a emitovaných plynov. Táto štúdia je súčasťou širšieho vedeckého programu, v ktorom sme ukázali, že predpoveď vysokých dávok plynných emisií z rádiochemickej účinnosti (t. j. počet mólov defektov vytvorených na jednotku uloženej energie) meraná pri nízkej dávke, G0(H2), vedie k nadhodnoteniu plynných emisií [1]. Rádiochemická emisná účinnosť H2, G(H2) sa v skutočnosti znižuje, keď sa dávka žiarenia zvyšuje, t. j. keď sa zvyšuje stupeň starnutia emitujúceho materiálu. Technologický problém navyše vážne komplikuje široká rozmanitosť polymérov a závislosť G(H2) od zloženia materiálov. Databáza vytvorená pod impulzom AREVA a CEA a obsahujúca hodnoty G0(H2) a G(H2) pri znížených dávkach, pre niektoré skupiny polymérov, bohužiaľ nikdy nebude vyčerpávajúca. Preto sme zvolili úplne iný prístup založený na základnom výskume, aby sme vyriešili tento aplikovaný problém. Cieľom je pochopiť a kvantifikovať javy spojené s poklesom G(H2), keď sa dávka zvýši. Dlhodobým cieľom je mať v závislosti od počiatočného zloženia a mikroštrukturálneho vývoja polymérov spoľahlivú a vedecky podloženú predpoveď vývoja účinnosti emisií dihydrogenu. V dôsledku svojich cieľov je tento projekt súčasťou RIS3 „Recyklácia a demontáž“ témy „energetická transformácia“. (Slovak) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organické materiály a najmä polyméry sú všadeprítomné v jadrovom energetickom reťazci a ako také sa musia dôkladne preskúmať ich správanie v rámci ionizujúceho žiarenia (R.I). Možno ich nájsť 1) pred palivovým cyklom (prídavné látky pri výrobe paliva MOX, ochranné zariadenia), 2) v bezpečnostnom reťazci jadrových zariadení v prevádzke, ako aj v náhodnej situácii (káblová izolácia alebo spoje) a 3) po skončení cyklu nakladania s jadrovým odpadom, všetkých činností údržby jadrových zariadení alebo demontáže (nosné konope, vinylové ochranné plachty...) a ako odpad z demontáže (zásuvky s rukavicovými skriňami atď.). Vo všetkých týchto oblastiach sú materiály vystavené viac či menej intenzívnemu a veľmi odlišnému ožarovaniu: typ žiarenia, dávka, dávka. Polyméry patria medzi najcitlivejšie materiály na ionizujúce žiarenie. Ich štruktúra je hlboko upravená vytvorením nových chemických skupín, známych ako defekty, paralelne s emisiou molekúl malých hmotností (plynov). V dôsledku tohto vývoja môže ožarovanie spôsobiť stratu funkčných vlastností zariadení obsahujúcich organické materiály (káble, farby) alebo vytvoriť nebezpečné situácie v prípade jadrového odpadu bohatého na organické zlúčeniny. Dôraz sa kladie na a) emisie plynov s rizikom výbuchu (H2), korózie (HF, HCl) alebo toxických rizík a b) vytváranie molekúl malých hmotností, ktoré sú zložité pre rádionuklidy a ktoré môžu potenciálne uľahčiť ich migráciu do geosféry. Medzi týmito plynmi sa zdá, že H2 je jedným z najproblematickejších, pretože vzniká v širokej škále polymérov; náš projekt sa zameriava najmä na emisie vodíka pri dlhodobom skladovaní organického odpadu kontaminovaného aktinidmi emitujúcimi alfa. Kontrola bezpečnosti tohto odpadu je hlavnou a aktuálnou spoločenskou otázkou a s nárastom programov vyraďovania z prevádzky sa ešte viac zvýši. Predikcia týchto emisií môže byť kedykoľvek kontrolovaná len znalosťou stavu starnutia materiálov a emitovaných plynov. Táto štúdia je súčasťou širšieho vedeckého programu, v ktorom sme ukázali, že predpoveď vysokých dávok plynných emisií z rádiochemickej účinnosti (t. j. počet mólov defektov vytvorených na jednotku uloženej energie) meraná pri nízkej dávke, G0(H2), vedie k nadhodnoteniu plynných emisií [1]. Rádiochemická emisná účinnosť H2, G(H2) sa v skutočnosti znižuje, keď sa dávka žiarenia zvyšuje, t. j. keď sa zvyšuje stupeň starnutia emitujúceho materiálu. Technologický problém navyše vážne komplikuje široká rozmanitosť polymérov a závislosť G(H2) od zloženia materiálov. Databáza vytvorená pod impulzom AREVA a CEA a obsahujúca hodnoty G0(H2) a G(H2) pri znížených dávkach, pre niektoré skupiny polymérov, bohužiaľ nikdy nebude vyčerpávajúca. Preto sme zvolili úplne iný prístup založený na základnom výskume, aby sme vyriešili tento aplikovaný problém. Cieľom je pochopiť a kvantifikovať javy spojené s poklesom G(H2), keď sa dávka zvýši. Dlhodobým cieľom je mať v závislosti od počiatočného zloženia a mikroštrukturálneho vývoja polymérov spoľahlivú a vedecky podloženú predpoveď vývoja účinnosti emisií dihydrogenu. V dôsledku svojich cieľov je tento projekt súčasťou RIS3 „Recyklácia a demontáž“ témy „energetická transformácia“. (Slovak) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organické materiály a najmä polyméry sú všadeprítomné v jadrovom energetickom reťazci a ako také sa musia dôkladne preskúmať ich správanie v rámci ionizujúceho žiarenia (R.I). Možno ich nájsť 1) pred palivovým cyklom (prídavné látky pri výrobe paliva MOX, ochranné zariadenia), 2) v bezpečnostnom reťazci jadrových zariadení v prevádzke, ako aj v náhodnej situácii (káblová izolácia alebo spoje) a 3) po skončení cyklu nakladania s jadrovým odpadom, všetkých činností údržby jadrových zariadení alebo demontáže (nosné konope, vinylové ochranné plachty...) a ako odpad z demontáže (zásuvky s rukavicovými skriňami atď.). Vo všetkých týchto oblastiach sú materiály vystavené viac či menej intenzívnemu a veľmi odlišnému ožarovaniu: typ žiarenia, dávka, dávka. Polyméry patria medzi najcitlivejšie materiály na ionizujúce žiarenie. Ich štruktúra je hlboko upravená vytvorením nových chemických skupín, známych ako defekty, paralelne s emisiou molekúl malých hmotností (plynov). V dôsledku tohto vývoja môže ožarovanie spôsobiť stratu funkčných vlastností zariadení obsahujúcich organické materiály (káble, farby) alebo vytvoriť nebezpečné situácie v prípade jadrového odpadu bohatého na organické zlúčeniny. Dôraz sa kladie na a) emisie plynov s rizikom výbuchu (H2), korózie (HF, HCl) alebo toxických rizík a b) vytváranie molekúl malých hmotností, ktoré sú zložité pre rádionuklidy a ktoré môžu potenciálne uľahčiť ich migráciu do geosféry. Medzi týmito plynmi sa zdá, že H2 je jedným z najproblematickejších, pretože vzniká v širokej škále polymérov; náš projekt sa zameriava najmä na emisie vodíka pri dlhodobom skladovaní organického odpadu kontaminovaného aktinidmi emitujúcimi alfa. Kontrola bezpečnosti tohto odpadu je hlavnou a aktuálnou spoločenskou otázkou a s nárastom programov vyraďovania z prevádzky sa ešte viac zvýši. Predikcia týchto emisií môže byť kedykoľvek kontrolovaná len znalosťou stavu starnutia materiálov a emitovaných plynov. Táto štúdia je súčasťou širšieho vedeckého programu, v ktorom sme ukázali, že predpoveď vysokých dávok plynných emisií z rádiochemickej účinnosti (t. j. počet mólov defektov vytvorených na jednotku uloženej energie) meraná pri nízkej dávke, G0(H2), vedie k nadhodnoteniu plynných emisií [1]. Rádiochemická emisná účinnosť H2, G(H2) sa v skutočnosti znižuje, keď sa dávka žiarenia zvyšuje, t. j. keď sa zvyšuje stupeň starnutia emitujúceho materiálu. Technologický problém navyše vážne komplikuje široká rozmanitosť polymérov a závislosť G(H2) od zloženia materiálov. Databáza vytvorená pod impulzom AREVA a CEA a obsahujúca hodnoty G0(H2) a G(H2) pri znížených dávkach, pre niektoré skupiny polymérov, bohužiaľ nikdy nebude vyčerpávajúca. Preto sme zvolili úplne iný prístup založený na základnom výskume, aby sme vyriešili tento aplikovaný problém. Cieľom je pochopiť a kvantifikovať javy spojené s poklesom G(H2), keď sa dávka zvýši. Dlhodobým cieľom je mať v závislosti od počiatočného zloženia a mikroštrukturálneho vývoja polymérov spoľahlivú a vedecky podloženú predpoveď vývoja účinnosti emisií dihydrogenu. V dôsledku svojich cieľov je tento projekt súčasťou RIS3 „Recyklácia a demontáž“ témy „energetická transformácia“. (Slovak) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Orgaaniset materiaalit ja pääasiassa polymeerit ovat kaikkialla ydinvoimaketjussa, ja siksi niiden käyttäytymistä ionisoivalla säteilyllä (R.I) on tutkittava huolellisesti. Ne ovat 1) polttoainekierron alkupäässä (lisäaineet MOX-polttoaineen valmistuksessa, suojavarusteet), 2) sekä toiminnassa olevien että onnettomuustilanteessa olevien ydinlaitosten turvallisuusketjussa (kaapelieristys tai liitokset) ja 3) ydinjätteen huoltosyklin, ydinlaitosten huolto- tai purkutoiminnan (pantit, vinyylisuojat jne.) jälkeen ja jätteen purkamisena (käsinelaatikot jne.). Kaikilla näillä alueilla materiaaleja säteilytetään enemmän tai vähemmän intensiivisesti ja hyvin eri tavoin: säteilyn tyyppi, annos, annosnopeus. Polymeerit ovat ionisoivalle säteilylle herkimpiä materiaaleja. Niiden rakennetta muutetaan perusteellisesti luomalla uusia kemiallisia ryhmiä, joita kutsutaan vikoiksi, rinnakkain pienten massojen (kaasun) molekyylien päästöjen kanssa. Tämän kehityksen seurauksena säteilytys voi johtaa orgaanisia aineita (kaapelit, maalit) sisältävien laitteiden toiminnallisten ominaisuuksien menettämiseen tai aiheuttaa vaarallisia tilanteita, kun on kyse runsaasti orgaanisia yhdisteitä sisältävästä ydinjätteestä. Painopisteenä ovat a) sellaisten kaasujen päästöt, joihin liittyy räjähdysvaara (H2), korroosioriski (HF, HCl) tai myrkyllisyysriski, ja b) sellaisten pienten massojen molekyylien luominen, jotka ovat monimutkaisia radionuklideille ja jotka voivat mahdollisesti helpottaa niiden siirtymistä geosfääriin. Näistä kaasuista H2 näyttää olevan yksi ongelmallisimmista, koska sitä syntyy monenlaisissa polymeereissä. hankkeessamme keskitytään erityisesti vetypäästöihin alfa-aktinidien saastuttaman orgaanisen jätteen pitkäaikaisessa varastoinnissa. Tämän jätteen turvallisuuden valvonta on tärkeä ja ajankohtainen yhteiskunnallinen kysymys, ja siitä tulee entistäkin vahvempaa käytöstäpoisto-ohjelmien lisääntyessä. Näiden päästöjen ennustamista voidaan valvoa vain, jos tiedetään milloin tahansa materiaalien ja kaasujen vanhenemisesta. Tämä tutkimus on osa laajempaa tieteellistä ohjelmaa, jossa olemme osoittaneet, että radiokemiallisen hyötysuhteen suuri-annoksisen kaasumaisen päästön (eli syntyneiden vikojen määrä kerrostettua energiayksikköä kohti) ennuste mitattuna pienillä annoksilla G0(H2) johtaa kaasupäästöjen yliarviointiin [1]. H2:n, G(H2):n radiokemiallisten päästöjen tehokkuus heikkenee, kun säteilyannos kasvaa eli kun lähettävän materiaalin vanhenemisaste kasvaa. Lisäksi polymeerien moninaisuus ja G(H2)-riippuvuus materiaalien koostumuksesta vaikeuttavat vakavasti teknologista ongelmaa. AREVAn ja CEA:n impulssin yhteydessä perustettu tietokanta, joka sisältää G0(H2)- ja G(H2)-arvoja annoksina joidenkin polymeeriperheiden osalta, ei valitettavasti ole koskaan tyhjentävä. Joten olemme valinneet täysin erilaisen lähestymistavan, joka perustuu perustutkimukseen, tämän sovelletun ongelman ratkaisemiseksi. Tavoitteena on ymmärtää ja kvantifioida G(H2):n vähenemiseen liittyvät ilmiöt annoksen suurentuessa. Pitkän aikavälin tavoitteena on polymeerien alkukoostumuksen ja mikrorakenteellisen kehityksen mukaan luotettava ja tieteellisesti perusteltu ennuste vetypäästöjen tehokkuuden kehittymisestä. Tavoitteidensa ansiosta tämä hanke on osa energiakäänteen teeman RIS3 ”kierrätys ja purkaminen”. (Finnish) | |||||||||||||||
| Property / summary: Orgaaniset materiaalit ja pääasiassa polymeerit ovat kaikkialla ydinvoimaketjussa, ja siksi niiden käyttäytymistä ionisoivalla säteilyllä (R.I) on tutkittava huolellisesti. Ne ovat 1) polttoainekierron alkupäässä (lisäaineet MOX-polttoaineen valmistuksessa, suojavarusteet), 2) sekä toiminnassa olevien että onnettomuustilanteessa olevien ydinlaitosten turvallisuusketjussa (kaapelieristys tai liitokset) ja 3) ydinjätteen huoltosyklin, ydinlaitosten huolto- tai purkutoiminnan (pantit, vinyylisuojat jne.) jälkeen ja jätteen purkamisena (käsinelaatikot jne.). Kaikilla näillä alueilla materiaaleja säteilytetään enemmän tai vähemmän intensiivisesti ja hyvin eri tavoin: säteilyn tyyppi, annos, annosnopeus. Polymeerit ovat ionisoivalle säteilylle herkimpiä materiaaleja. Niiden rakennetta muutetaan perusteellisesti luomalla uusia kemiallisia ryhmiä, joita kutsutaan vikoiksi, rinnakkain pienten massojen (kaasun) molekyylien päästöjen kanssa. Tämän kehityksen seurauksena säteilytys voi johtaa orgaanisia aineita (kaapelit, maalit) sisältävien laitteiden toiminnallisten ominaisuuksien menettämiseen tai aiheuttaa vaarallisia tilanteita, kun on kyse runsaasti orgaanisia yhdisteitä sisältävästä ydinjätteestä. Painopisteenä ovat a) sellaisten kaasujen päästöt, joihin liittyy räjähdysvaara (H2), korroosioriski (HF, HCl) tai myrkyllisyysriski, ja b) sellaisten pienten massojen molekyylien luominen, jotka ovat monimutkaisia radionuklideille ja jotka voivat mahdollisesti helpottaa niiden siirtymistä geosfääriin. Näistä kaasuista H2 näyttää olevan yksi ongelmallisimmista, koska sitä syntyy monenlaisissa polymeereissä. hankkeessamme keskitytään erityisesti vetypäästöihin alfa-aktinidien saastuttaman orgaanisen jätteen pitkäaikaisessa varastoinnissa. Tämän jätteen turvallisuuden valvonta on tärkeä ja ajankohtainen yhteiskunnallinen kysymys, ja siitä tulee entistäkin vahvempaa käytöstäpoisto-ohjelmien lisääntyessä. Näiden päästöjen ennustamista voidaan valvoa vain, jos tiedetään milloin tahansa materiaalien ja kaasujen vanhenemisesta. Tämä tutkimus on osa laajempaa tieteellistä ohjelmaa, jossa olemme osoittaneet, että radiokemiallisen hyötysuhteen suuri-annoksisen kaasumaisen päästön (eli syntyneiden vikojen määrä kerrostettua energiayksikköä kohti) ennuste mitattuna pienillä annoksilla G0(H2) johtaa kaasupäästöjen yliarviointiin [1]. H2:n, G(H2):n radiokemiallisten päästöjen tehokkuus heikkenee, kun säteilyannos kasvaa eli kun lähettävän materiaalin vanhenemisaste kasvaa. Lisäksi polymeerien moninaisuus ja G(H2)-riippuvuus materiaalien koostumuksesta vaikeuttavat vakavasti teknologista ongelmaa. AREVAn ja CEA:n impulssin yhteydessä perustettu tietokanta, joka sisältää G0(H2)- ja G(H2)-arvoja annoksina joidenkin polymeeriperheiden osalta, ei valitettavasti ole koskaan tyhjentävä. Joten olemme valinneet täysin erilaisen lähestymistavan, joka perustuu perustutkimukseen, tämän sovelletun ongelman ratkaisemiseksi. Tavoitteena on ymmärtää ja kvantifioida G(H2):n vähenemiseen liittyvät ilmiöt annoksen suurentuessa. Pitkän aikavälin tavoitteena on polymeerien alkukoostumuksen ja mikrorakenteellisen kehityksen mukaan luotettava ja tieteellisesti perusteltu ennuste vetypäästöjen tehokkuuden kehittymisestä. Tavoitteidensa ansiosta tämä hanke on osa energiakäänteen teeman RIS3 ”kierrätys ja purkaminen”. (Finnish) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Orgaaniset materiaalit ja pääasiassa polymeerit ovat kaikkialla ydinvoimaketjussa, ja siksi niiden käyttäytymistä ionisoivalla säteilyllä (R.I) on tutkittava huolellisesti. Ne ovat 1) polttoainekierron alkupäässä (lisäaineet MOX-polttoaineen valmistuksessa, suojavarusteet), 2) sekä toiminnassa olevien että onnettomuustilanteessa olevien ydinlaitosten turvallisuusketjussa (kaapelieristys tai liitokset) ja 3) ydinjätteen huoltosyklin, ydinlaitosten huolto- tai purkutoiminnan (pantit, vinyylisuojat jne.) jälkeen ja jätteen purkamisena (käsinelaatikot jne.). Kaikilla näillä alueilla materiaaleja säteilytetään enemmän tai vähemmän intensiivisesti ja hyvin eri tavoin: säteilyn tyyppi, annos, annosnopeus. Polymeerit ovat ionisoivalle säteilylle herkimpiä materiaaleja. Niiden rakennetta muutetaan perusteellisesti luomalla uusia kemiallisia ryhmiä, joita kutsutaan vikoiksi, rinnakkain pienten massojen (kaasun) molekyylien päästöjen kanssa. Tämän kehityksen seurauksena säteilytys voi johtaa orgaanisia aineita (kaapelit, maalit) sisältävien laitteiden toiminnallisten ominaisuuksien menettämiseen tai aiheuttaa vaarallisia tilanteita, kun on kyse runsaasti orgaanisia yhdisteitä sisältävästä ydinjätteestä. Painopisteenä ovat a) sellaisten kaasujen päästöt, joihin liittyy räjähdysvaara (H2), korroosioriski (HF, HCl) tai myrkyllisyysriski, ja b) sellaisten pienten massojen molekyylien luominen, jotka ovat monimutkaisia radionuklideille ja jotka voivat mahdollisesti helpottaa niiden siirtymistä geosfääriin. Näistä kaasuista H2 näyttää olevan yksi ongelmallisimmista, koska sitä syntyy monenlaisissa polymeereissä. hankkeessamme keskitytään erityisesti vetypäästöihin alfa-aktinidien saastuttaman orgaanisen jätteen pitkäaikaisessa varastoinnissa. Tämän jätteen turvallisuuden valvonta on tärkeä ja ajankohtainen yhteiskunnallinen kysymys, ja siitä tulee entistäkin vahvempaa käytöstäpoisto-ohjelmien lisääntyessä. Näiden päästöjen ennustamista voidaan valvoa vain, jos tiedetään milloin tahansa materiaalien ja kaasujen vanhenemisesta. Tämä tutkimus on osa laajempaa tieteellistä ohjelmaa, jossa olemme osoittaneet, että radiokemiallisen hyötysuhteen suuri-annoksisen kaasumaisen päästön (eli syntyneiden vikojen määrä kerrostettua energiayksikköä kohti) ennuste mitattuna pienillä annoksilla G0(H2) johtaa kaasupäästöjen yliarviointiin [1]. H2:n, G(H2):n radiokemiallisten päästöjen tehokkuus heikkenee, kun säteilyannos kasvaa eli kun lähettävän materiaalin vanhenemisaste kasvaa. Lisäksi polymeerien moninaisuus ja G(H2)-riippuvuus materiaalien koostumuksesta vaikeuttavat vakavasti teknologista ongelmaa. AREVAn ja CEA:n impulssin yhteydessä perustettu tietokanta, joka sisältää G0(H2)- ja G(H2)-arvoja annoksina joidenkin polymeeriperheiden osalta, ei valitettavasti ole koskaan tyhjentävä. Joten olemme valinneet täysin erilaisen lähestymistavan, joka perustuu perustutkimukseen, tämän sovelletun ongelman ratkaisemiseksi. Tavoitteena on ymmärtää ja kvantifioida G(H2):n vähenemiseen liittyvät ilmiöt annoksen suurentuessa. Pitkän aikavälin tavoitteena on polymeerien alkukoostumuksen ja mikrorakenteellisen kehityksen mukaan luotettava ja tieteellisesti perusteltu ennuste vetypäästöjen tehokkuuden kehittymisestä. Tavoitteidensa ansiosta tämä hanke on osa energiakäänteen teeman RIS3 ”kierrätys ja purkaminen”. (Finnish) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Materiały organiczne i głównie polimery są wszechobecne w łańcuchu energii jądrowej i jako takie należy dokładnie zbadać ich zachowanie pod wpływem promieniowania jonizującego (R.I). Można je znaleźć 1) przed cyklem paliwowym (dodatki do produkcji paliwa MOX, wyposażenie ochronne), 2) w łańcuchu bezpieczeństwa instalacji jądrowych zarówno w trakcie eksploatacji, jak i w sytuacji przypadkowej (izolacja kablowa lub złącza), oraz 3) za cyklem postępowania z odpadami jądrowymi, wszystkimi operacjami konserwacji instalacji jądrowych lub demontażu (gants, winylowe arkusze ochronne...) oraz jako odpady z demontażu (siatki rękawicowe itp.). WE wszystkich tych obszarach materiały poddawane są mniej lub bardziej intensywnemu i bardzo różnemu napromienianiu: rodzaj promieniowania, dawka, dawka. Polimery należą do najbardziej wrażliwych materiałów na promieniowanie jonizujące. Ich struktura jest głęboko modyfikowana poprzez tworzenie nowych grup chemicznych, znanych jako wady, równolegle z emisją cząsteczek małych mas (gazu). W wyniku tych zmian napromienianie może spowodować utratę właściwości funkcjonalnych urządzeń zawierających materiały organiczne (kabelki, farby) lub stworzyć niebezpieczne sytuacje w przypadku odpadów jądrowych bogatych w związki organiczne. Nacisk kładzie się na a) emisję gazów zagrożonych wybuchem (H2), korozją (HF, HCl) lub zagrożeniem toksyczności oraz b) tworzenie cząsteczek małych mas, które są złożone dla nuklidów promieniotwórczych i mogą potencjalnie ułatwić ich migrację do geosfery. Wśród tych gazów H2 wydaje się być jednym z najbardziej problematycznych, ponieważ powstaje w wielu różnych polimerach; nasz projekt koncentruje się w szczególności na emisji wodoru podczas długotrwałego składowania odpadów organicznych zanieczyszczonych aktynidami emitującymi alfa. Kontrola bezpieczeństwa tych odpadów jest ważną i obecną kwestią społeczną i stanie się jeszcze większa, ponieważ programy likwidacji wzrosną. Przewidywanie tych emisji może być kontrolowane wyłącznie przez wiedzę, w dowolnym momencie, o stanie starzenia się emitowanych materiałów i gazów. Badanie to jest częścią szerszego programu naukowego, w którym wykazaliśmy, że przewidywanie wysokiej dawki emisji gazowych ze sprawności radiochemicznej (tj. liczba kretów wad powstałych na jednostkę zdeponowanej energii) mierzone w niskiej dawce, G0(H2), prowadzi do przeszacowania emisji gazowych [1]. Rzeczywiście, efektywność emisji radiochemicznej H2, G(H2) zmniejsza się, gdy dawka promieniowania wzrasta, tj. gdy stopień starzenia się materiału emitującego wzrasta. Ponadto problem technologiczny jest poważnie skomplikowany ze względu na dużą różnorodność polimerów i zależność G(H2) od składu materiałów. Baza danych stworzona pod wpływem impulsu AREVA i CEA i zawierająca wartości G0(H2) i G(H2) w obniżonych dawkach, dla niektórych rodzin polimerów, niestety nigdy nie będzie wyczerpująca. Tak więc wybraliśmy zupełnie inne podejście, oparte na badaniach podstawowych, aby rozwiązać ten stosowany problem. Celem jest zrozumienie i ilościowe określenie zjawisk związanych ze spadkiem G(H2) w przypadku zwiększenia dawki. Celem długoterminowym jest posiadanie, w zależności od początkowego składu i mikrostrukturalnej ewolucji polimerów, wiarygodnej i naukowo uzasadnionej prognozy ewolucji efektywności emisji diwodorów. Ze względu na swoje cele projekt ten jest częścią RIS3 „Recykling i demontaż” tematu „Transformacja energetyczna”. (Polish) | |||||||||||||||
| Property / summary: Materiały organiczne i głównie polimery są wszechobecne w łańcuchu energii jądrowej i jako takie należy dokładnie zbadać ich zachowanie pod wpływem promieniowania jonizującego (R.I). Można je znaleźć 1) przed cyklem paliwowym (dodatki do produkcji paliwa MOX, wyposażenie ochronne), 2) w łańcuchu bezpieczeństwa instalacji jądrowych zarówno w trakcie eksploatacji, jak i w sytuacji przypadkowej (izolacja kablowa lub złącza), oraz 3) za cyklem postępowania z odpadami jądrowymi, wszystkimi operacjami konserwacji instalacji jądrowych lub demontażu (gants, winylowe arkusze ochronne...) oraz jako odpady z demontażu (siatki rękawicowe itp.). WE wszystkich tych obszarach materiały poddawane są mniej lub bardziej intensywnemu i bardzo różnemu napromienianiu: rodzaj promieniowania, dawka, dawka. Polimery należą do najbardziej wrażliwych materiałów na promieniowanie jonizujące. Ich struktura jest głęboko modyfikowana poprzez tworzenie nowych grup chemicznych, znanych jako wady, równolegle z emisją cząsteczek małych mas (gazu). W wyniku tych zmian napromienianie może spowodować utratę właściwości funkcjonalnych urządzeń zawierających materiały organiczne (kabelki, farby) lub stworzyć niebezpieczne sytuacje w przypadku odpadów jądrowych bogatych w związki organiczne. Nacisk kładzie się na a) emisję gazów zagrożonych wybuchem (H2), korozją (HF, HCl) lub zagrożeniem toksyczności oraz b) tworzenie cząsteczek małych mas, które są złożone dla nuklidów promieniotwórczych i mogą potencjalnie ułatwić ich migrację do geosfery. Wśród tych gazów H2 wydaje się być jednym z najbardziej problematycznych, ponieważ powstaje w wielu różnych polimerach; nasz projekt koncentruje się w szczególności na emisji wodoru podczas długotrwałego składowania odpadów organicznych zanieczyszczonych aktynidami emitującymi alfa. Kontrola bezpieczeństwa tych odpadów jest ważną i obecną kwestią społeczną i stanie się jeszcze większa, ponieważ programy likwidacji wzrosną. Przewidywanie tych emisji może być kontrolowane wyłącznie przez wiedzę, w dowolnym momencie, o stanie starzenia się emitowanych materiałów i gazów. Badanie to jest częścią szerszego programu naukowego, w którym wykazaliśmy, że przewidywanie wysokiej dawki emisji gazowych ze sprawności radiochemicznej (tj. liczba kretów wad powstałych na jednostkę zdeponowanej energii) mierzone w niskiej dawce, G0(H2), prowadzi do przeszacowania emisji gazowych [1]. Rzeczywiście, efektywność emisji radiochemicznej H2, G(H2) zmniejsza się, gdy dawka promieniowania wzrasta, tj. gdy stopień starzenia się materiału emitującego wzrasta. Ponadto problem technologiczny jest poważnie skomplikowany ze względu na dużą różnorodność polimerów i zależność G(H2) od składu materiałów. Baza danych stworzona pod wpływem impulsu AREVA i CEA i zawierająca wartości G0(H2) i G(H2) w obniżonych dawkach, dla niektórych rodzin polimerów, niestety nigdy nie będzie wyczerpująca. Tak więc wybraliśmy zupełnie inne podejście, oparte na badaniach podstawowych, aby rozwiązać ten stosowany problem. Celem jest zrozumienie i ilościowe określenie zjawisk związanych ze spadkiem G(H2) w przypadku zwiększenia dawki. Celem długoterminowym jest posiadanie, w zależności od początkowego składu i mikrostrukturalnej ewolucji polimerów, wiarygodnej i naukowo uzasadnionej prognozy ewolucji efektywności emisji diwodorów. Ze względu na swoje cele projekt ten jest częścią RIS3 „Recykling i demontaż” tematu „Transformacja energetyczna”. (Polish) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Materiały organiczne i głównie polimery są wszechobecne w łańcuchu energii jądrowej i jako takie należy dokładnie zbadać ich zachowanie pod wpływem promieniowania jonizującego (R.I). Można je znaleźć 1) przed cyklem paliwowym (dodatki do produkcji paliwa MOX, wyposażenie ochronne), 2) w łańcuchu bezpieczeństwa instalacji jądrowych zarówno w trakcie eksploatacji, jak i w sytuacji przypadkowej (izolacja kablowa lub złącza), oraz 3) za cyklem postępowania z odpadami jądrowymi, wszystkimi operacjami konserwacji instalacji jądrowych lub demontażu (gants, winylowe arkusze ochronne...) oraz jako odpady z demontażu (siatki rękawicowe itp.). WE wszystkich tych obszarach materiały poddawane są mniej lub bardziej intensywnemu i bardzo różnemu napromienianiu: rodzaj promieniowania, dawka, dawka. Polimery należą do najbardziej wrażliwych materiałów na promieniowanie jonizujące. Ich struktura jest głęboko modyfikowana poprzez tworzenie nowych grup chemicznych, znanych jako wady, równolegle z emisją cząsteczek małych mas (gazu). W wyniku tych zmian napromienianie może spowodować utratę właściwości funkcjonalnych urządzeń zawierających materiały organiczne (kabelki, farby) lub stworzyć niebezpieczne sytuacje w przypadku odpadów jądrowych bogatych w związki organiczne. Nacisk kładzie się na a) emisję gazów zagrożonych wybuchem (H2), korozją (HF, HCl) lub zagrożeniem toksyczności oraz b) tworzenie cząsteczek małych mas, które są złożone dla nuklidów promieniotwórczych i mogą potencjalnie ułatwić ich migrację do geosfery. Wśród tych gazów H2 wydaje się być jednym z najbardziej problematycznych, ponieważ powstaje w wielu różnych polimerach; nasz projekt koncentruje się w szczególności na emisji wodoru podczas długotrwałego składowania odpadów organicznych zanieczyszczonych aktynidami emitującymi alfa. Kontrola bezpieczeństwa tych odpadów jest ważną i obecną kwestią społeczną i stanie się jeszcze większa, ponieważ programy likwidacji wzrosną. Przewidywanie tych emisji może być kontrolowane wyłącznie przez wiedzę, w dowolnym momencie, o stanie starzenia się emitowanych materiałów i gazów. Badanie to jest częścią szerszego programu naukowego, w którym wykazaliśmy, że przewidywanie wysokiej dawki emisji gazowych ze sprawności radiochemicznej (tj. liczba kretów wad powstałych na jednostkę zdeponowanej energii) mierzone w niskiej dawce, G0(H2), prowadzi do przeszacowania emisji gazowych [1]. Rzeczywiście, efektywność emisji radiochemicznej H2, G(H2) zmniejsza się, gdy dawka promieniowania wzrasta, tj. gdy stopień starzenia się materiału emitującego wzrasta. Ponadto problem technologiczny jest poważnie skomplikowany ze względu na dużą różnorodność polimerów i zależność G(H2) od składu materiałów. Baza danych stworzona pod wpływem impulsu AREVA i CEA i zawierająca wartości G0(H2) i G(H2) w obniżonych dawkach, dla niektórych rodzin polimerów, niestety nigdy nie będzie wyczerpująca. Tak więc wybraliśmy zupełnie inne podejście, oparte na badaniach podstawowych, aby rozwiązać ten stosowany problem. Celem jest zrozumienie i ilościowe określenie zjawisk związanych ze spadkiem G(H2) w przypadku zwiększenia dawki. Celem długoterminowym jest posiadanie, w zależności od początkowego składu i mikrostrukturalnej ewolucji polimerów, wiarygodnej i naukowo uzasadnionej prognozy ewolucji efektywności emisji diwodorów. Ze względu na swoje cele projekt ten jest częścią RIS3 „Recykling i demontaż” tematu „Transformacja energetyczna”. (Polish) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
A szerves anyagok és főként a polimerek mindenütt jelen vannak az atomenergia-láncban, ezért az ionizáló sugárzás (R.I) alatti viselkedésüket gondosan meg kell vizsgálni. Ezek megtalálhatók 1) az üzemanyagciklus előtt (a MOX-üzemanyag gyártásában használt adalékanyagok, védőfelszerelések), 2) a nukleáris létesítmények biztonsági láncában mind üzemel, mind véletlen helyzetben (kábelszigetelés vagy kötések), és 3) a nukleáris hulladék kezelésére szolgáló ciklus után, a nukleáris létesítmények karbantartásával vagy bontásával kapcsolatos valamennyi művelet (gránát, vinilvédő lap stb.) és bontási hulladékként (glovebox képernyők stb.). Mindezeken a területeken az anyagokat többé-kevésbé intenzív és nagyon eltérő besugárzásnak vetik alá: a sugárzás típusa, dózisa, dózisa. A polimerek az ionizáló sugárzás legérzékenyebb anyagai közé tartoznak. Szerkezetüket alapvetően megváltoztatják az új kémiai csoportok létrehozása, az úgynevezett hibák, párhuzamosan a kis tömegek (gáz) molekuláinak kibocsátásával. E fejlesztések eredményeként a besugárzás a szerves anyagokat (kábeleket, festékeket) tartalmazó berendezések funkcionális tulajdonságainak elvesztését okozhatja, vagy a szerves vegyületekben gazdag nukleáris hulladék esetében veszélyes helyzeteket teremthet. A középpontban a következők állnak: a) a robbanásveszélyes (H2), korróziós (HF, HCl) vagy toxicitási kockázattal járó gázok kibocsátása, valamint b) a radionuklidok szempontjából összetett, kis tömegű molekulák létrehozása, amelyek potenciálisan megkönnyíthetik a geoszférába való kioldódásukat. E gázok közül a H2 tűnik az egyik legproblematikusabbnak, mivel a polimerek széles körében jött létre; projektünk kifejezetten az alfa-kibocsátó aktinidákkal szennyezett szerves hulladék hosszú távú tárolása során történő hidrogénkibocsátásra összpontosít. E hulladék biztonságának ellenőrzése jelentős és jelenlegi társadalmi kérdés, és a leszerelési programok növekedésével még inkább fokozódni fog. E kibocsátások előrejelzését csak az anyagok és a kibocsátott gázok öregedési állapotának ismeretével lehet szabályozni. Ez a tanulmány egy szélesebb körű tudományos program részét képezi, amelyben megmutattuk, hogy a radiokémiai hatékonyságból származó nagy dózisú gáz-halmazállapotú kibocsátás előrejelzése (azaz az energiaegységenként keletkező hibák száma) kis dózisban, G0(H2) mérve a gáz-halmazállapotú kibocsátás túlbecsléséhez vezet [1]. A H2, G(H2) radiokémiai kibocsátási hatékonysága a sugárdózis növekedésével, azaz a kibocsátó anyag öregedési fokának növekedésével csökken. Ezenkívül a technológiai problémát súlyosan megnehezíti a polimerek sokfélesége és a G(H2) anyagösszetételtől való függősége. Az AREVA és a CEA impulzusával létrehozott adatbázis, amely csökkentett dózisokban G0(H2) és G(H2) értékeket tartalmaz egyes polimercsaládok esetében, sajnos soha nem lesz teljes körű. Tehát egy teljesen más megközelítést választottunk, alapkutatás alapján, hogy megoldjuk ezt az alkalmazott problémát. A cél a G(H2) csökkenésében szerepet játszó jelenségek megértése és számszerűsítése, amikor a dózis emelkedik. A hosszú távú cél az, hogy a polimerek kezdeti összetételétől és mikrostrukturális fejlődésétől függően megbízható és tudományosan megalapozott előrejelzés álljon rendelkezésre a dihidrogénkibocsátási hatékonyság alakulásáról. Célkitűzései eredményeként ez a projekt az „energiaátállás” témakörének „Újrahasznosítás és leszerelés” RIS3 keretében valósul meg. (Hungarian) | |||||||||||||||
| Property / summary: A szerves anyagok és főként a polimerek mindenütt jelen vannak az atomenergia-láncban, ezért az ionizáló sugárzás (R.I) alatti viselkedésüket gondosan meg kell vizsgálni. Ezek megtalálhatók 1) az üzemanyagciklus előtt (a MOX-üzemanyag gyártásában használt adalékanyagok, védőfelszerelések), 2) a nukleáris létesítmények biztonsági láncában mind üzemel, mind véletlen helyzetben (kábelszigetelés vagy kötések), és 3) a nukleáris hulladék kezelésére szolgáló ciklus után, a nukleáris létesítmények karbantartásával vagy bontásával kapcsolatos valamennyi művelet (gránát, vinilvédő lap stb.) és bontási hulladékként (glovebox képernyők stb.). Mindezeken a területeken az anyagokat többé-kevésbé intenzív és nagyon eltérő besugárzásnak vetik alá: a sugárzás típusa, dózisa, dózisa. A polimerek az ionizáló sugárzás legérzékenyebb anyagai közé tartoznak. Szerkezetüket alapvetően megváltoztatják az új kémiai csoportok létrehozása, az úgynevezett hibák, párhuzamosan a kis tömegek (gáz) molekuláinak kibocsátásával. E fejlesztések eredményeként a besugárzás a szerves anyagokat (kábeleket, festékeket) tartalmazó berendezések funkcionális tulajdonságainak elvesztését okozhatja, vagy a szerves vegyületekben gazdag nukleáris hulladék esetében veszélyes helyzeteket teremthet. A középpontban a következők állnak: a) a robbanásveszélyes (H2), korróziós (HF, HCl) vagy toxicitási kockázattal járó gázok kibocsátása, valamint b) a radionuklidok szempontjából összetett, kis tömegű molekulák létrehozása, amelyek potenciálisan megkönnyíthetik a geoszférába való kioldódásukat. E gázok közül a H2 tűnik az egyik legproblematikusabbnak, mivel a polimerek széles körében jött létre; projektünk kifejezetten az alfa-kibocsátó aktinidákkal szennyezett szerves hulladék hosszú távú tárolása során történő hidrogénkibocsátásra összpontosít. E hulladék biztonságának ellenőrzése jelentős és jelenlegi társadalmi kérdés, és a leszerelési programok növekedésével még inkább fokozódni fog. E kibocsátások előrejelzését csak az anyagok és a kibocsátott gázok öregedési állapotának ismeretével lehet szabályozni. Ez a tanulmány egy szélesebb körű tudományos program részét képezi, amelyben megmutattuk, hogy a radiokémiai hatékonyságból származó nagy dózisú gáz-halmazállapotú kibocsátás előrejelzése (azaz az energiaegységenként keletkező hibák száma) kis dózisban, G0(H2) mérve a gáz-halmazállapotú kibocsátás túlbecsléséhez vezet [1]. A H2, G(H2) radiokémiai kibocsátási hatékonysága a sugárdózis növekedésével, azaz a kibocsátó anyag öregedési fokának növekedésével csökken. Ezenkívül a technológiai problémát súlyosan megnehezíti a polimerek sokfélesége és a G(H2) anyagösszetételtől való függősége. Az AREVA és a CEA impulzusával létrehozott adatbázis, amely csökkentett dózisokban G0(H2) és G(H2) értékeket tartalmaz egyes polimercsaládok esetében, sajnos soha nem lesz teljes körű. Tehát egy teljesen más megközelítést választottunk, alapkutatás alapján, hogy megoldjuk ezt az alkalmazott problémát. A cél a G(H2) csökkenésében szerepet játszó jelenségek megértése és számszerűsítése, amikor a dózis emelkedik. A hosszú távú cél az, hogy a polimerek kezdeti összetételétől és mikrostrukturális fejlődésétől függően megbízható és tudományosan megalapozott előrejelzés álljon rendelkezésre a dihidrogénkibocsátási hatékonyság alakulásáról. Célkitűzései eredményeként ez a projekt az „energiaátállás” témakörének „Újrahasznosítás és leszerelés” RIS3 keretében valósul meg. (Hungarian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: A szerves anyagok és főként a polimerek mindenütt jelen vannak az atomenergia-láncban, ezért az ionizáló sugárzás (R.I) alatti viselkedésüket gondosan meg kell vizsgálni. Ezek megtalálhatók 1) az üzemanyagciklus előtt (a MOX-üzemanyag gyártásában használt adalékanyagok, védőfelszerelések), 2) a nukleáris létesítmények biztonsági láncában mind üzemel, mind véletlen helyzetben (kábelszigetelés vagy kötések), és 3) a nukleáris hulladék kezelésére szolgáló ciklus után, a nukleáris létesítmények karbantartásával vagy bontásával kapcsolatos valamennyi művelet (gránát, vinilvédő lap stb.) és bontási hulladékként (glovebox képernyők stb.). Mindezeken a területeken az anyagokat többé-kevésbé intenzív és nagyon eltérő besugárzásnak vetik alá: a sugárzás típusa, dózisa, dózisa. A polimerek az ionizáló sugárzás legérzékenyebb anyagai közé tartoznak. Szerkezetüket alapvetően megváltoztatják az új kémiai csoportok létrehozása, az úgynevezett hibák, párhuzamosan a kis tömegek (gáz) molekuláinak kibocsátásával. E fejlesztések eredményeként a besugárzás a szerves anyagokat (kábeleket, festékeket) tartalmazó berendezések funkcionális tulajdonságainak elvesztését okozhatja, vagy a szerves vegyületekben gazdag nukleáris hulladék esetében veszélyes helyzeteket teremthet. A középpontban a következők állnak: a) a robbanásveszélyes (H2), korróziós (HF, HCl) vagy toxicitási kockázattal járó gázok kibocsátása, valamint b) a radionuklidok szempontjából összetett, kis tömegű molekulák létrehozása, amelyek potenciálisan megkönnyíthetik a geoszférába való kioldódásukat. E gázok közül a H2 tűnik az egyik legproblematikusabbnak, mivel a polimerek széles körében jött létre; projektünk kifejezetten az alfa-kibocsátó aktinidákkal szennyezett szerves hulladék hosszú távú tárolása során történő hidrogénkibocsátásra összpontosít. E hulladék biztonságának ellenőrzése jelentős és jelenlegi társadalmi kérdés, és a leszerelési programok növekedésével még inkább fokozódni fog. E kibocsátások előrejelzését csak az anyagok és a kibocsátott gázok öregedési állapotának ismeretével lehet szabályozni. Ez a tanulmány egy szélesebb körű tudományos program részét képezi, amelyben megmutattuk, hogy a radiokémiai hatékonyságból származó nagy dózisú gáz-halmazállapotú kibocsátás előrejelzése (azaz az energiaegységenként keletkező hibák száma) kis dózisban, G0(H2) mérve a gáz-halmazállapotú kibocsátás túlbecsléséhez vezet [1]. A H2, G(H2) radiokémiai kibocsátási hatékonysága a sugárdózis növekedésével, azaz a kibocsátó anyag öregedési fokának növekedésével csökken. Ezenkívül a technológiai problémát súlyosan megnehezíti a polimerek sokfélesége és a G(H2) anyagösszetételtől való függősége. Az AREVA és a CEA impulzusával létrehozott adatbázis, amely csökkentett dózisokban G0(H2) és G(H2) értékeket tartalmaz egyes polimercsaládok esetében, sajnos soha nem lesz teljes körű. Tehát egy teljesen más megközelítést választottunk, alapkutatás alapján, hogy megoldjuk ezt az alkalmazott problémát. A cél a G(H2) csökkenésében szerepet játszó jelenségek megértése és számszerűsítése, amikor a dózis emelkedik. A hosszú távú cél az, hogy a polimerek kezdeti összetételétől és mikrostrukturális fejlődésétől függően megbízható és tudományosan megalapozott előrejelzés álljon rendelkezésre a dihidrogénkibocsátási hatékonyság alakulásáról. Célkitűzései eredményeként ez a projekt az „energiaátállás” témakörének „Újrahasznosítás és leszerelés” RIS3 keretében valósul meg. (Hungarian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organické materiály a hlavně polymery jsou všudypřítomné v jaderném řetězci a jako takové je třeba pečlivě zkoumat jejich chování při ionizujícím záření (R.I). Lze je nalézt 1) před palivovým cyklem (přídavky při výrobě paliva MOX, ochranné prostředky), 2) v bezpečnostním řetězci jaderných zařízení jak v provozu, tak v havarijní situaci (izolace kabelů nebo kloubů) a 3) po cyklu nakládání s jaderným odpadem, veškeré operace údržby jaderných zařízení nebo demontáže (žanty, vinylové ochranné listy...) a jako odpad z demontáže (sítnice s kapalnými skříněmi atd.). Ve všech těchto oblastech jsou materiály vystaveny více či méně intenzivnímu a velmi odlišnému ozařování: druh záření, dávka, dávka. Polymery patří k nejcitlivějším materiálům na ionizující záření. Jejich struktura je hluboce modifikována vytvořením nových chemických skupin, známých jako defekty, souběžně s emisemi molekul malých hmot (plynu). V důsledku tohoto vývoje může ozáření způsobit ztrátu funkčních vlastností zařízení obsahujících organické materiály (kabely, barvy) nebo v případě jaderného odpadu bohatého na organické sloučeniny vytvářet nebezpečné situace. Důraz je kladen na a) emise plynů s rizikem výbuchu (H2), koroze (HF, HCl) nebo rizika toxicity a b) vytváření molekul malých hmot, které jsou složité pro radionuklidy a které mohou potenciálně usnadnit jejich migraci na geosféru. Mezi těmito plyny se zdá, že H2 je jedním z nejproblematičtějších, protože vzniká v široké škále polymerů; náš projekt se zaměřuje zejména na emise vodíku při dlouhodobém skladování organického odpadu kontaminovaného aktinidy alfa emitujících. Kontrola bezpečnosti tohoto odpadu je významnou a současnou společenskou otázkou a bude se ještě více zvyšovat s tím, jak se zvýší programy vyřazování z provozu. Predikci těchto emisí lze kdykoli kontrolovat pouze znalostmi o stavu stárnutí materiálů a emitovaných plynů. Tato studie je součástí širšího vědeckého programu, ve kterém jsme ukázali, že predikce plynných emisí s vysokými dávkami z radiochemické účinnosti (tj. počet molů defektů vytvořených na jednotku uložené energie) měřené při nízké dávce G0(H2) vede k nadhodnocení plynných emisí [1]. Účinnost radiochemických emisí H2, G(H2) se snižuje, když se zvyšuje dávka záření, tj. když se zvyšuje stupeň stárnutí emitujícího materiálu. Technologický problém je navíc vážně komplikován širokou rozmanitostí polymerů a závislostí G(H2) na složení materiálů. Databáze vytvořená pod impulsem AREVA a CEA a obsahující hodnoty G0(H2) a G(H2) při snížených dávkách pro některé skupiny polymerů nebude bohužel nikdy vyčerpávající. Proto jsme zvolili zcela jiný přístup, založený na základním výzkumu, abychom tento aplikovaný problém vyřešili. Cílem je pochopit a kvantifikovat jevy spojené se snížením G(H2) při zvyšování dávky. Dlouhodobým cílem je mít v závislosti na počátečním složení a mikrostrukturálním vývoji polymerů spolehlivou a vědecky podloženou predikci vývoje účinnosti emisí dihydrogenu. V důsledku svých cílů je tento projekt součástí RIS3 „Recyklace a demontáž“ tématu „přechod energetiky“. (Czech) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organické materiály a hlavně polymery jsou všudypřítomné v jaderném řetězci a jako takové je třeba pečlivě zkoumat jejich chování při ionizujícím záření (R.I). Lze je nalézt 1) před palivovým cyklem (přídavky při výrobě paliva MOX, ochranné prostředky), 2) v bezpečnostním řetězci jaderných zařízení jak v provozu, tak v havarijní situaci (izolace kabelů nebo kloubů) a 3) po cyklu nakládání s jaderným odpadem, veškeré operace údržby jaderných zařízení nebo demontáže (žanty, vinylové ochranné listy...) a jako odpad z demontáže (sítnice s kapalnými skříněmi atd.). Ve všech těchto oblastech jsou materiály vystaveny více či méně intenzivnímu a velmi odlišnému ozařování: druh záření, dávka, dávka. Polymery patří k nejcitlivějším materiálům na ionizující záření. Jejich struktura je hluboce modifikována vytvořením nových chemických skupin, známých jako defekty, souběžně s emisemi molekul malých hmot (plynu). V důsledku tohoto vývoje může ozáření způsobit ztrátu funkčních vlastností zařízení obsahujících organické materiály (kabely, barvy) nebo v případě jaderného odpadu bohatého na organické sloučeniny vytvářet nebezpečné situace. Důraz je kladen na a) emise plynů s rizikem výbuchu (H2), koroze (HF, HCl) nebo rizika toxicity a b) vytváření molekul malých hmot, které jsou složité pro radionuklidy a které mohou potenciálně usnadnit jejich migraci na geosféru. Mezi těmito plyny se zdá, že H2 je jedním z nejproblematičtějších, protože vzniká v široké škále polymerů; náš projekt se zaměřuje zejména na emise vodíku při dlouhodobém skladování organického odpadu kontaminovaného aktinidy alfa emitujících. Kontrola bezpečnosti tohoto odpadu je významnou a současnou společenskou otázkou a bude se ještě více zvyšovat s tím, jak se zvýší programy vyřazování z provozu. Predikci těchto emisí lze kdykoli kontrolovat pouze znalostmi o stavu stárnutí materiálů a emitovaných plynů. Tato studie je součástí širšího vědeckého programu, ve kterém jsme ukázali, že predikce plynných emisí s vysokými dávkami z radiochemické účinnosti (tj. počet molů defektů vytvořených na jednotku uložené energie) měřené při nízké dávce G0(H2) vede k nadhodnocení plynných emisí [1]. Účinnost radiochemických emisí H2, G(H2) se snižuje, když se zvyšuje dávka záření, tj. když se zvyšuje stupeň stárnutí emitujícího materiálu. Technologický problém je navíc vážně komplikován širokou rozmanitostí polymerů a závislostí G(H2) na složení materiálů. Databáze vytvořená pod impulsem AREVA a CEA a obsahující hodnoty G0(H2) a G(H2) při snížených dávkách pro některé skupiny polymerů nebude bohužel nikdy vyčerpávající. Proto jsme zvolili zcela jiný přístup, založený na základním výzkumu, abychom tento aplikovaný problém vyřešili. Cílem je pochopit a kvantifikovat jevy spojené se snížením G(H2) při zvyšování dávky. Dlouhodobým cílem je mít v závislosti na počátečním složení a mikrostrukturálním vývoji polymerů spolehlivou a vědecky podloženou predikci vývoje účinnosti emisí dihydrogenu. V důsledku svých cílů je tento projekt součástí RIS3 „Recyklace a demontáž“ tématu „přechod energetiky“. (Czech) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organické materiály a hlavně polymery jsou všudypřítomné v jaderném řetězci a jako takové je třeba pečlivě zkoumat jejich chování při ionizujícím záření (R.I). Lze je nalézt 1) před palivovým cyklem (přídavky při výrobě paliva MOX, ochranné prostředky), 2) v bezpečnostním řetězci jaderných zařízení jak v provozu, tak v havarijní situaci (izolace kabelů nebo kloubů) a 3) po cyklu nakládání s jaderným odpadem, veškeré operace údržby jaderných zařízení nebo demontáže (žanty, vinylové ochranné listy...) a jako odpad z demontáže (sítnice s kapalnými skříněmi atd.). Ve všech těchto oblastech jsou materiály vystaveny více či méně intenzivnímu a velmi odlišnému ozařování: druh záření, dávka, dávka. Polymery patří k nejcitlivějším materiálům na ionizující záření. Jejich struktura je hluboce modifikována vytvořením nových chemických skupin, známých jako defekty, souběžně s emisemi molekul malých hmot (plynu). V důsledku tohoto vývoje může ozáření způsobit ztrátu funkčních vlastností zařízení obsahujících organické materiály (kabely, barvy) nebo v případě jaderného odpadu bohatého na organické sloučeniny vytvářet nebezpečné situace. Důraz je kladen na a) emise plynů s rizikem výbuchu (H2), koroze (HF, HCl) nebo rizika toxicity a b) vytváření molekul malých hmot, které jsou složité pro radionuklidy a které mohou potenciálně usnadnit jejich migraci na geosféru. Mezi těmito plyny se zdá, že H2 je jedním z nejproblematičtějších, protože vzniká v široké škále polymerů; náš projekt se zaměřuje zejména na emise vodíku při dlouhodobém skladování organického odpadu kontaminovaného aktinidy alfa emitujících. Kontrola bezpečnosti tohoto odpadu je významnou a současnou společenskou otázkou a bude se ještě více zvyšovat s tím, jak se zvýší programy vyřazování z provozu. Predikci těchto emisí lze kdykoli kontrolovat pouze znalostmi o stavu stárnutí materiálů a emitovaných plynů. Tato studie je součástí širšího vědeckého programu, ve kterém jsme ukázali, že predikce plynných emisí s vysokými dávkami z radiochemické účinnosti (tj. počet molů defektů vytvořených na jednotku uložené energie) měřené při nízké dávce G0(H2) vede k nadhodnocení plynných emisí [1]. Účinnost radiochemických emisí H2, G(H2) se snižuje, když se zvyšuje dávka záření, tj. když se zvyšuje stupeň stárnutí emitujícího materiálu. Technologický problém je navíc vážně komplikován širokou rozmanitostí polymerů a závislostí G(H2) na složení materiálů. Databáze vytvořená pod impulsem AREVA a CEA a obsahující hodnoty G0(H2) a G(H2) při snížených dávkách pro některé skupiny polymerů nebude bohužel nikdy vyčerpávající. Proto jsme zvolili zcela jiný přístup, založený na základním výzkumu, abychom tento aplikovaný problém vyřešili. Cílem je pochopit a kvantifikovat jevy spojené se snížením G(H2) při zvyšování dávky. Dlouhodobým cílem je mít v závislosti na počátečním složení a mikrostrukturálním vývoji polymerů spolehlivou a vědecky podloženou predikci vývoje účinnosti emisí dihydrogenu. V důsledku svých cílů je tento projekt součástí RIS3 „Recyklace a demontáž“ tématu „přechod energetiky“. (Czech) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organiskie materiāli un galvenokārt polimēri ir visur kodolenerģētikas ķēdē, un tāpēc to uzvedība jonizējošā starojuma (R.I) apstākļos ir rūpīgi jāizpēta. Tās var atrast 1) pirms degvielas cikla (piedevas MOX degvielas, aizsardzības līdzekļu ražošanā), 2) gan ekspluatācijā esošu, gan nejaušu kodoliekārtu drošības ķēdē (kabeļu izolācija vai savienojumi) un 3) pēc kodolatkritumu apsaimniekošanas cikla, visām kodoliekārtu apkopes darbībām vai demontāžas darbībām (anti, vinila aizsargplāksnes u. c.) un kā demontāžas atkritumi (glovebox ekrāni utt.). Visās šajās jomās materiāli tiek pakļauti vairāk vai mazāk intensīvai un ļoti atšķirīgai apstarošanai: starojuma veids, deva, devas ātrums. Polimēri ir vieni no jutīgākajiem materiāliem pret jonizējošo starojumu. To struktūra ir dziļi pārveidota, izveidojot jaunas ķīmiskās grupas, kas pazīstamas kā defekti, paralēli nelielu masu (gāzes) molekulu emisijai. Šīs attīstības rezultātā apstarošana var izraisīt organisko materiālu (kabeļu, krāsu) saturošu iekārtu funkcionālo īpašību zudumu vai radīt bīstamas situācijas ar organiskiem savienojumiem bagātu kodolatkritumu gadījumā. Galvenā uzmanība tiek pievērsta a) gāzu emisijai ar sprādziena (H2), korozijas (HF, HCl) vai toksicitātes riskiem un b) nelielu masu molekulu radīšanai, kas ir sarežģītas radionuklīdiem un kas potenciāli var veicināt to migrāciju uz ģeosfēru. Starp šīm gāzēm H2 ir viena no problemātiskākajām, jo tā rodas dažādos polimēros; mūsu projekts ir īpaši vērsts uz ūdeņraža emisiju ar alfa izstarojošiem aktinīdiem piesārņotu organisko atkritumu ilgtermiņa uzglabāšanas laikā. Šo atkritumu drošības kontrole ir svarīgs un aktuāls sabiedrības jautājums, un tas kļūs vēl jo vairāk, jo palielināsies ekspluatācijas pārtraukšanas programmas. Šo emisiju prognozēšanu var kontrolēt tikai tad, ja jebkurā laikā ir zināms par emitēto materiālu un gāzu novecošanās stāvokli. Šis pētījums ir daļa no plašākas zinātniskās programmas, kurā mēs esam parādījuši, ka lielas devas gāzveida emisijas prognozēšana no radioķīmiskās efektivitātes (t. i., radīto defektu molu skaits uz vienu uzkrātās enerģijas vienību), ko mēra pie zemas devas G0(H2), noved pie gāzu emisijas pārvērtēšanas [1]. Patiešām, H2, G(H2) radioķīmiskās emisijas efektivitāte samazinās, kad palielinās radiācijas deva, t. i., kad palielinās izstarojošā materiāla novecošanas pakāpe. Turklāt tehnoloģisko problēmu nopietni sarežģī polimēru daudzveidība un G(H2) atkarība no materiālu sastāva. Datubāze, kas izveidota saskaņā ar AREVA un CEA impulsu un satur G0(H2) un G(H2) vērtības samazinātās devās, dažām polimēru saimēm diemžēl nekad nebūs izsmeļoša. Tāpēc mēs esam izvēlējušies pilnīgi atšķirīgu pieeju, pamatojoties uz fundamentāliem pētījumiem, lai atrisinātu šo lietišķo problēmu. Mērķis ir izprast un kvantificēt ar G(H2) samazināšanos saistītās parādības, palielinot devu. Ilgtermiņa mērķis ir atkarībā no polimēru sākotnējā sastāva un mikrostrukturālās attīstības paredzēt ticamu un zinātniski pamatotu prognozi par dihidrogēna emisijas efektivitātes attīstību. Ņemot vērā tā mērķus, šis projekts ir daļa no RIS3 “Enerģētikas pārkārtošanas” tēmas “Pārstrāde un demontāža”. (Latvian) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organiskie materiāli un galvenokārt polimēri ir visur kodolenerģētikas ķēdē, un tāpēc to uzvedība jonizējošā starojuma (R.I) apstākļos ir rūpīgi jāizpēta. Tās var atrast 1) pirms degvielas cikla (piedevas MOX degvielas, aizsardzības līdzekļu ražošanā), 2) gan ekspluatācijā esošu, gan nejaušu kodoliekārtu drošības ķēdē (kabeļu izolācija vai savienojumi) un 3) pēc kodolatkritumu apsaimniekošanas cikla, visām kodoliekārtu apkopes darbībām vai demontāžas darbībām (anti, vinila aizsargplāksnes u. c.) un kā demontāžas atkritumi (glovebox ekrāni utt.). Visās šajās jomās materiāli tiek pakļauti vairāk vai mazāk intensīvai un ļoti atšķirīgai apstarošanai: starojuma veids, deva, devas ātrums. Polimēri ir vieni no jutīgākajiem materiāliem pret jonizējošo starojumu. To struktūra ir dziļi pārveidota, izveidojot jaunas ķīmiskās grupas, kas pazīstamas kā defekti, paralēli nelielu masu (gāzes) molekulu emisijai. Šīs attīstības rezultātā apstarošana var izraisīt organisko materiālu (kabeļu, krāsu) saturošu iekārtu funkcionālo īpašību zudumu vai radīt bīstamas situācijas ar organiskiem savienojumiem bagātu kodolatkritumu gadījumā. Galvenā uzmanība tiek pievērsta a) gāzu emisijai ar sprādziena (H2), korozijas (HF, HCl) vai toksicitātes riskiem un b) nelielu masu molekulu radīšanai, kas ir sarežģītas radionuklīdiem un kas potenciāli var veicināt to migrāciju uz ģeosfēru. Starp šīm gāzēm H2 ir viena no problemātiskākajām, jo tā rodas dažādos polimēros; mūsu projekts ir īpaši vērsts uz ūdeņraža emisiju ar alfa izstarojošiem aktinīdiem piesārņotu organisko atkritumu ilgtermiņa uzglabāšanas laikā. Šo atkritumu drošības kontrole ir svarīgs un aktuāls sabiedrības jautājums, un tas kļūs vēl jo vairāk, jo palielināsies ekspluatācijas pārtraukšanas programmas. Šo emisiju prognozēšanu var kontrolēt tikai tad, ja jebkurā laikā ir zināms par emitēto materiālu un gāzu novecošanās stāvokli. Šis pētījums ir daļa no plašākas zinātniskās programmas, kurā mēs esam parādījuši, ka lielas devas gāzveida emisijas prognozēšana no radioķīmiskās efektivitātes (t. i., radīto defektu molu skaits uz vienu uzkrātās enerģijas vienību), ko mēra pie zemas devas G0(H2), noved pie gāzu emisijas pārvērtēšanas [1]. Patiešām, H2, G(H2) radioķīmiskās emisijas efektivitāte samazinās, kad palielinās radiācijas deva, t. i., kad palielinās izstarojošā materiāla novecošanas pakāpe. Turklāt tehnoloģisko problēmu nopietni sarežģī polimēru daudzveidība un G(H2) atkarība no materiālu sastāva. Datubāze, kas izveidota saskaņā ar AREVA un CEA impulsu un satur G0(H2) un G(H2) vērtības samazinātās devās, dažām polimēru saimēm diemžēl nekad nebūs izsmeļoša. Tāpēc mēs esam izvēlējušies pilnīgi atšķirīgu pieeju, pamatojoties uz fundamentāliem pētījumiem, lai atrisinātu šo lietišķo problēmu. Mērķis ir izprast un kvantificēt ar G(H2) samazināšanos saistītās parādības, palielinot devu. Ilgtermiņa mērķis ir atkarībā no polimēru sākotnējā sastāva un mikrostrukturālās attīstības paredzēt ticamu un zinātniski pamatotu prognozi par dihidrogēna emisijas efektivitātes attīstību. Ņemot vērā tā mērķus, šis projekts ir daļa no RIS3 “Enerģētikas pārkārtošanas” tēmas “Pārstrāde un demontāža”. (Latvian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organiskie materiāli un galvenokārt polimēri ir visur kodolenerģētikas ķēdē, un tāpēc to uzvedība jonizējošā starojuma (R.I) apstākļos ir rūpīgi jāizpēta. Tās var atrast 1) pirms degvielas cikla (piedevas MOX degvielas, aizsardzības līdzekļu ražošanā), 2) gan ekspluatācijā esošu, gan nejaušu kodoliekārtu drošības ķēdē (kabeļu izolācija vai savienojumi) un 3) pēc kodolatkritumu apsaimniekošanas cikla, visām kodoliekārtu apkopes darbībām vai demontāžas darbībām (anti, vinila aizsargplāksnes u. c.) un kā demontāžas atkritumi (glovebox ekrāni utt.). Visās šajās jomās materiāli tiek pakļauti vairāk vai mazāk intensīvai un ļoti atšķirīgai apstarošanai: starojuma veids, deva, devas ātrums. Polimēri ir vieni no jutīgākajiem materiāliem pret jonizējošo starojumu. To struktūra ir dziļi pārveidota, izveidojot jaunas ķīmiskās grupas, kas pazīstamas kā defekti, paralēli nelielu masu (gāzes) molekulu emisijai. Šīs attīstības rezultātā apstarošana var izraisīt organisko materiālu (kabeļu, krāsu) saturošu iekārtu funkcionālo īpašību zudumu vai radīt bīstamas situācijas ar organiskiem savienojumiem bagātu kodolatkritumu gadījumā. Galvenā uzmanība tiek pievērsta a) gāzu emisijai ar sprādziena (H2), korozijas (HF, HCl) vai toksicitātes riskiem un b) nelielu masu molekulu radīšanai, kas ir sarežģītas radionuklīdiem un kas potenciāli var veicināt to migrāciju uz ģeosfēru. Starp šīm gāzēm H2 ir viena no problemātiskākajām, jo tā rodas dažādos polimēros; mūsu projekts ir īpaši vērsts uz ūdeņraža emisiju ar alfa izstarojošiem aktinīdiem piesārņotu organisko atkritumu ilgtermiņa uzglabāšanas laikā. Šo atkritumu drošības kontrole ir svarīgs un aktuāls sabiedrības jautājums, un tas kļūs vēl jo vairāk, jo palielināsies ekspluatācijas pārtraukšanas programmas. Šo emisiju prognozēšanu var kontrolēt tikai tad, ja jebkurā laikā ir zināms par emitēto materiālu un gāzu novecošanās stāvokli. Šis pētījums ir daļa no plašākas zinātniskās programmas, kurā mēs esam parādījuši, ka lielas devas gāzveida emisijas prognozēšana no radioķīmiskās efektivitātes (t. i., radīto defektu molu skaits uz vienu uzkrātās enerģijas vienību), ko mēra pie zemas devas G0(H2), noved pie gāzu emisijas pārvērtēšanas [1]. Patiešām, H2, G(H2) radioķīmiskās emisijas efektivitāte samazinās, kad palielinās radiācijas deva, t. i., kad palielinās izstarojošā materiāla novecošanas pakāpe. Turklāt tehnoloģisko problēmu nopietni sarežģī polimēru daudzveidība un G(H2) atkarība no materiālu sastāva. Datubāze, kas izveidota saskaņā ar AREVA un CEA impulsu un satur G0(H2) un G(H2) vērtības samazinātās devās, dažām polimēru saimēm diemžēl nekad nebūs izsmeļoša. Tāpēc mēs esam izvēlējušies pilnīgi atšķirīgu pieeju, pamatojoties uz fundamentāliem pētījumiem, lai atrisinātu šo lietišķo problēmu. Mērķis ir izprast un kvantificēt ar G(H2) samazināšanos saistītās parādības, palielinot devu. Ilgtermiņa mērķis ir atkarībā no polimēru sākotnējā sastāva un mikrostrukturālās attīstības paredzēt ticamu un zinātniski pamatotu prognozi par dihidrogēna emisijas efektivitātes attīstību. Ņemot vērā tā mērķus, šis projekts ir daļa no RIS3 “Enerģētikas pārkārtošanas” tēmas “Pārstrāde un demontāža”. (Latvian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Tá ábhair orgánacha agus polaiméirí den chuid is mó i slabhra na cumhachta núicléiche agus, dá réir sin, ní mór staidéar cúramach a dhéanamh ar a n-iompar faoi radaíocht ianúcháin (R.I). Is féidir iad a fháil 1) in aghaidh srutha an timthrialla breosla (breiseáin i monarú breosla MOX, trealamh cosanta), 2) i slabhra sábháilteachta na suiteálacha núicléacha atá i bhfeidhm agus i staid thimpiste (insliú cábla nó ailt), agus 3) sruth an timthrialla chun dramhaíl núicléach a bhainistiú, gach oibríocht maidir le cothabháil suiteálacha núicléacha nó díchóimeáil (caintigh, leatháin chosanta vinile...) agus mar dhramhaíl dhíchóimeála (scáileáin bosca lámhainní, etc.). I ngach na réimsí seo, tá ábhair faoi réir ionradaíocht níos mó nó níos lú dian agus an-difriúil: cineál radaíochta, dáileog, ráta dáileoige. Tá polaiméirí i measc na n-ábhar is íogaire le radaíocht ianúcháin. Déantar a struchtúr a mhodhnú go mór trí ghrúpaí ceimiceacha nua a chruthú, ar a dtugtar lochtanna, i gcomhthreo le hastú móilíní de mhaiseanna beaga (gás). Mar thoradh ar na forbairtí sin, is féidir le hionradaíocht a bheith ina chúis le caillteanas airíonna feidhmiúla do threalamh ina bhfuil ábhair orgánacha (cáblaí, péinteanna) nó staideanna contúirteacha a chruthú i gcás dramhaíola núicléiche atá saibhir i gcomhdhúile orgánacha. Dírítear ar (a) astú gás le rioscaí pléasctha (H2), creimthe (HF, HCl) nó rioscaí tocsaineachta, agus (b) cruthú móilíní maiseanna beaga atá casta do radanúiclídí agus a d’fhéadfadh a n-ascnamh chuig an ngeosféar a éascú. I measc na ngás seo, is cosúil go bhfuil H2 ar cheann de na fadhbanna is mó mar a cruthaíodh i réimse leathan polaiméirí; díríonn ár dtionscadal go sonrach ar astú hidrigine le linn stóráil fhadtéarmach dramhaíola orgánaí atá éillithe le gníomhóidí astaithe alfa. Saincheist shochaíoch mhór atá ann faoi láthair is ea sábháilteacht na dramhaíola sin a rialú agus beidh sé níos tábhachtaí fós de réir mar a thiocfaidh méadú ar na cláir dhíchoimisiúnaithe. Ní féidir tuar na n-astaíochtaí seo a rialú ach amháin ag an eolas, ag am ar bith, ar staid ag dul in aois na n-ábhar agus na ngás a astaítear. Tá an staidéar seo mar chuid de chlár eolaíochta níos leithne, ina bhfuil léirithe againn go bhfuil an tuar astaíochtaí gásach ard-dáileog ó éifeachtúlacht radaiceimiceach (i.e., líon na lochtanna a cruthaíodh in aghaidh an aonaid fuinnimh taiscthe) tomhaiste ag dáileog íseal, G0 (H2), mar thoradh ar ró-mheastachán ar an astaíocht ghásach [1]. Go deimhin, laghdaíonn éifeachtúlacht astaíochtaí radaiceimiceach H2, G(H2), nuair a mhéadaíonn an dáileog radaíochta, i.e. nuair a thagann méadú ar aosú an ábhair astaithe. Thairis sin, tá an fhadhb theicneolaíoch an-chasta mar gheall ar éagsúlacht leathan polaiméirí agus spleáchas G(H2) ar chomhdhéanamh na n-ábhar. Ar an drochuair, ní bheidh an bunachar sonraí a bunaíodh faoi impulse AREVA agus CEA agus ina bhfuil luachanna G0(H2) agus G(H2) ag dáileoga laghdaithe, i gcás roinnt teaghlach polaiméire, uileghabhálach riamh. Mar sin, ní mór dúinn a roghnaigh cur chuige go hiomlán difriúil, bunaithe ar thaighde bunúsach, chun an fhadhb seo i bhfeidhm a réiteach. Is é an cuspóir ná na feiniméin a bhfuil baint acu leis an laghdú ar G(H2) a thuiscint agus a chainníochtú nuair a mhéadaíonn an dáileog. Is é an cuspóir fadtéarmach, ag brath ar chomhdhéanamh tosaigh agus ar éabhlóid mhicreastruchtúrach polaiméirí, tuar iontaofa a bhfuil bunús eolaíoch leis a bheith ann maidir le héabhlóid na héifeachtúlachta astaíochtaí déhidrigine. Mar thoradh ar a chuspóirí, tá an tionscadal seo mar chuid de RIS3 “Athchúrsáil agus díchóimeáil” den téama “aistriú fuinnimh”. (Irish) | |||||||||||||||
| Property / summary: Tá ábhair orgánacha agus polaiméirí den chuid is mó i slabhra na cumhachta núicléiche agus, dá réir sin, ní mór staidéar cúramach a dhéanamh ar a n-iompar faoi radaíocht ianúcháin (R.I). Is féidir iad a fháil 1) in aghaidh srutha an timthrialla breosla (breiseáin i monarú breosla MOX, trealamh cosanta), 2) i slabhra sábháilteachta na suiteálacha núicléacha atá i bhfeidhm agus i staid thimpiste (insliú cábla nó ailt), agus 3) sruth an timthrialla chun dramhaíl núicléach a bhainistiú, gach oibríocht maidir le cothabháil suiteálacha núicléacha nó díchóimeáil (caintigh, leatháin chosanta vinile...) agus mar dhramhaíl dhíchóimeála (scáileáin bosca lámhainní, etc.). I ngach na réimsí seo, tá ábhair faoi réir ionradaíocht níos mó nó níos lú dian agus an-difriúil: cineál radaíochta, dáileog, ráta dáileoige. Tá polaiméirí i measc na n-ábhar is íogaire le radaíocht ianúcháin. Déantar a struchtúr a mhodhnú go mór trí ghrúpaí ceimiceacha nua a chruthú, ar a dtugtar lochtanna, i gcomhthreo le hastú móilíní de mhaiseanna beaga (gás). Mar thoradh ar na forbairtí sin, is féidir le hionradaíocht a bheith ina chúis le caillteanas airíonna feidhmiúla do threalamh ina bhfuil ábhair orgánacha (cáblaí, péinteanna) nó staideanna contúirteacha a chruthú i gcás dramhaíola núicléiche atá saibhir i gcomhdhúile orgánacha. Dírítear ar (a) astú gás le rioscaí pléasctha (H2), creimthe (HF, HCl) nó rioscaí tocsaineachta, agus (b) cruthú móilíní maiseanna beaga atá casta do radanúiclídí agus a d’fhéadfadh a n-ascnamh chuig an ngeosféar a éascú. I measc na ngás seo, is cosúil go bhfuil H2 ar cheann de na fadhbanna is mó mar a cruthaíodh i réimse leathan polaiméirí; díríonn ár dtionscadal go sonrach ar astú hidrigine le linn stóráil fhadtéarmach dramhaíola orgánaí atá éillithe le gníomhóidí astaithe alfa. Saincheist shochaíoch mhór atá ann faoi láthair is ea sábháilteacht na dramhaíola sin a rialú agus beidh sé níos tábhachtaí fós de réir mar a thiocfaidh méadú ar na cláir dhíchoimisiúnaithe. Ní féidir tuar na n-astaíochtaí seo a rialú ach amháin ag an eolas, ag am ar bith, ar staid ag dul in aois na n-ábhar agus na ngás a astaítear. Tá an staidéar seo mar chuid de chlár eolaíochta níos leithne, ina bhfuil léirithe againn go bhfuil an tuar astaíochtaí gásach ard-dáileog ó éifeachtúlacht radaiceimiceach (i.e., líon na lochtanna a cruthaíodh in aghaidh an aonaid fuinnimh taiscthe) tomhaiste ag dáileog íseal, G0 (H2), mar thoradh ar ró-mheastachán ar an astaíocht ghásach [1]. Go deimhin, laghdaíonn éifeachtúlacht astaíochtaí radaiceimiceach H2, G(H2), nuair a mhéadaíonn an dáileog radaíochta, i.e. nuair a thagann méadú ar aosú an ábhair astaithe. Thairis sin, tá an fhadhb theicneolaíoch an-chasta mar gheall ar éagsúlacht leathan polaiméirí agus spleáchas G(H2) ar chomhdhéanamh na n-ábhar. Ar an drochuair, ní bheidh an bunachar sonraí a bunaíodh faoi impulse AREVA agus CEA agus ina bhfuil luachanna G0(H2) agus G(H2) ag dáileoga laghdaithe, i gcás roinnt teaghlach polaiméire, uileghabhálach riamh. Mar sin, ní mór dúinn a roghnaigh cur chuige go hiomlán difriúil, bunaithe ar thaighde bunúsach, chun an fhadhb seo i bhfeidhm a réiteach. Is é an cuspóir ná na feiniméin a bhfuil baint acu leis an laghdú ar G(H2) a thuiscint agus a chainníochtú nuair a mhéadaíonn an dáileog. Is é an cuspóir fadtéarmach, ag brath ar chomhdhéanamh tosaigh agus ar éabhlóid mhicreastruchtúrach polaiméirí, tuar iontaofa a bhfuil bunús eolaíoch leis a bheith ann maidir le héabhlóid na héifeachtúlachta astaíochtaí déhidrigine. Mar thoradh ar a chuspóirí, tá an tionscadal seo mar chuid de RIS3 “Athchúrsáil agus díchóimeáil” den téama “aistriú fuinnimh”. (Irish) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Tá ábhair orgánacha agus polaiméirí den chuid is mó i slabhra na cumhachta núicléiche agus, dá réir sin, ní mór staidéar cúramach a dhéanamh ar a n-iompar faoi radaíocht ianúcháin (R.I). Is féidir iad a fháil 1) in aghaidh srutha an timthrialla breosla (breiseáin i monarú breosla MOX, trealamh cosanta), 2) i slabhra sábháilteachta na suiteálacha núicléacha atá i bhfeidhm agus i staid thimpiste (insliú cábla nó ailt), agus 3) sruth an timthrialla chun dramhaíl núicléach a bhainistiú, gach oibríocht maidir le cothabháil suiteálacha núicléacha nó díchóimeáil (caintigh, leatháin chosanta vinile...) agus mar dhramhaíl dhíchóimeála (scáileáin bosca lámhainní, etc.). I ngach na réimsí seo, tá ábhair faoi réir ionradaíocht níos mó nó níos lú dian agus an-difriúil: cineál radaíochta, dáileog, ráta dáileoige. Tá polaiméirí i measc na n-ábhar is íogaire le radaíocht ianúcháin. Déantar a struchtúr a mhodhnú go mór trí ghrúpaí ceimiceacha nua a chruthú, ar a dtugtar lochtanna, i gcomhthreo le hastú móilíní de mhaiseanna beaga (gás). Mar thoradh ar na forbairtí sin, is féidir le hionradaíocht a bheith ina chúis le caillteanas airíonna feidhmiúla do threalamh ina bhfuil ábhair orgánacha (cáblaí, péinteanna) nó staideanna contúirteacha a chruthú i gcás dramhaíola núicléiche atá saibhir i gcomhdhúile orgánacha. Dírítear ar (a) astú gás le rioscaí pléasctha (H2), creimthe (HF, HCl) nó rioscaí tocsaineachta, agus (b) cruthú móilíní maiseanna beaga atá casta do radanúiclídí agus a d’fhéadfadh a n-ascnamh chuig an ngeosféar a éascú. I measc na ngás seo, is cosúil go bhfuil H2 ar cheann de na fadhbanna is mó mar a cruthaíodh i réimse leathan polaiméirí; díríonn ár dtionscadal go sonrach ar astú hidrigine le linn stóráil fhadtéarmach dramhaíola orgánaí atá éillithe le gníomhóidí astaithe alfa. Saincheist shochaíoch mhór atá ann faoi láthair is ea sábháilteacht na dramhaíola sin a rialú agus beidh sé níos tábhachtaí fós de réir mar a thiocfaidh méadú ar na cláir dhíchoimisiúnaithe. Ní féidir tuar na n-astaíochtaí seo a rialú ach amháin ag an eolas, ag am ar bith, ar staid ag dul in aois na n-ábhar agus na ngás a astaítear. Tá an staidéar seo mar chuid de chlár eolaíochta níos leithne, ina bhfuil léirithe againn go bhfuil an tuar astaíochtaí gásach ard-dáileog ó éifeachtúlacht radaiceimiceach (i.e., líon na lochtanna a cruthaíodh in aghaidh an aonaid fuinnimh taiscthe) tomhaiste ag dáileog íseal, G0 (H2), mar thoradh ar ró-mheastachán ar an astaíocht ghásach [1]. Go deimhin, laghdaíonn éifeachtúlacht astaíochtaí radaiceimiceach H2, G(H2), nuair a mhéadaíonn an dáileog radaíochta, i.e. nuair a thagann méadú ar aosú an ábhair astaithe. Thairis sin, tá an fhadhb theicneolaíoch an-chasta mar gheall ar éagsúlacht leathan polaiméirí agus spleáchas G(H2) ar chomhdhéanamh na n-ábhar. Ar an drochuair, ní bheidh an bunachar sonraí a bunaíodh faoi impulse AREVA agus CEA agus ina bhfuil luachanna G0(H2) agus G(H2) ag dáileoga laghdaithe, i gcás roinnt teaghlach polaiméire, uileghabhálach riamh. Mar sin, ní mór dúinn a roghnaigh cur chuige go hiomlán difriúil, bunaithe ar thaighde bunúsach, chun an fhadhb seo i bhfeidhm a réiteach. Is é an cuspóir ná na feiniméin a bhfuil baint acu leis an laghdú ar G(H2) a thuiscint agus a chainníochtú nuair a mhéadaíonn an dáileog. Is é an cuspóir fadtéarmach, ag brath ar chomhdhéanamh tosaigh agus ar éabhlóid mhicreastruchtúrach polaiméirí, tuar iontaofa a bhfuil bunús eolaíoch leis a bheith ann maidir le héabhlóid na héifeachtúlachta astaíochtaí déhidrigine. Mar thoradh ar a chuspóirí, tá an tionscadal seo mar chuid de RIS3 “Athchúrsáil agus díchóimeáil” den téama “aistriú fuinnimh”. (Irish) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organski materiali in predvsem polimeri so vseprisotni v jedrski energetski verigi, zato je treba njihovo obnašanje pod ionizirajočim sevanjem (R.I) skrbno preučiti. Najti jih je mogoče 1) pred gorivnim ciklom (dodatki pri proizvodnji goriva MOX, zaščitna oprema), 2) v varnostni verigi jedrskih objektov, ki obratujejo in so v nenamernih razmerah (izolacija kabla ali spoji), in 3) za krogom ravnanja z jedrskimi odpadki, vsemi postopki vzdrževanja jedrskih objektov ali razstavljanja (gante, zaščitni listi vinil...) in kot odpadki pri razstavljanju (zaslon za glovebox itd.). Na vseh teh območjih so materiali izpostavljeni bolj ali manj intenzivnemu in zelo različnim obsevanju: vrsta sevanja, odmerek, hitrost doze. Polimeri so med najobčutljivejšimi materiali za ionizirajoče sevanje. Njihova struktura je temeljito spremenjena z ustvarjanjem novih kemijskih skupin, znanih kot napake, vzporedno z emisijo molekul majhnih mas (plin). Zaradi tega lahko obsevanje povzroči izgubo funkcionalnih lastnosti opreme, ki vsebuje organske snovi (kabele, barve), ali povzroči nevarne razmere v primeru jedrskih odpadkov, bogatih z organskimi spojinami. Poudarek je na (a) emisijah plinov, pri katerih obstaja nevarnost eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ali tveganja strupenosti, in (b) ustvarjanju molekul majhnih mas, ki so kompleksne za radionuklide in ki bi lahko olajšale njihovo migracijo v geosfero. Med temi plini se zdi, da je H2 eden od najbolj problematičnih, ker nastaja v različnih polimerih; naš projekt se osredotoča predvsem na emisije vodika med dolgoročnim skladiščenjem organskih odpadkov, kontaminiranih z alfa-izpuščajočimi aktinidi. Nadzor varnosti teh odpadkov je pomembno in trenutno družbeno vprašanje, ki bo še toliko bolj, saj se bodo programi razgradnje povečali. Napoved teh emisij je mogoče nadzirati samo z znanjem o starajočem se stanju izpuščenih materialov in plinov. Ta študija je del širšega znanstvenega programa, v katerem smo pokazali, da napoved plinastih emisij velikih odmerkov iz radiokemijske učinkovitosti (tj. število molov napak, ustvarjenih na enoto odlagane energije), merjene pri majhnih odmerkih, G0(H2), vodi do precenitve plinastih emisij [1]. Učinkovitost radiokemičnih emisij H2, G(H2) se dejansko zmanjša, ko se poveča doza sevanja, tj. ko se poveča stopnja staranja sevalnega materiala. Poleg tega je tehnološki problem resno zapleten zaradi velike raznolikosti polimerov in odvisnosti G(H2) od sestave materialov. Podatkovna zbirka, ki je bila vzpostavljena pod impulzom AREVA in CEA ter vsebuje vrednosti G0(H2) in G(H2) v zmanjšanih odmerkih za nekatere družine polimerov, žal nikoli ne bo izčrpna. Zato smo za rešitev tega aplikativnega problema izbrali povsem drugačen pristop, ki temelji na temeljnih raziskavah. Cilj je razumeti in količinsko opredeliti pojave, ki so povezani z zmanjšanjem G(H2), ko se odmerek poveča. Dolgoročni cilj je, odvisno od začetne sestave in mikrostrukturnega razvoja polimerov, zanesljivo in znanstveno utemeljeno napoved razvoja učinkovitosti emisij dihidrogena. Zaradi svojih ciljev je ta projekt del RIS3 „Recikliranje in odstranitev“ teme „energetski prehod“. (Slovenian) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organski materiali in predvsem polimeri so vseprisotni v jedrski energetski verigi, zato je treba njihovo obnašanje pod ionizirajočim sevanjem (R.I) skrbno preučiti. Najti jih je mogoče 1) pred gorivnim ciklom (dodatki pri proizvodnji goriva MOX, zaščitna oprema), 2) v varnostni verigi jedrskih objektov, ki obratujejo in so v nenamernih razmerah (izolacija kabla ali spoji), in 3) za krogom ravnanja z jedrskimi odpadki, vsemi postopki vzdrževanja jedrskih objektov ali razstavljanja (gante, zaščitni listi vinil...) in kot odpadki pri razstavljanju (zaslon za glovebox itd.). Na vseh teh območjih so materiali izpostavljeni bolj ali manj intenzivnemu in zelo različnim obsevanju: vrsta sevanja, odmerek, hitrost doze. Polimeri so med najobčutljivejšimi materiali za ionizirajoče sevanje. Njihova struktura je temeljito spremenjena z ustvarjanjem novih kemijskih skupin, znanih kot napake, vzporedno z emisijo molekul majhnih mas (plin). Zaradi tega lahko obsevanje povzroči izgubo funkcionalnih lastnosti opreme, ki vsebuje organske snovi (kabele, barve), ali povzroči nevarne razmere v primeru jedrskih odpadkov, bogatih z organskimi spojinami. Poudarek je na (a) emisijah plinov, pri katerih obstaja nevarnost eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ali tveganja strupenosti, in (b) ustvarjanju molekul majhnih mas, ki so kompleksne za radionuklide in ki bi lahko olajšale njihovo migracijo v geosfero. Med temi plini se zdi, da je H2 eden od najbolj problematičnih, ker nastaja v različnih polimerih; naš projekt se osredotoča predvsem na emisije vodika med dolgoročnim skladiščenjem organskih odpadkov, kontaminiranih z alfa-izpuščajočimi aktinidi. Nadzor varnosti teh odpadkov je pomembno in trenutno družbeno vprašanje, ki bo še toliko bolj, saj se bodo programi razgradnje povečali. Napoved teh emisij je mogoče nadzirati samo z znanjem o starajočem se stanju izpuščenih materialov in plinov. Ta študija je del širšega znanstvenega programa, v katerem smo pokazali, da napoved plinastih emisij velikih odmerkov iz radiokemijske učinkovitosti (tj. število molov napak, ustvarjenih na enoto odlagane energije), merjene pri majhnih odmerkih, G0(H2), vodi do precenitve plinastih emisij [1]. Učinkovitost radiokemičnih emisij H2, G(H2) se dejansko zmanjša, ko se poveča doza sevanja, tj. ko se poveča stopnja staranja sevalnega materiala. Poleg tega je tehnološki problem resno zapleten zaradi velike raznolikosti polimerov in odvisnosti G(H2) od sestave materialov. Podatkovna zbirka, ki je bila vzpostavljena pod impulzom AREVA in CEA ter vsebuje vrednosti G0(H2) in G(H2) v zmanjšanih odmerkih za nekatere družine polimerov, žal nikoli ne bo izčrpna. Zato smo za rešitev tega aplikativnega problema izbrali povsem drugačen pristop, ki temelji na temeljnih raziskavah. Cilj je razumeti in količinsko opredeliti pojave, ki so povezani z zmanjšanjem G(H2), ko se odmerek poveča. Dolgoročni cilj je, odvisno od začetne sestave in mikrostrukturnega razvoja polimerov, zanesljivo in znanstveno utemeljeno napoved razvoja učinkovitosti emisij dihidrogena. Zaradi svojih ciljev je ta projekt del RIS3 „Recikliranje in odstranitev“ teme „energetski prehod“. (Slovenian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organski materiali in predvsem polimeri so vseprisotni v jedrski energetski verigi, zato je treba njihovo obnašanje pod ionizirajočim sevanjem (R.I) skrbno preučiti. Najti jih je mogoče 1) pred gorivnim ciklom (dodatki pri proizvodnji goriva MOX, zaščitna oprema), 2) v varnostni verigi jedrskih objektov, ki obratujejo in so v nenamernih razmerah (izolacija kabla ali spoji), in 3) za krogom ravnanja z jedrskimi odpadki, vsemi postopki vzdrževanja jedrskih objektov ali razstavljanja (gante, zaščitni listi vinil...) in kot odpadki pri razstavljanju (zaslon za glovebox itd.). Na vseh teh območjih so materiali izpostavljeni bolj ali manj intenzivnemu in zelo različnim obsevanju: vrsta sevanja, odmerek, hitrost doze. Polimeri so med najobčutljivejšimi materiali za ionizirajoče sevanje. Njihova struktura je temeljito spremenjena z ustvarjanjem novih kemijskih skupin, znanih kot napake, vzporedno z emisijo molekul majhnih mas (plin). Zaradi tega lahko obsevanje povzroči izgubo funkcionalnih lastnosti opreme, ki vsebuje organske snovi (kabele, barve), ali povzroči nevarne razmere v primeru jedrskih odpadkov, bogatih z organskimi spojinami. Poudarek je na (a) emisijah plinov, pri katerih obstaja nevarnost eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ali tveganja strupenosti, in (b) ustvarjanju molekul majhnih mas, ki so kompleksne za radionuklide in ki bi lahko olajšale njihovo migracijo v geosfero. Med temi plini se zdi, da je H2 eden od najbolj problematičnih, ker nastaja v različnih polimerih; naš projekt se osredotoča predvsem na emisije vodika med dolgoročnim skladiščenjem organskih odpadkov, kontaminiranih z alfa-izpuščajočimi aktinidi. Nadzor varnosti teh odpadkov je pomembno in trenutno družbeno vprašanje, ki bo še toliko bolj, saj se bodo programi razgradnje povečali. Napoved teh emisij je mogoče nadzirati samo z znanjem o starajočem se stanju izpuščenih materialov in plinov. Ta študija je del širšega znanstvenega programa, v katerem smo pokazali, da napoved plinastih emisij velikih odmerkov iz radiokemijske učinkovitosti (tj. število molov napak, ustvarjenih na enoto odlagane energije), merjene pri majhnih odmerkih, G0(H2), vodi do precenitve plinastih emisij [1]. Učinkovitost radiokemičnih emisij H2, G(H2) se dejansko zmanjša, ko se poveča doza sevanja, tj. ko se poveča stopnja staranja sevalnega materiala. Poleg tega je tehnološki problem resno zapleten zaradi velike raznolikosti polimerov in odvisnosti G(H2) od sestave materialov. Podatkovna zbirka, ki je bila vzpostavljena pod impulzom AREVA in CEA ter vsebuje vrednosti G0(H2) in G(H2) v zmanjšanih odmerkih za nekatere družine polimerov, žal nikoli ne bo izčrpna. Zato smo za rešitev tega aplikativnega problema izbrali povsem drugačen pristop, ki temelji na temeljnih raziskavah. Cilj je razumeti in količinsko opredeliti pojave, ki so povezani z zmanjšanjem G(H2), ko se odmerek poveča. Dolgoročni cilj je, odvisno od začetne sestave in mikrostrukturnega razvoja polimerov, zanesljivo in znanstveno utemeljeno napoved razvoja učinkovitosti emisij dihidrogena. Zaradi svojih ciljev je ta projekt del RIS3 „Recikliranje in odstranitev“ teme „energetski prehod“. (Slovenian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Органичните материали и главно полимерите са вездесъщи във веригата на ядрената енергия и като такива поведението им под йонизиращо лъчение (R.I) трябва да бъде внимателно проучено. Те могат да бъдат намерени 1) преди горивния цикъл (добавки при производството на гориво MOX, защитно оборудване), 2) във веригата за безопасност на ядрените инсталации както в експлоатация, така и при случайна ситуация (кабелна изолация или съединения), и 3) след цикъла за управление на ядрени отпадъци, всички операции по поддръжка на ядрени инсталации или демонтиране (ганти, винилови защитни листове...) и като разглобяване на отпадъци (скрийни ръкавички и т.н.). Във всички тези области материалите са подложени на повече или по-малко интензивно и много различно облъчване: вид радиация, доза, скорост на дозата. Полимерите са сред най-чувствителните материали за йонизиращо лъчение. Тяхната структура е дълбоко модифицирана чрез създаването на нови химични групи, известни като дефекти, успоредно с емисията на молекули от малки маси (газ). В резултат на тези разработки облъчването може да доведе до загуба на функционални свойства на оборудване, съдържащо органични материали (кабели, бои) или да създаде опасни ситуации в случай на ядрени отпадъци, богати на органични съединения. Акцентът е поставен върху: а) емисиите на газове с риск от експлозия (H2), корозия (HF, HCl) или рискове от токсичност, и б) създаването на молекули от малки маси, които са сложни за радионуклиди и които потенциално могат да улеснят миграцията им към геосферата. Сред тези газове H2 изглежда един от най-проблемните, тъй като е създаден в голямо разнообразие от полимери; нашият проект е насочен специално към емисиите на водород по време на дългосрочното съхранение на органични отпадъци, замърсени с алфа излъчващи актиниди. Контролът на безопасността на тези отпадъци е основен и настоящ обществен въпрос и ще стане още по-голям, тъй като програмите за извеждане от експлоатация ще се увеличат. Прогнозирането на тези емисии може да бъде контролирано само от знанието по всяко време за състоянието на стареене на материалите и отделяните газове. Това проучване е част от по-широка научна програма, в която показахме, че прогнозирането на високодозовата газообразна емисия от радиохимичната ефективност (т.е. броят на моловете дефекти, създадени за единица отложена енергия), измерено при ниска доза, G0(H2), води до надценяване на газообразните емисии [1]. В действителност радиохимичната ефективност на емисиите на H2, G(H2) намалява, когато дозата на радиацията се увеличи, т.е. когато степента на стареене на излъчващия материал се увеличава. Освен това технологичният проблем е сериозно усложнен от голямото разнообразие от полимери и зависимостта на G(H2) от състава на материалите. Базата данни, създадена под импулса на AREVA и CEA и съдържаща стойности G0(H2) и G(H2) при намалени дози, за някои полимерни семейства, за съжаление никога няма да бъде изчерпателна. Затова избрахме напълно различен подход, основан на фундаментални изследвания, за да решим този приложен проблем. Целта е да се разберат и остойностят явленията, свързани с намаляването на G(H2), когато дозата се увеличи. Дългосрочната цел е, в зависимост от първоначалния състав и микроструктурната еволюция на полимерите, да се направи надеждна и научно обоснована прогноза за развитието на ефективността на емисиите на диводород. В резултат на своите цели този проект е част от RIS3 „Рециклиране и демонтиране„на темата „енергиен преход“. (Bulgarian) | |||||||||||||||
| Property / summary: Органичните материали и главно полимерите са вездесъщи във веригата на ядрената енергия и като такива поведението им под йонизиращо лъчение (R.I) трябва да бъде внимателно проучено. Те могат да бъдат намерени 1) преди горивния цикъл (добавки при производството на гориво MOX, защитно оборудване), 2) във веригата за безопасност на ядрените инсталации както в експлоатация, така и при случайна ситуация (кабелна изолация или съединения), и 3) след цикъла за управление на ядрени отпадъци, всички операции по поддръжка на ядрени инсталации или демонтиране (ганти, винилови защитни листове...) и като разглобяване на отпадъци (скрийни ръкавички и т.н.). Във всички тези области материалите са подложени на повече или по-малко интензивно и много различно облъчване: вид радиация, доза, скорост на дозата. Полимерите са сред най-чувствителните материали за йонизиращо лъчение. Тяхната структура е дълбоко модифицирана чрез създаването на нови химични групи, известни като дефекти, успоредно с емисията на молекули от малки маси (газ). В резултат на тези разработки облъчването може да доведе до загуба на функционални свойства на оборудване, съдържащо органични материали (кабели, бои) или да създаде опасни ситуации в случай на ядрени отпадъци, богати на органични съединения. Акцентът е поставен върху: а) емисиите на газове с риск от експлозия (H2), корозия (HF, HCl) или рискове от токсичност, и б) създаването на молекули от малки маси, които са сложни за радионуклиди и които потенциално могат да улеснят миграцията им към геосферата. Сред тези газове H2 изглежда един от най-проблемните, тъй като е създаден в голямо разнообразие от полимери; нашият проект е насочен специално към емисиите на водород по време на дългосрочното съхранение на органични отпадъци, замърсени с алфа излъчващи актиниди. Контролът на безопасността на тези отпадъци е основен и настоящ обществен въпрос и ще стане още по-голям, тъй като програмите за извеждане от експлоатация ще се увеличат. Прогнозирането на тези емисии може да бъде контролирано само от знанието по всяко време за състоянието на стареене на материалите и отделяните газове. Това проучване е част от по-широка научна програма, в която показахме, че прогнозирането на високодозовата газообразна емисия от радиохимичната ефективност (т.е. броят на моловете дефекти, създадени за единица отложена енергия), измерено при ниска доза, G0(H2), води до надценяване на газообразните емисии [1]. В действителност радиохимичната ефективност на емисиите на H2, G(H2) намалява, когато дозата на радиацията се увеличи, т.е. когато степента на стареене на излъчващия материал се увеличава. Освен това технологичният проблем е сериозно усложнен от голямото разнообразие от полимери и зависимостта на G(H2) от състава на материалите. Базата данни, създадена под импулса на AREVA и CEA и съдържаща стойности G0(H2) и G(H2) при намалени дози, за някои полимерни семейства, за съжаление никога няма да бъде изчерпателна. Затова избрахме напълно различен подход, основан на фундаментални изследвания, за да решим този приложен проблем. Целта е да се разберат и остойностят явленията, свързани с намаляването на G(H2), когато дозата се увеличи. Дългосрочната цел е, в зависимост от първоначалния състав и микроструктурната еволюция на полимерите, да се направи надеждна и научно обоснована прогноза за развитието на ефективността на емисиите на диводород. В резултат на своите цели този проект е част от RIS3 „Рециклиране и демонтиране„на темата „енергиен преход“. (Bulgarian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Органичните материали и главно полимерите са вездесъщи във веригата на ядрената енергия и като такива поведението им под йонизиращо лъчение (R.I) трябва да бъде внимателно проучено. Те могат да бъдат намерени 1) преди горивния цикъл (добавки при производството на гориво MOX, защитно оборудване), 2) във веригата за безопасност на ядрените инсталации както в експлоатация, така и при случайна ситуация (кабелна изолация или съединения), и 3) след цикъла за управление на ядрени отпадъци, всички операции по поддръжка на ядрени инсталации или демонтиране (ганти, винилови защитни листове...) и като разглобяване на отпадъци (скрийни ръкавички и т.н.). Във всички тези области материалите са подложени на повече или по-малко интензивно и много различно облъчване: вид радиация, доза, скорост на дозата. Полимерите са сред най-чувствителните материали за йонизиращо лъчение. Тяхната структура е дълбоко модифицирана чрез създаването на нови химични групи, известни като дефекти, успоредно с емисията на молекули от малки маси (газ). В резултат на тези разработки облъчването може да доведе до загуба на функционални свойства на оборудване, съдържащо органични материали (кабели, бои) или да създаде опасни ситуации в случай на ядрени отпадъци, богати на органични съединения. Акцентът е поставен върху: а) емисиите на газове с риск от експлозия (H2), корозия (HF, HCl) или рискове от токсичност, и б) създаването на молекули от малки маси, които са сложни за радионуклиди и които потенциално могат да улеснят миграцията им към геосферата. Сред тези газове H2 изглежда един от най-проблемните, тъй като е създаден в голямо разнообразие от полимери; нашият проект е насочен специално към емисиите на водород по време на дългосрочното съхранение на органични отпадъци, замърсени с алфа излъчващи актиниди. Контролът на безопасността на тези отпадъци е основен и настоящ обществен въпрос и ще стане още по-голям, тъй като програмите за извеждане от експлоатация ще се увеличат. Прогнозирането на тези емисии може да бъде контролирано само от знанието по всяко време за състоянието на стареене на материалите и отделяните газове. Това проучване е част от по-широка научна програма, в която показахме, че прогнозирането на високодозовата газообразна емисия от радиохимичната ефективност (т.е. броят на моловете дефекти, създадени за единица отложена енергия), измерено при ниска доза, G0(H2), води до надценяване на газообразните емисии [1]. В действителност радиохимичната ефективност на емисиите на H2, G(H2) намалява, когато дозата на радиацията се увеличи, т.е. когато степента на стареене на излъчващия материал се увеличава. Освен това технологичният проблем е сериозно усложнен от голямото разнообразие от полимери и зависимостта на G(H2) от състава на материалите. Базата данни, създадена под импулса на AREVA и CEA и съдържаща стойности G0(H2) и G(H2) при намалени дози, за някои полимерни семейства, за съжаление никога няма да бъде изчерпателна. Затова избрахме напълно различен подход, основан на фундаментални изследвания, за да решим този приложен проблем. Целта е да се разберат и остойностят явленията, свързани с намаляването на G(H2), когато дозата се увеличи. Дългосрочната цел е, в зависимост от първоначалния състав и микроструктурната еволюция на полимерите, да се направи надеждна и научно обоснована прогноза за развитието на ефективността на емисиите на диводород. В резултат на своите цели този проект е част от RIS3 „Рециклиране и демонтиране„на темата „енергиен преход“. (Bulgarian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Il-materjali organiċi u prinċipalment il-polimeri huma omnipreżenti fil-katina tal-enerġija nukleari u, bħala tali, l-imġiba tagħhom taħt ir-radjazzjoni jonizzanti (R.I) għandha tiġi studjata bir-reqqa. Dawn jistgħu jinstabu 1)’il fuq miċ-ċiklu tal-fjuwil (addittivi fil-manifattura tal-fjuwil MOX, tagħmir protettiv), 2) fil-katina tas-sikurezza tal-installazzjonijiet nukleari kemm fl-operat kif ukoll f’sitwazzjoni aċċidentali (insulazzjoni tal-kejbils jew ġonot), u 3) ‘l isfel miċ-ċiklu għall-ġestjoni tal-iskart nukleari, l-operazzjonijiet kollha ta’ manutenzjoni tal-installazzjonijiet nukleari jew iż-żarmar (gants, folji protettivi tal-vinil...) u bħala skart taż-żarmar (iskrins tal-ingwanti, eċċ.). F’dawn iż-żoni kollha, il-materjali huma soġġetti għal irradjazzjoni ftit jew wisq intensa u differenti ħafna: tip ta’ radjazzjoni, doża, rata tad-doża. Il-polimeri huma fost l-aktar materjali sensittivi għar-radjazzjoni jonizzanti. L-istruttura tagħhom hija mmodifikata profondament permezz tal-ħolqien ta’ gruppi kimiċi ġodda, magħrufa bħala difetti, b’mod parallel mal-emissjoni ta’ molekuli ta’ mases żgħar (gass). Bħala riżultat ta’ dawn l-iżviluppi, l-irradjazzjoni tista’ tikkawża t-telf ta’ proprjetajiet funzjonali għal tagħmir li fih materjali organiċi (kejbils, żebgħa) jew toħloq sitwazzjonijiet perikolużi fil-każ ta’ skart nukleari li fih ħafna komposti organiċi. L-enfasi hija fuq (a) l-emissjoni ta’ gassijiet b’riskji ta’ splużjoni (H2), korrużjoni (HF, HCl) jew riskji ta’ tossiċità, u (b) il-ħolqien ta’ molekuli ta’ mases żgħar li huma kumplessi għar-radjonuklidi u li jistgħu potenzjalment jiffaċilitaw il-migrazzjoni tagħhom lejn il-ġeosfera. Fost dawn il-gassijiet, l-H2 jidher li huwa wieħed mill-aktar problematiċi minħabba li jinħoloq f’varjetà wiesgħa ta’ polimeri; il-proġett tagħna jiffoka b’mod speċifiku fuq l-emissjoni tal-idroġenu matul il-ħżin fit-tul ta’ skart organiku kkontaminat b’aktinidi li jarmu l-alfa. Il-kontroll tas-sikurezza ta’ dan l-iskart huwa kwistjoni ewlenija u attwali tas-soċjetà u se jsir aktar u aktar hekk kif il-programmi ta’ dekummissjonar se jiżdiedu. Il-previżjoni ta ‘dawn l-emissjonijiet jistgħu jiġu kkontrollati biss mill-għarfien, fi kwalunkwe ħin, ta’ l-istat aging tal-materjali u l-gassijiet emessi. Dan l-istudju huwa parti minn programm xjentifiku usa’, fejn aħna wrejna li t-tbassir ta’ emissjonijiet gassużi ta’ doża għolja mill-effiċjenza radjukimika (jiġifieri, in-numru ta’ moles ta’ difetti maħluqa għal kull unità ta’ enerġija ddepożitata) imkejla f’doża baxxa, G0(H2), iwassal għal stima eċċessiva tal-emissjoni gassuża [1]. Fil-fatt, l-effiċjenza tal-emissjoni radjukimika ta’ H2, G(H2), tonqos meta d-doża ta’ radjazzjoni tiżdied, jiġifieri meta jiżdied il-grad tat-tixjiħ tal-materjal emittenti. Barra minn hekk, il-problema teknoloġika hija kkumplikata serjament mid-diversità wiesgħa tal-polimeri u d-dipendenza tal-G(H2) fuq il-kompożizzjoni tal-materjali. Il-bażi tad-data stabbilita taħt l-impuls ta’ AREVA u CEA u li fiha l-valuri G0(H2) u G(H2) f’dożi mnaqqsa, għal xi familji ta’ polimeri, sfortunatament qatt mhi se tkun eżawrjenti. Allura għażilna approċċ kompletament differenti, ibbażat fuq ir-riċerka bażika, biex insolvu din il-problema applikata. L-għan huwa li wieħed jifhem u jikkwantifika l-fenomeni involuti fit-tnaqqis ta’ G(H2) meta d-doża tiżdied. L-objettiv fit-tul huwa li, skont il-kompożizzjoni inizjali u l-evoluzzjoni mikrostrutturali tal-polimeri, ikun hemm previżjoni affidabbli u ssostanzjata xjentifikament tal-evoluzzjoni tal-effiċjenza tal-emissjonijiet tad-diidroġenu. Bħala riżultat tal-objettivi tiegħu, dan il-proġett huwa parti mill-RIS3 “Riċiklaġġ u Żmantellar” tat-tema tat-“tranżizzjoni tal-enerġija”. (Maltese) | |||||||||||||||
| Property / summary: Il-materjali organiċi u prinċipalment il-polimeri huma omnipreżenti fil-katina tal-enerġija nukleari u, bħala tali, l-imġiba tagħhom taħt ir-radjazzjoni jonizzanti (R.I) għandha tiġi studjata bir-reqqa. Dawn jistgħu jinstabu 1)’il fuq miċ-ċiklu tal-fjuwil (addittivi fil-manifattura tal-fjuwil MOX, tagħmir protettiv), 2) fil-katina tas-sikurezza tal-installazzjonijiet nukleari kemm fl-operat kif ukoll f’sitwazzjoni aċċidentali (insulazzjoni tal-kejbils jew ġonot), u 3) ‘l isfel miċ-ċiklu għall-ġestjoni tal-iskart nukleari, l-operazzjonijiet kollha ta’ manutenzjoni tal-installazzjonijiet nukleari jew iż-żarmar (gants, folji protettivi tal-vinil...) u bħala skart taż-żarmar (iskrins tal-ingwanti, eċċ.). F’dawn iż-żoni kollha, il-materjali huma soġġetti għal irradjazzjoni ftit jew wisq intensa u differenti ħafna: tip ta’ radjazzjoni, doża, rata tad-doża. Il-polimeri huma fost l-aktar materjali sensittivi għar-radjazzjoni jonizzanti. L-istruttura tagħhom hija mmodifikata profondament permezz tal-ħolqien ta’ gruppi kimiċi ġodda, magħrufa bħala difetti, b’mod parallel mal-emissjoni ta’ molekuli ta’ mases żgħar (gass). Bħala riżultat ta’ dawn l-iżviluppi, l-irradjazzjoni tista’ tikkawża t-telf ta’ proprjetajiet funzjonali għal tagħmir li fih materjali organiċi (kejbils, żebgħa) jew toħloq sitwazzjonijiet perikolużi fil-każ ta’ skart nukleari li fih ħafna komposti organiċi. L-enfasi hija fuq (a) l-emissjoni ta’ gassijiet b’riskji ta’ splużjoni (H2), korrużjoni (HF, HCl) jew riskji ta’ tossiċità, u (b) il-ħolqien ta’ molekuli ta’ mases żgħar li huma kumplessi għar-radjonuklidi u li jistgħu potenzjalment jiffaċilitaw il-migrazzjoni tagħhom lejn il-ġeosfera. Fost dawn il-gassijiet, l-H2 jidher li huwa wieħed mill-aktar problematiċi minħabba li jinħoloq f’varjetà wiesgħa ta’ polimeri; il-proġett tagħna jiffoka b’mod speċifiku fuq l-emissjoni tal-idroġenu matul il-ħżin fit-tul ta’ skart organiku kkontaminat b’aktinidi li jarmu l-alfa. Il-kontroll tas-sikurezza ta’ dan l-iskart huwa kwistjoni ewlenija u attwali tas-soċjetà u se jsir aktar u aktar hekk kif il-programmi ta’ dekummissjonar se jiżdiedu. Il-previżjoni ta ‘dawn l-emissjonijiet jistgħu jiġu kkontrollati biss mill-għarfien, fi kwalunkwe ħin, ta’ l-istat aging tal-materjali u l-gassijiet emessi. Dan l-istudju huwa parti minn programm xjentifiku usa’, fejn aħna wrejna li t-tbassir ta’ emissjonijiet gassużi ta’ doża għolja mill-effiċjenza radjukimika (jiġifieri, in-numru ta’ moles ta’ difetti maħluqa għal kull unità ta’ enerġija ddepożitata) imkejla f’doża baxxa, G0(H2), iwassal għal stima eċċessiva tal-emissjoni gassuża [1]. Fil-fatt, l-effiċjenza tal-emissjoni radjukimika ta’ H2, G(H2), tonqos meta d-doża ta’ radjazzjoni tiżdied, jiġifieri meta jiżdied il-grad tat-tixjiħ tal-materjal emittenti. Barra minn hekk, il-problema teknoloġika hija kkumplikata serjament mid-diversità wiesgħa tal-polimeri u d-dipendenza tal-G(H2) fuq il-kompożizzjoni tal-materjali. Il-bażi tad-data stabbilita taħt l-impuls ta’ AREVA u CEA u li fiha l-valuri G0(H2) u G(H2) f’dożi mnaqqsa, għal xi familji ta’ polimeri, sfortunatament qatt mhi se tkun eżawrjenti. Allura għażilna approċċ kompletament differenti, ibbażat fuq ir-riċerka bażika, biex insolvu din il-problema applikata. L-għan huwa li wieħed jifhem u jikkwantifika l-fenomeni involuti fit-tnaqqis ta’ G(H2) meta d-doża tiżdied. L-objettiv fit-tul huwa li, skont il-kompożizzjoni inizjali u l-evoluzzjoni mikrostrutturali tal-polimeri, ikun hemm previżjoni affidabbli u ssostanzjata xjentifikament tal-evoluzzjoni tal-effiċjenza tal-emissjonijiet tad-diidroġenu. Bħala riżultat tal-objettivi tiegħu, dan il-proġett huwa parti mill-RIS3 “Riċiklaġġ u Żmantellar” tat-tema tat-“tranżizzjoni tal-enerġija”. (Maltese) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Il-materjali organiċi u prinċipalment il-polimeri huma omnipreżenti fil-katina tal-enerġija nukleari u, bħala tali, l-imġiba tagħhom taħt ir-radjazzjoni jonizzanti (R.I) għandha tiġi studjata bir-reqqa. Dawn jistgħu jinstabu 1)’il fuq miċ-ċiklu tal-fjuwil (addittivi fil-manifattura tal-fjuwil MOX, tagħmir protettiv), 2) fil-katina tas-sikurezza tal-installazzjonijiet nukleari kemm fl-operat kif ukoll f’sitwazzjoni aċċidentali (insulazzjoni tal-kejbils jew ġonot), u 3) ‘l isfel miċ-ċiklu għall-ġestjoni tal-iskart nukleari, l-operazzjonijiet kollha ta’ manutenzjoni tal-installazzjonijiet nukleari jew iż-żarmar (gants, folji protettivi tal-vinil...) u bħala skart taż-żarmar (iskrins tal-ingwanti, eċċ.). F’dawn iż-żoni kollha, il-materjali huma soġġetti għal irradjazzjoni ftit jew wisq intensa u differenti ħafna: tip ta’ radjazzjoni, doża, rata tad-doża. Il-polimeri huma fost l-aktar materjali sensittivi għar-radjazzjoni jonizzanti. L-istruttura tagħhom hija mmodifikata profondament permezz tal-ħolqien ta’ gruppi kimiċi ġodda, magħrufa bħala difetti, b’mod parallel mal-emissjoni ta’ molekuli ta’ mases żgħar (gass). Bħala riżultat ta’ dawn l-iżviluppi, l-irradjazzjoni tista’ tikkawża t-telf ta’ proprjetajiet funzjonali għal tagħmir li fih materjali organiċi (kejbils, żebgħa) jew toħloq sitwazzjonijiet perikolużi fil-każ ta’ skart nukleari li fih ħafna komposti organiċi. L-enfasi hija fuq (a) l-emissjoni ta’ gassijiet b’riskji ta’ splużjoni (H2), korrużjoni (HF, HCl) jew riskji ta’ tossiċità, u (b) il-ħolqien ta’ molekuli ta’ mases żgħar li huma kumplessi għar-radjonuklidi u li jistgħu potenzjalment jiffaċilitaw il-migrazzjoni tagħhom lejn il-ġeosfera. Fost dawn il-gassijiet, l-H2 jidher li huwa wieħed mill-aktar problematiċi minħabba li jinħoloq f’varjetà wiesgħa ta’ polimeri; il-proġett tagħna jiffoka b’mod speċifiku fuq l-emissjoni tal-idroġenu matul il-ħżin fit-tul ta’ skart organiku kkontaminat b’aktinidi li jarmu l-alfa. Il-kontroll tas-sikurezza ta’ dan l-iskart huwa kwistjoni ewlenija u attwali tas-soċjetà u se jsir aktar u aktar hekk kif il-programmi ta’ dekummissjonar se jiżdiedu. Il-previżjoni ta ‘dawn l-emissjonijiet jistgħu jiġu kkontrollati biss mill-għarfien, fi kwalunkwe ħin, ta’ l-istat aging tal-materjali u l-gassijiet emessi. Dan l-istudju huwa parti minn programm xjentifiku usa’, fejn aħna wrejna li t-tbassir ta’ emissjonijiet gassużi ta’ doża għolja mill-effiċjenza radjukimika (jiġifieri, in-numru ta’ moles ta’ difetti maħluqa għal kull unità ta’ enerġija ddepożitata) imkejla f’doża baxxa, G0(H2), iwassal għal stima eċċessiva tal-emissjoni gassuża [1]. Fil-fatt, l-effiċjenza tal-emissjoni radjukimika ta’ H2, G(H2), tonqos meta d-doża ta’ radjazzjoni tiżdied, jiġifieri meta jiżdied il-grad tat-tixjiħ tal-materjal emittenti. Barra minn hekk, il-problema teknoloġika hija kkumplikata serjament mid-diversità wiesgħa tal-polimeri u d-dipendenza tal-G(H2) fuq il-kompożizzjoni tal-materjali. Il-bażi tad-data stabbilita taħt l-impuls ta’ AREVA u CEA u li fiha l-valuri G0(H2) u G(H2) f’dożi mnaqqsa, għal xi familji ta’ polimeri, sfortunatament qatt mhi se tkun eżawrjenti. Allura għażilna approċċ kompletament differenti, ibbażat fuq ir-riċerka bażika, biex insolvu din il-problema applikata. L-għan huwa li wieħed jifhem u jikkwantifika l-fenomeni involuti fit-tnaqqis ta’ G(H2) meta d-doża tiżdied. L-objettiv fit-tul huwa li, skont il-kompożizzjoni inizjali u l-evoluzzjoni mikrostrutturali tal-polimeri, ikun hemm previżjoni affidabbli u ssostanzjata xjentifikament tal-evoluzzjoni tal-effiċjenza tal-emissjonijiet tad-diidroġenu. Bħala riżultat tal-objettivi tiegħu, dan il-proġett huwa parti mill-RIS3 “Riċiklaġġ u Żmantellar” tat-tema tat-“tranżizzjoni tal-enerġija”. (Maltese) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Os materiais orgânicos e principalmente os polímeros são omnipresentes na cadeia de energia nuclear e, como tal, o seu comportamento sob radiação ionizante (IR) deve ser cuidadosamente estudado. Podem ser encontrados 1) a montante do ciclo do combustível (aditivos no fabrico de combustível MOX, equipamento de proteção), 2) na cadeia de segurança das instalações nucleares, tanto em funcionamento como em situação acidental (isolamento por cabo ou juntas), e 3) a jusante do ciclo para a gestão de resíduos nucleares, todas as operações de manutenção de instalações nucleares ou de desmantelamento (gants, folhas de proteção de vinil, etc.) e como resíduos de desmantelamento (ecrãs de caixas de luvas, etc.). Em todas estas áreas, os materiais são submetidos a irradiação mais ou menos intensa e muito diferente: tipo de radiação, dose, taxa de dose. Os polímeros estão entre os materiais mais sensíveis às radiações ionizantes. A sua estrutura é profundamente modificada através da criação de novos grupos químicos, conhecidos como defeitos, em paralelo com a emissão de moléculas de pequenas massas (gás). Em resultado destes desenvolvimentos, a irradiação pode causar a perda de propriedades funcionais de equipamentos que contenham materiais orgânicos (cabos, tintas) ou criar situações perigosas no caso de resíduos nucleares ricos em compostos orgânicos. A tónica é colocada a) na emissão de gases com riscos de explosão (H2), corrosão (HF, HCl) ou toxicidade, e b) na criação de moléculas de pequenas massas que são complexas para os radionuclídeos e que podem potencialmente facilitar a sua migração para a geosfera. Entre estes gases, o H2 parece ser um dos mais problemáticos porque é criado numa grande variedade de polímeros; o nosso projeto centra-se especificamente na emissão de hidrogénio durante o armazenamento a longo prazo de resíduos orgânicos contaminados com actinídeos emissores de alfa. O controlo da segurança destes resíduos é uma questão social importante e atual e tornar-se-á ainda mais importante à medida que os programas de desmantelamento forem aumentando. A previsão dessas emissões só pode ser controlada pelo conhecimento, a qualquer momento, do estado de envelhecimento dos materiais e dos gases emitidos. Este estudo faz parte de um programa científico mais amplo, no qual demonstramos que a previsão de altas doses de emissões gasosas provenientes da eficiência radioquímica (ou seja, o número de moles de defeitos criados por unidade de energia depositada) medidas a baixa dose, G0(H2), leva a uma superestimação da emissão gasosa [1]. Com efeito, a eficiência das emissões radioquímicas de H2, G(H2), diminui quando a dose de radiação aumenta, ou seja, quando o grau de envelhecimento do material emissor aumenta. Além disso, o problema tecnológico é seriamente complicado pela grande diversidade de polímeros e pela dependência de G(H2) na composição dos materiais. Infelizmente, a base de dados criada sob o impulso da AREVA e da CEA e que contém valores de G0(H2) e G(H2) em doses reduzidas, para algumas famílias de polímeros, nunca será exaustiva. Por isso, optámos por uma abordagem completamente diferente, baseada na investigação fundamental, para resolver este problema aplicado. O objetivo é compreender e quantificar os fenómenos envolvidos na diminuição de G(H2) quando a dose aumenta. O objetivo a longo prazo é dispor, em função da composição inicial e da evolução microestrutural dos polímeros, de uma previsão fiável e cientificamente fundamentada da evolução da eficiência das emissões de di-hidrogénio. Em resultado dos seus objetivos, este projeto faz parte da RIS3 «Reciclagem e desmantelamento» do tema «Transição energética». (Portuguese) | |||||||||||||||
| Property / summary: Os materiais orgânicos e principalmente os polímeros são omnipresentes na cadeia de energia nuclear e, como tal, o seu comportamento sob radiação ionizante (IR) deve ser cuidadosamente estudado. Podem ser encontrados 1) a montante do ciclo do combustível (aditivos no fabrico de combustível MOX, equipamento de proteção), 2) na cadeia de segurança das instalações nucleares, tanto em funcionamento como em situação acidental (isolamento por cabo ou juntas), e 3) a jusante do ciclo para a gestão de resíduos nucleares, todas as operações de manutenção de instalações nucleares ou de desmantelamento (gants, folhas de proteção de vinil, etc.) e como resíduos de desmantelamento (ecrãs de caixas de luvas, etc.). Em todas estas áreas, os materiais são submetidos a irradiação mais ou menos intensa e muito diferente: tipo de radiação, dose, taxa de dose. Os polímeros estão entre os materiais mais sensíveis às radiações ionizantes. A sua estrutura é profundamente modificada através da criação de novos grupos químicos, conhecidos como defeitos, em paralelo com a emissão de moléculas de pequenas massas (gás). Em resultado destes desenvolvimentos, a irradiação pode causar a perda de propriedades funcionais de equipamentos que contenham materiais orgânicos (cabos, tintas) ou criar situações perigosas no caso de resíduos nucleares ricos em compostos orgânicos. A tónica é colocada a) na emissão de gases com riscos de explosão (H2), corrosão (HF, HCl) ou toxicidade, e b) na criação de moléculas de pequenas massas que são complexas para os radionuclídeos e que podem potencialmente facilitar a sua migração para a geosfera. Entre estes gases, o H2 parece ser um dos mais problemáticos porque é criado numa grande variedade de polímeros; o nosso projeto centra-se especificamente na emissão de hidrogénio durante o armazenamento a longo prazo de resíduos orgânicos contaminados com actinídeos emissores de alfa. O controlo da segurança destes resíduos é uma questão social importante e atual e tornar-se-á ainda mais importante à medida que os programas de desmantelamento forem aumentando. A previsão dessas emissões só pode ser controlada pelo conhecimento, a qualquer momento, do estado de envelhecimento dos materiais e dos gases emitidos. Este estudo faz parte de um programa científico mais amplo, no qual demonstramos que a previsão de altas doses de emissões gasosas provenientes da eficiência radioquímica (ou seja, o número de moles de defeitos criados por unidade de energia depositada) medidas a baixa dose, G0(H2), leva a uma superestimação da emissão gasosa [1]. Com efeito, a eficiência das emissões radioquímicas de H2, G(H2), diminui quando a dose de radiação aumenta, ou seja, quando o grau de envelhecimento do material emissor aumenta. Além disso, o problema tecnológico é seriamente complicado pela grande diversidade de polímeros e pela dependência de G(H2) na composição dos materiais. Infelizmente, a base de dados criada sob o impulso da AREVA e da CEA e que contém valores de G0(H2) e G(H2) em doses reduzidas, para algumas famílias de polímeros, nunca será exaustiva. Por isso, optámos por uma abordagem completamente diferente, baseada na investigação fundamental, para resolver este problema aplicado. O objetivo é compreender e quantificar os fenómenos envolvidos na diminuição de G(H2) quando a dose aumenta. O objetivo a longo prazo é dispor, em função da composição inicial e da evolução microestrutural dos polímeros, de uma previsão fiável e cientificamente fundamentada da evolução da eficiência das emissões de di-hidrogénio. Em resultado dos seus objetivos, este projeto faz parte da RIS3 «Reciclagem e desmantelamento» do tema «Transição energética». (Portuguese) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Os materiais orgânicos e principalmente os polímeros são omnipresentes na cadeia de energia nuclear e, como tal, o seu comportamento sob radiação ionizante (IR) deve ser cuidadosamente estudado. Podem ser encontrados 1) a montante do ciclo do combustível (aditivos no fabrico de combustível MOX, equipamento de proteção), 2) na cadeia de segurança das instalações nucleares, tanto em funcionamento como em situação acidental (isolamento por cabo ou juntas), e 3) a jusante do ciclo para a gestão de resíduos nucleares, todas as operações de manutenção de instalações nucleares ou de desmantelamento (gants, folhas de proteção de vinil, etc.) e como resíduos de desmantelamento (ecrãs de caixas de luvas, etc.). Em todas estas áreas, os materiais são submetidos a irradiação mais ou menos intensa e muito diferente: tipo de radiação, dose, taxa de dose. Os polímeros estão entre os materiais mais sensíveis às radiações ionizantes. A sua estrutura é profundamente modificada através da criação de novos grupos químicos, conhecidos como defeitos, em paralelo com a emissão de moléculas de pequenas massas (gás). Em resultado destes desenvolvimentos, a irradiação pode causar a perda de propriedades funcionais de equipamentos que contenham materiais orgânicos (cabos, tintas) ou criar situações perigosas no caso de resíduos nucleares ricos em compostos orgânicos. A tónica é colocada a) na emissão de gases com riscos de explosão (H2), corrosão (HF, HCl) ou toxicidade, e b) na criação de moléculas de pequenas massas que são complexas para os radionuclídeos e que podem potencialmente facilitar a sua migração para a geosfera. Entre estes gases, o H2 parece ser um dos mais problemáticos porque é criado numa grande variedade de polímeros; o nosso projeto centra-se especificamente na emissão de hidrogénio durante o armazenamento a longo prazo de resíduos orgânicos contaminados com actinídeos emissores de alfa. O controlo da segurança destes resíduos é uma questão social importante e atual e tornar-se-á ainda mais importante à medida que os programas de desmantelamento forem aumentando. A previsão dessas emissões só pode ser controlada pelo conhecimento, a qualquer momento, do estado de envelhecimento dos materiais e dos gases emitidos. Este estudo faz parte de um programa científico mais amplo, no qual demonstramos que a previsão de altas doses de emissões gasosas provenientes da eficiência radioquímica (ou seja, o número de moles de defeitos criados por unidade de energia depositada) medidas a baixa dose, G0(H2), leva a uma superestimação da emissão gasosa [1]. Com efeito, a eficiência das emissões radioquímicas de H2, G(H2), diminui quando a dose de radiação aumenta, ou seja, quando o grau de envelhecimento do material emissor aumenta. Além disso, o problema tecnológico é seriamente complicado pela grande diversidade de polímeros e pela dependência de G(H2) na composição dos materiais. Infelizmente, a base de dados criada sob o impulso da AREVA e da CEA e que contém valores de G0(H2) e G(H2) em doses reduzidas, para algumas famílias de polímeros, nunca será exaustiva. Por isso, optámos por uma abordagem completamente diferente, baseada na investigação fundamental, para resolver este problema aplicado. O objetivo é compreender e quantificar os fenómenos envolvidos na diminuição de G(H2) quando a dose aumenta. O objetivo a longo prazo é dispor, em função da composição inicial e da evolução microestrutural dos polímeros, de uma previsão fiável e cientificamente fundamentada da evolução da eficiência das emissões de di-hidrogénio. Em resultado dos seus objetivos, este projeto faz parte da RIS3 «Reciclagem e desmantelamento» do tema «Transição energética». (Portuguese) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organiske materialer og hovedsagelig polymerer er allestedsnærværende i kernekraftkæden, og deres adfærd under ioniserende stråling (R.I) skal som sådan undersøges nøje. De kan findes 1) opstrøms for brændselskredsløbet (tilsætningsstoffer ved fremstilling af MOX-brændsel, beskyttelsesudstyr), 2) i sikkerhedskæden for nukleare anlæg både i drift og i en utilsigtet situation (kabelisolering eller samlinger) og 3) nedstrøms for håndteringen af nukleart affald, alle operationer med vedligeholdelse af nukleare anlæg eller demontering (ganter, vinylbeskyttelsesplader...) og som demonteringsaffald (handskeboksskærme osv.). I alle disse områder udsættes materialerne for mere eller mindre intens og meget forskellig bestråling: strålingstype, dosis, dosishastighed. Polymerer er blandt de mest følsomme materialer til ioniserende stråling. Deres struktur er dybt modificeret gennem skabelsen af nye kemiske grupper, kendt som defekter, parallelt med emissionen af molekyler af små masser (gas). Som følge af denne udvikling kan bestråling forårsage tab af funktionelle egenskaber for udstyr, der indeholder organiske materialer (kabler, maling) eller skabe farlige situationer i tilfælde af nukleart affald, der er rig på organiske forbindelser. Der fokuseres på a) emission af gasser med eksplosionsfare (H2), korrosion (HF, HCl) eller toksicitetsrisici og b) dannelsen af molekyler af små masser, der er komplekse for radionuklider, og som potentielt kan lette deres migration til geosfæren. Blandt disse gasser synes H2 at være en af de mest problematiske, fordi den er skabt i en lang række polymerer; vores projekt fokuserer specifikt på emission af brint under langtidsopbevaring af organisk affald, der er forurenet med alfauderende actinider. Kontrol med sikkerheden i forbindelse med dette affald er et vigtigt og aktuelt samfundsproblem og vil blive endnu mere omfattende, efterhånden som nedlukningsprogrammerne øges. Forudsigelsen af disse emissioner kan kun styres af viden, når som helst, om materialernes aldringstilstand og de udledte gasser. Denne undersøgelse er en del af et bredere videnskabeligt program, hvor vi har vist, at forudsigelsen af højdosisgasemissioner fra radiokemisk effektivitet (dvs. antallet af skabte mol af defekter pr. deponeret energienhed) målt ved lav dosis, G0(H2), fører til en overvurdering af den gasformige emission [1]. Faktisk falder den radiokemiske emissionseffektivitet for H2, G(H2), når strålingsdosis stiger, dvs. når det udsendende materiales aldringsgrad stiger. Desuden kompliceres det teknologiske problem alvorligt af den brede vifte af polymerer og G(H2)'s afhængighed af materialesammensætningen. Databasen, der er oprettet under impulsen af AREVA og CEA og indeholder G0(H2) og G(H2) værdier ved reducerede doser, for nogle polymerfamilier, vil desværre aldrig være udtømmende. Så vi har valgt en helt anden tilgang, baseret på grundforskning, for at løse dette anvendte problem. Formålet er at forstå og kvantificere de fænomener, der er involveret i reduktionen af G(H2), når dosis øges. Det langsigtede mål er, afhængigt af polymerers oprindelige sammensætning og mikrostrukturelle udvikling, at have en pålidelig og videnskabeligt underbygget forudsigelse af udviklingen i effektiviteten af dihydrogenemissioner. Som følge af dets mål er dette projekt en del af RIS3 "Genanvendelse og demontering" af temaet "energiomstilling". (Danish) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organiske materialer og hovedsagelig polymerer er allestedsnærværende i kernekraftkæden, og deres adfærd under ioniserende stråling (R.I) skal som sådan undersøges nøje. De kan findes 1) opstrøms for brændselskredsløbet (tilsætningsstoffer ved fremstilling af MOX-brændsel, beskyttelsesudstyr), 2) i sikkerhedskæden for nukleare anlæg både i drift og i en utilsigtet situation (kabelisolering eller samlinger) og 3) nedstrøms for håndteringen af nukleart affald, alle operationer med vedligeholdelse af nukleare anlæg eller demontering (ganter, vinylbeskyttelsesplader...) og som demonteringsaffald (handskeboksskærme osv.). I alle disse områder udsættes materialerne for mere eller mindre intens og meget forskellig bestråling: strålingstype, dosis, dosishastighed. Polymerer er blandt de mest følsomme materialer til ioniserende stråling. Deres struktur er dybt modificeret gennem skabelsen af nye kemiske grupper, kendt som defekter, parallelt med emissionen af molekyler af små masser (gas). Som følge af denne udvikling kan bestråling forårsage tab af funktionelle egenskaber for udstyr, der indeholder organiske materialer (kabler, maling) eller skabe farlige situationer i tilfælde af nukleart affald, der er rig på organiske forbindelser. Der fokuseres på a) emission af gasser med eksplosionsfare (H2), korrosion (HF, HCl) eller toksicitetsrisici og b) dannelsen af molekyler af små masser, der er komplekse for radionuklider, og som potentielt kan lette deres migration til geosfæren. Blandt disse gasser synes H2 at være en af de mest problematiske, fordi den er skabt i en lang række polymerer; vores projekt fokuserer specifikt på emission af brint under langtidsopbevaring af organisk affald, der er forurenet med alfauderende actinider. Kontrol med sikkerheden i forbindelse med dette affald er et vigtigt og aktuelt samfundsproblem og vil blive endnu mere omfattende, efterhånden som nedlukningsprogrammerne øges. Forudsigelsen af disse emissioner kan kun styres af viden, når som helst, om materialernes aldringstilstand og de udledte gasser. Denne undersøgelse er en del af et bredere videnskabeligt program, hvor vi har vist, at forudsigelsen af højdosisgasemissioner fra radiokemisk effektivitet (dvs. antallet af skabte mol af defekter pr. deponeret energienhed) målt ved lav dosis, G0(H2), fører til en overvurdering af den gasformige emission [1]. Faktisk falder den radiokemiske emissionseffektivitet for H2, G(H2), når strålingsdosis stiger, dvs. når det udsendende materiales aldringsgrad stiger. Desuden kompliceres det teknologiske problem alvorligt af den brede vifte af polymerer og G(H2)'s afhængighed af materialesammensætningen. Databasen, der er oprettet under impulsen af AREVA og CEA og indeholder G0(H2) og G(H2) værdier ved reducerede doser, for nogle polymerfamilier, vil desværre aldrig være udtømmende. Så vi har valgt en helt anden tilgang, baseret på grundforskning, for at løse dette anvendte problem. Formålet er at forstå og kvantificere de fænomener, der er involveret i reduktionen af G(H2), når dosis øges. Det langsigtede mål er, afhængigt af polymerers oprindelige sammensætning og mikrostrukturelle udvikling, at have en pålidelig og videnskabeligt underbygget forudsigelse af udviklingen i effektiviteten af dihydrogenemissioner. Som følge af dets mål er dette projekt en del af RIS3 "Genanvendelse og demontering" af temaet "energiomstilling". (Danish) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organiske materialer og hovedsagelig polymerer er allestedsnærværende i kernekraftkæden, og deres adfærd under ioniserende stråling (R.I) skal som sådan undersøges nøje. De kan findes 1) opstrøms for brændselskredsløbet (tilsætningsstoffer ved fremstilling af MOX-brændsel, beskyttelsesudstyr), 2) i sikkerhedskæden for nukleare anlæg både i drift og i en utilsigtet situation (kabelisolering eller samlinger) og 3) nedstrøms for håndteringen af nukleart affald, alle operationer med vedligeholdelse af nukleare anlæg eller demontering (ganter, vinylbeskyttelsesplader...) og som demonteringsaffald (handskeboksskærme osv.). I alle disse områder udsættes materialerne for mere eller mindre intens og meget forskellig bestråling: strålingstype, dosis, dosishastighed. Polymerer er blandt de mest følsomme materialer til ioniserende stråling. Deres struktur er dybt modificeret gennem skabelsen af nye kemiske grupper, kendt som defekter, parallelt med emissionen af molekyler af små masser (gas). Som følge af denne udvikling kan bestråling forårsage tab af funktionelle egenskaber for udstyr, der indeholder organiske materialer (kabler, maling) eller skabe farlige situationer i tilfælde af nukleart affald, der er rig på organiske forbindelser. Der fokuseres på a) emission af gasser med eksplosionsfare (H2), korrosion (HF, HCl) eller toksicitetsrisici og b) dannelsen af molekyler af små masser, der er komplekse for radionuklider, og som potentielt kan lette deres migration til geosfæren. Blandt disse gasser synes H2 at være en af de mest problematiske, fordi den er skabt i en lang række polymerer; vores projekt fokuserer specifikt på emission af brint under langtidsopbevaring af organisk affald, der er forurenet med alfauderende actinider. Kontrol med sikkerheden i forbindelse med dette affald er et vigtigt og aktuelt samfundsproblem og vil blive endnu mere omfattende, efterhånden som nedlukningsprogrammerne øges. Forudsigelsen af disse emissioner kan kun styres af viden, når som helst, om materialernes aldringstilstand og de udledte gasser. Denne undersøgelse er en del af et bredere videnskabeligt program, hvor vi har vist, at forudsigelsen af højdosisgasemissioner fra radiokemisk effektivitet (dvs. antallet af skabte mol af defekter pr. deponeret energienhed) målt ved lav dosis, G0(H2), fører til en overvurdering af den gasformige emission [1]. Faktisk falder den radiokemiske emissionseffektivitet for H2, G(H2), når strålingsdosis stiger, dvs. når det udsendende materiales aldringsgrad stiger. Desuden kompliceres det teknologiske problem alvorligt af den brede vifte af polymerer og G(H2)'s afhængighed af materialesammensætningen. Databasen, der er oprettet under impulsen af AREVA og CEA og indeholder G0(H2) og G(H2) værdier ved reducerede doser, for nogle polymerfamilier, vil desværre aldrig være udtømmende. Så vi har valgt en helt anden tilgang, baseret på grundforskning, for at løse dette anvendte problem. Formålet er at forstå og kvantificere de fænomener, der er involveret i reduktionen af G(H2), når dosis øges. Det langsigtede mål er, afhængigt af polymerers oprindelige sammensætning og mikrostrukturelle udvikling, at have en pålidelig og videnskabeligt underbygget forudsigelse af udviklingen i effektiviteten af dihydrogenemissioner. Som følge af dets mål er dette projekt en del af RIS3 "Genanvendelse og demontering" af temaet "energiomstilling". (Danish) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Materialele organice și în principal polimerii sunt omniprezenti în lanțul de energie nucleară și, ca atare, comportamentul lor sub radiații ionizante (R.I) trebuie studiat cu atenție. Acestea pot fi găsite 1) în amonte de ciclul de combustibil (aditivi la fabricarea combustibilului MOX, echipamente de protecție), 2) în lanțul de securitate al instalațiilor nucleare, atât în exploatare, cât și într-o situație accidentală (izolarea cablurilor sau îmbinări) și 3) în aval de ciclul de gestionare a deșeurilor nucleare, toate operațiunile de întreținere a instalațiilor nucleare sau de demontare (gigi, foi de protecție din vinil...) și ca deșeuri de demontare (sacuri pentru cutii de mănuși etc.). În toate aceste zone, materialele sunt supuse unei iradieri mai mult sau mai puțin intense și foarte diferite: tipul de radiație, doza, viteza dozei. Polimerii sunt printre cele mai sensibile materiale la radiațiile ionizante. Structura lor este profund modificată prin crearea de noi grupuri chimice, cunoscute sub numele de defecte, în paralel cu emisia de molecule de mase mici (gaz). Ca urmare a acestor evoluții, iradierea poate cauza pierderea proprietăților funcționale ale echipamentelor care conțin materiale organice (cabluri, vopsele) sau poate crea situații periculoase în cazul deșeurilor nucleare bogate în compuși organici. Accentul se pune pe (a) emisiile de gaze cu riscuri de explozie (H2), coroziune (HF, HCl) sau riscuri de toxicitate și (b) crearea de molecule de mase mici care sunt complexe pentru radionuclizi și care ar putea facilita migrarea acestora în geosferă. Printre aceste gaze, H2 pare a fi unul dintre cele mai problematice, deoarece a fost creat într-o mare varietate de polimeri; proiectul nostru se concentrează în special pe emisiile de hidrogen în timpul depozitării pe termen lung a deșeurilor organice contaminate cu actinide alfa emițătoare. Controlul siguranței acestor deșeuri este o problemă societală majoră și actuală și va deveni și mai mult, pe măsură ce programele de dezafectare vor crește. Anticiparea acestor emisii poate fi controlată numai prin cunoașterea, în orice moment, a stării de îmbătrânire a materialelor și a gazelor emise. Acest studiu face parte dintr-un program științific mai amplu, în care am arătat că predicția emisiilor gazoase în doze mari provenite din eficiența radiochimică (și anume, numărul de alunițe de defecte create pe unitatea de energie depozitată) măsurată la doză mică, G0(H2), conduce la o supraestimare a emisiilor gazoase [1]. Într-adevăr, eficiența emisiilor radiochimice de H2, G(H2), scade atunci când doza de radiații crește, adică atunci când crește gradul de îmbătrânire a materialului emițător. Mai mult, problema tehnologică este serios complicată de marea diversitate a polimerilor și de dependența G(H2) de compoziția materialelor. Din păcate, baza de date creată sub impulsul AREVA și CEA și care conține valorile G0(H2) și G(H2) la doze reduse, pentru unele familii de polimeri, nu va fi niciodată exhaustivă. Deci, am ales o abordare complet diferită, bazată pe cercetarea de bază, pentru a rezolva această problemă aplicată. Obiectivul este de a înțelege și cuantifica fenomenele implicate în scăderea G(H2) atunci când doza crește. Obiectivul pe termen lung este de a avea, în funcție de compoziția inițială și evoluția microstructurală a polimerilor, o predicție fiabilă și fundamentată științific a evoluției eficienței emisiilor de dihidrogen. Ca urmare a obiectivelor sale, acest proiect face parte din RIS3 „Reciclare și dezmembrare” a temei „tranziția energetică”. (Romanian) | |||||||||||||||
| Property / summary: Materialele organice și în principal polimerii sunt omniprezenti în lanțul de energie nucleară și, ca atare, comportamentul lor sub radiații ionizante (R.I) trebuie studiat cu atenție. Acestea pot fi găsite 1) în amonte de ciclul de combustibil (aditivi la fabricarea combustibilului MOX, echipamente de protecție), 2) în lanțul de securitate al instalațiilor nucleare, atât în exploatare, cât și într-o situație accidentală (izolarea cablurilor sau îmbinări) și 3) în aval de ciclul de gestionare a deșeurilor nucleare, toate operațiunile de întreținere a instalațiilor nucleare sau de demontare (gigi, foi de protecție din vinil...) și ca deșeuri de demontare (sacuri pentru cutii de mănuși etc.). În toate aceste zone, materialele sunt supuse unei iradieri mai mult sau mai puțin intense și foarte diferite: tipul de radiație, doza, viteza dozei. Polimerii sunt printre cele mai sensibile materiale la radiațiile ionizante. Structura lor este profund modificată prin crearea de noi grupuri chimice, cunoscute sub numele de defecte, în paralel cu emisia de molecule de mase mici (gaz). Ca urmare a acestor evoluții, iradierea poate cauza pierderea proprietăților funcționale ale echipamentelor care conțin materiale organice (cabluri, vopsele) sau poate crea situații periculoase în cazul deșeurilor nucleare bogate în compuși organici. Accentul se pune pe (a) emisiile de gaze cu riscuri de explozie (H2), coroziune (HF, HCl) sau riscuri de toxicitate și (b) crearea de molecule de mase mici care sunt complexe pentru radionuclizi și care ar putea facilita migrarea acestora în geosferă. Printre aceste gaze, H2 pare a fi unul dintre cele mai problematice, deoarece a fost creat într-o mare varietate de polimeri; proiectul nostru se concentrează în special pe emisiile de hidrogen în timpul depozitării pe termen lung a deșeurilor organice contaminate cu actinide alfa emițătoare. Controlul siguranței acestor deșeuri este o problemă societală majoră și actuală și va deveni și mai mult, pe măsură ce programele de dezafectare vor crește. Anticiparea acestor emisii poate fi controlată numai prin cunoașterea, în orice moment, a stării de îmbătrânire a materialelor și a gazelor emise. Acest studiu face parte dintr-un program științific mai amplu, în care am arătat că predicția emisiilor gazoase în doze mari provenite din eficiența radiochimică (și anume, numărul de alunițe de defecte create pe unitatea de energie depozitată) măsurată la doză mică, G0(H2), conduce la o supraestimare a emisiilor gazoase [1]. Într-adevăr, eficiența emisiilor radiochimice de H2, G(H2), scade atunci când doza de radiații crește, adică atunci când crește gradul de îmbătrânire a materialului emițător. Mai mult, problema tehnologică este serios complicată de marea diversitate a polimerilor și de dependența G(H2) de compoziția materialelor. Din păcate, baza de date creată sub impulsul AREVA și CEA și care conține valorile G0(H2) și G(H2) la doze reduse, pentru unele familii de polimeri, nu va fi niciodată exhaustivă. Deci, am ales o abordare complet diferită, bazată pe cercetarea de bază, pentru a rezolva această problemă aplicată. Obiectivul este de a înțelege și cuantifica fenomenele implicate în scăderea G(H2) atunci când doza crește. Obiectivul pe termen lung este de a avea, în funcție de compoziția inițială și evoluția microstructurală a polimerilor, o predicție fiabilă și fundamentată științific a evoluției eficienței emisiilor de dihidrogen. Ca urmare a obiectivelor sale, acest proiect face parte din RIS3 „Reciclare și dezmembrare” a temei „tranziția energetică”. (Romanian) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Materialele organice și în principal polimerii sunt omniprezenti în lanțul de energie nucleară și, ca atare, comportamentul lor sub radiații ionizante (R.I) trebuie studiat cu atenție. Acestea pot fi găsite 1) în amonte de ciclul de combustibil (aditivi la fabricarea combustibilului MOX, echipamente de protecție), 2) în lanțul de securitate al instalațiilor nucleare, atât în exploatare, cât și într-o situație accidentală (izolarea cablurilor sau îmbinări) și 3) în aval de ciclul de gestionare a deșeurilor nucleare, toate operațiunile de întreținere a instalațiilor nucleare sau de demontare (gigi, foi de protecție din vinil...) și ca deșeuri de demontare (sacuri pentru cutii de mănuși etc.). În toate aceste zone, materialele sunt supuse unei iradieri mai mult sau mai puțin intense și foarte diferite: tipul de radiație, doza, viteza dozei. Polimerii sunt printre cele mai sensibile materiale la radiațiile ionizante. Structura lor este profund modificată prin crearea de noi grupuri chimice, cunoscute sub numele de defecte, în paralel cu emisia de molecule de mase mici (gaz). Ca urmare a acestor evoluții, iradierea poate cauza pierderea proprietăților funcționale ale echipamentelor care conțin materiale organice (cabluri, vopsele) sau poate crea situații periculoase în cazul deșeurilor nucleare bogate în compuși organici. Accentul se pune pe (a) emisiile de gaze cu riscuri de explozie (H2), coroziune (HF, HCl) sau riscuri de toxicitate și (b) crearea de molecule de mase mici care sunt complexe pentru radionuclizi și care ar putea facilita migrarea acestora în geosferă. Printre aceste gaze, H2 pare a fi unul dintre cele mai problematice, deoarece a fost creat într-o mare varietate de polimeri; proiectul nostru se concentrează în special pe emisiile de hidrogen în timpul depozitării pe termen lung a deșeurilor organice contaminate cu actinide alfa emițătoare. Controlul siguranței acestor deșeuri este o problemă societală majoră și actuală și va deveni și mai mult, pe măsură ce programele de dezafectare vor crește. Anticiparea acestor emisii poate fi controlată numai prin cunoașterea, în orice moment, a stării de îmbătrânire a materialelor și a gazelor emise. Acest studiu face parte dintr-un program științific mai amplu, în care am arătat că predicția emisiilor gazoase în doze mari provenite din eficiența radiochimică (și anume, numărul de alunițe de defecte create pe unitatea de energie depozitată) măsurată la doză mică, G0(H2), conduce la o supraestimare a emisiilor gazoase [1]. Într-adevăr, eficiența emisiilor radiochimice de H2, G(H2), scade atunci când doza de radiații crește, adică atunci când crește gradul de îmbătrânire a materialului emițător. Mai mult, problema tehnologică este serios complicată de marea diversitate a polimerilor și de dependența G(H2) de compoziția materialelor. Din păcate, baza de date creată sub impulsul AREVA și CEA și care conține valorile G0(H2) și G(H2) la doze reduse, pentru unele familii de polimeri, nu va fi niciodată exhaustivă. Deci, am ales o abordare complet diferită, bazată pe cercetarea de bază, pentru a rezolva această problemă aplicată. Obiectivul este de a înțelege și cuantifica fenomenele implicate în scăderea G(H2) atunci când doza crește. Obiectivul pe termen lung este de a avea, în funcție de compoziția inițială și evoluția microstructurală a polimerilor, o predicție fiabilă și fundamentată științific a evoluției eficienței emisiilor de dihidrogen. Ca urmare a obiectivelor sale, acest proiect face parte din RIS3 „Reciclare și dezmembrare” a temei „tranziția energetică”. (Romanian) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / summary | |||||||||||||||
Organiska material och huvudsakligen polymerer förekommer överallt i kärnkraftskedjan och därför måste deras beteende under joniserande strålning (R.I) studeras noggrant. De kan hittas 1) uppströms bränslecykeln (tillsatser vid tillverkning av MOX-bränsle, skyddsutrustning), 2) i säkerhetskedjan för kärntekniska anläggningar både i drift och i en olyckssituation (kabelisolering eller fogar) och 3) nedströms i cykeln för hantering av kärnavfall, all drift av underhåll av kärntekniska anläggningar eller nedmontering (spel, vinylskyddsark...) och som demonteringsavfall (handskboxskärmar osv.). I alla dessa områden utsätts materialen för mer eller mindre intensiv bestrålning och mycket olika bestrålning: typ av strålning, dos, dosrat. Polymerer är bland de mest känsliga materialen för joniserande strålning. Deras struktur förändras djupt genom skapandet av nya kemiska grupper, så kallade defekter, parallellt med utsläpp av molekyler av små massor (gas). Till följd av denna utveckling kan bestrålning orsaka förlust av funktionella egenskaper för utrustning som innehåller organiska material (kablar, färger) eller skapa farliga situationer när det gäller kärnavfall med höga halter av organiska föreningar. Fokus ligger på a) utsläpp av gaser med explosionsrisk (H2), korrosion (HF, HCl) eller toxicitetsrisker, och b) skapande av molekyler av små massor som är komplexa för radionuklider och som potentiellt kan underlätta deras migration till geosfären. Bland dessa gaser verkar H2 vara en av de mest problematiska eftersom den skapas i en mängd olika polymerer. vårt projekt fokuserar specifikt på utsläpp av vätgas under långtidslagring av organiskt avfall som förorenats med alfauterande aktinider. Att kontrollera säkerheten för detta avfall är en viktig och aktuell samhällsfråga och kommer att bli ännu viktigare i takt med att avvecklingsprogrammen ökar. Förutsägelsen av dessa utsläpp kan endast styras av kunskap, när som helst, om åldrandet hos materialen och de gaser som släpps ut. Denna studie är en del av ett bredare vetenskapligt program, där vi har visat att förutsägelsen av höga doser gasutsläpp från radiokemisk effektivitet (dvs. antalet mol av defekter som skapas per enhet energi som deponeras) uppmätt vid låg dos, G0(H2), leder till en överskattning av gasformiga utsläpp [1]. Den radiokemiska utsläppseffektiviteten för H2, G(H2) minskar när strålningsdosen ökar, dvs. när det avgivande materialets åldrande ökar. Det tekniska problemet kompliceras dessutom allvarligt av den stora mångfalden av polymerer och G(H2):s beroende av materialens sammansättning. Den databas som upprättats under impulsen av AREVA och CEA och som innehåller G0(H2)- och G(H2)-värden vid reducerade doser, för vissa polymerfamiljer, kommer tyvärr aldrig att vara uttömmande. Så vi har valt ett helt annat tillvägagångssätt, baserat på grundforskning, för att lösa detta tillämpade problem. Målet är att förstå och kvantifiera de fenomen som är involverade i minskningen av G(H2) när dosen ökar. Det långsiktiga målet är att, beroende på polymerernas ursprungliga sammansättning och mikrostrukturella utveckling, ha en tillförlitlig och vetenskapligt underbyggd prognos av utvecklingen av diväteutsläppseffektivitet. Som ett resultat av sina mål ingår detta projekt i RIS3 ”Återvinning och nedmontering” av temat ”energiomställning”. (Swedish) | |||||||||||||||
| Property / summary: Organiska material och huvudsakligen polymerer förekommer överallt i kärnkraftskedjan och därför måste deras beteende under joniserande strålning (R.I) studeras noggrant. De kan hittas 1) uppströms bränslecykeln (tillsatser vid tillverkning av MOX-bränsle, skyddsutrustning), 2) i säkerhetskedjan för kärntekniska anläggningar både i drift och i en olyckssituation (kabelisolering eller fogar) och 3) nedströms i cykeln för hantering av kärnavfall, all drift av underhåll av kärntekniska anläggningar eller nedmontering (spel, vinylskyddsark...) och som demonteringsavfall (handskboxskärmar osv.). I alla dessa områden utsätts materialen för mer eller mindre intensiv bestrålning och mycket olika bestrålning: typ av strålning, dos, dosrat. Polymerer är bland de mest känsliga materialen för joniserande strålning. Deras struktur förändras djupt genom skapandet av nya kemiska grupper, så kallade defekter, parallellt med utsläpp av molekyler av små massor (gas). Till följd av denna utveckling kan bestrålning orsaka förlust av funktionella egenskaper för utrustning som innehåller organiska material (kablar, färger) eller skapa farliga situationer när det gäller kärnavfall med höga halter av organiska föreningar. Fokus ligger på a) utsläpp av gaser med explosionsrisk (H2), korrosion (HF, HCl) eller toxicitetsrisker, och b) skapande av molekyler av små massor som är komplexa för radionuklider och som potentiellt kan underlätta deras migration till geosfären. Bland dessa gaser verkar H2 vara en av de mest problematiska eftersom den skapas i en mängd olika polymerer. vårt projekt fokuserar specifikt på utsläpp av vätgas under långtidslagring av organiskt avfall som förorenats med alfauterande aktinider. Att kontrollera säkerheten för detta avfall är en viktig och aktuell samhällsfråga och kommer att bli ännu viktigare i takt med att avvecklingsprogrammen ökar. Förutsägelsen av dessa utsläpp kan endast styras av kunskap, när som helst, om åldrandet hos materialen och de gaser som släpps ut. Denna studie är en del av ett bredare vetenskapligt program, där vi har visat att förutsägelsen av höga doser gasutsläpp från radiokemisk effektivitet (dvs. antalet mol av defekter som skapas per enhet energi som deponeras) uppmätt vid låg dos, G0(H2), leder till en överskattning av gasformiga utsläpp [1]. Den radiokemiska utsläppseffektiviteten för H2, G(H2) minskar när strålningsdosen ökar, dvs. när det avgivande materialets åldrande ökar. Det tekniska problemet kompliceras dessutom allvarligt av den stora mångfalden av polymerer och G(H2):s beroende av materialens sammansättning. Den databas som upprättats under impulsen av AREVA och CEA och som innehåller G0(H2)- och G(H2)-värden vid reducerade doser, för vissa polymerfamiljer, kommer tyvärr aldrig att vara uttömmande. Så vi har valt ett helt annat tillvägagångssätt, baserat på grundforskning, för att lösa detta tillämpade problem. Målet är att förstå och kvantifiera de fenomen som är involverade i minskningen av G(H2) när dosen ökar. Det långsiktiga målet är att, beroende på polymerernas ursprungliga sammansättning och mikrostrukturella utveckling, ha en tillförlitlig och vetenskapligt underbyggd prognos av utvecklingen av diväteutsläppseffektivitet. Som ett resultat av sina mål ingår detta projekt i RIS3 ”Återvinning och nedmontering” av temat ”energiomställning”. (Swedish) / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / summary: Organiska material och huvudsakligen polymerer förekommer överallt i kärnkraftskedjan och därför måste deras beteende under joniserande strålning (R.I) studeras noggrant. De kan hittas 1) uppströms bränslecykeln (tillsatser vid tillverkning av MOX-bränsle, skyddsutrustning), 2) i säkerhetskedjan för kärntekniska anläggningar både i drift och i en olyckssituation (kabelisolering eller fogar) och 3) nedströms i cykeln för hantering av kärnavfall, all drift av underhåll av kärntekniska anläggningar eller nedmontering (spel, vinylskyddsark...) och som demonteringsavfall (handskboxskärmar osv.). I alla dessa områden utsätts materialen för mer eller mindre intensiv bestrålning och mycket olika bestrålning: typ av strålning, dos, dosrat. Polymerer är bland de mest känsliga materialen för joniserande strålning. Deras struktur förändras djupt genom skapandet av nya kemiska grupper, så kallade defekter, parallellt med utsläpp av molekyler av små massor (gas). Till följd av denna utveckling kan bestrålning orsaka förlust av funktionella egenskaper för utrustning som innehåller organiska material (kablar, färger) eller skapa farliga situationer när det gäller kärnavfall med höga halter av organiska föreningar. Fokus ligger på a) utsläpp av gaser med explosionsrisk (H2), korrosion (HF, HCl) eller toxicitetsrisker, och b) skapande av molekyler av små massor som är komplexa för radionuklider och som potentiellt kan underlätta deras migration till geosfären. Bland dessa gaser verkar H2 vara en av de mest problematiska eftersom den skapas i en mängd olika polymerer. vårt projekt fokuserar specifikt på utsläpp av vätgas under långtidslagring av organiskt avfall som förorenats med alfauterande aktinider. Att kontrollera säkerheten för detta avfall är en viktig och aktuell samhällsfråga och kommer att bli ännu viktigare i takt med att avvecklingsprogrammen ökar. Förutsägelsen av dessa utsläpp kan endast styras av kunskap, när som helst, om åldrandet hos materialen och de gaser som släpps ut. Denna studie är en del av ett bredare vetenskapligt program, där vi har visat att förutsägelsen av höga doser gasutsläpp från radiokemisk effektivitet (dvs. antalet mol av defekter som skapas per enhet energi som deponeras) uppmätt vid låg dos, G0(H2), leder till en överskattning av gasformiga utsläpp [1]. Den radiokemiska utsläppseffektiviteten för H2, G(H2) minskar när strålningsdosen ökar, dvs. när det avgivande materialets åldrande ökar. Det tekniska problemet kompliceras dessutom allvarligt av den stora mångfalden av polymerer och G(H2):s beroende av materialens sammansättning. Den databas som upprättats under impulsen av AREVA och CEA och som innehåller G0(H2)- och G(H2)-värden vid reducerade doser, för vissa polymerfamiljer, kommer tyvärr aldrig att vara uttömmande. Så vi har valt ett helt annat tillvägagångssätt, baserat på grundforskning, för att lösa detta tillämpade problem. Målet är att förstå och kvantifiera de fenomen som är involverade i minskningen av G(H2) när dosen ökar. Det långsiktiga målet är att, beroende på polymerernas ursprungliga sammansättning och mikrostrukturella utveckling, ha en tillförlitlig och vetenskapligt underbyggd prognos av utvecklingen av diväteutsläppseffektivitet. Som ett resultat av sina mål ingår detta projekt i RIS3 ”Återvinning och nedmontering” av temat ”energiomställning”. (Swedish) / qualifier | |||||||||||||||
point in time: 11 August 2022
| |||||||||||||||
| Property / beneficiary | |||||||||||||||
| Property / beneficiary: CTRE NAT DE LA RECHERCHE SCIENTIFIQUE / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / beneficiary name (string) | |||||||||||||||
CTRE NAT DE LA RECHERCHE SCIENTIFIQUE | |||||||||||||||
| Property / beneficiary name (string): CTRE NAT DE LA RECHERCHE SCIENTIFIQUE / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / postal code | |||||||||||||||
14052 | |||||||||||||||
| Property / postal code: 14052 / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / contained in NUTS | |||||||||||||||
| Property / contained in NUTS: Calvados / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / contained in NUTS: Calvados / qualifier | |||||||||||||||
| Property / contained in Local Administrative Unit | |||||||||||||||
| Property / contained in Local Administrative Unit: Caen / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / contained in Local Administrative Unit: Caen / qualifier | |||||||||||||||
| Property / coordinate location | |||||||||||||||
49°12'0.97"N, 0°20'57.37"W
| |||||||||||||||
| Property / coordinate location: 49°12'0.97"N, 0°20'57.37"W / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / coordinate location: 49°12'0.97"N, 0°20'57.37"W / qualifier | |||||||||||||||
| Property / budget | |||||||||||||||
71,825.16 Euro
| |||||||||||||||
| Property / budget: 71,825.16 Euro / rank | |||||||||||||||
Preferred rank | |||||||||||||||
| Property / EU contribution | |||||||||||||||
35,912.58 Euro
| |||||||||||||||
| Property / EU contribution: 35,912.58 Euro / rank | |||||||||||||||
Preferred rank | |||||||||||||||
| Property / co-financing rate | |||||||||||||||
50.0 percent
| |||||||||||||||
| Property / co-financing rate: 50.0 percent / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
| Property / date of last update | |||||||||||||||
7 December 2023
| |||||||||||||||
| Property / date of last update: 7 December 2023 / rank | |||||||||||||||
Normal rank | |||||||||||||||
Latest revision as of 11:23, 11 October 2024
Project Q3673493 in France
| Language | Label | Description | Also known as |
|---|---|---|---|
| English | ERDF — CNRS — DODERA — INVEST |
Project Q3673493 in France |
Statements
35,912.58 Euro
0 references
71,825.16 Euro
0 references
50.0 percent
0 references
1 June 2016
0 references
30 November 2019
0 references
CTRE NAT DE LA RECHERCHE SCIENTIFIQUE
0 references
14052
0 references
Les matériaux organiques et principalement les polymères sont omniprésents dans la filière électronucléaire et, à ce titre, leur comportement sous rayonnements ionisants (R.I) doit être étudié avec soin. On les retrouve 1) à l'amont du cycle du combustible (additifs dans la fabrication du combustible MOX, équipements de protection), 2) dans la chaîne de sûreté des installations nucléaires tant en fonctionnement qu'en situation accidentelle (isolants de câbles ou joints), et 3) à l'aval du cycle pour la gestion des déchets nucléaires, toutes les opérations de maintenance des installations nucléaires ou de démantèlement (gants, nappes vinyles de protection...) et comme déchets de démantèlement (écrans de boîtes à gants ...). Dans tous ces domaines, les matériaux sont soumis à des irradiations plus ou moins intenses et très différentes : type de rayonnement, dose, débit de dose. Les polymères font partie des matériaux les plus sensibles aux rayonnements ionisants. Leur structure est profondément modifiée via la création de nouveaux groupements chimiques, appelés défauts, parallèlement à l'émission de molécules de faibles masses (gaz). Du fait de ces évolutions, l'irradiation peut causer la perte des propriétés fonctionnelles pour les équipements contenant des matériaux organiques (câbles, peintures) ou créer des situations dangereuses dans le cas des déchets nucléaires riches en composés organiques. Les points d'attention portent a)sur l'émission des gaz présentant des risques d'explosion (H2), de corrosion (HF, HCl) ou des risques de toxicité, et b) la création de molécules de faibles masses complexantes pour les radionucléides et pouvant potentiellement favoriser leur migration dans la géosphère. Parmi ces gaz, H2 apparaît comme l'un des plus problématiques car créé dans une grande variété de polymères ; en quantité plus ou moins importante.Notre projet s'intéresse précisément à l'émission de l'hydrogène pendant le stockage à long terme des déchets organiques contaminés par des actinides émetteurs alpha. La maîtrise de la sécurité de ces déchets est un enjeu sociétal majeur et actuel et le deviendra d'autant plus que les programmes de démantèlement s'amplifieront. La prédiction de ces émissions ne peut être maîtrisée que par la connaissance, à tout moment, de l'état de vieillissement des matériaux et des gaz émis. Cette étude s'insère dans un programme scientifique plus vaste, au cours duquel nous avons montré que la prédiction de l'émission gazeuse aux fortes doses à partir du rendement radiochimique (i.e. le nombre de moles de défauts créées par unité d'énergie déposée) mesuré à faible dose, G0(H2), conduit à une surestimation de l'émission gazeuse [1]. En effet, le rendement radiochimique d'émission de H2, G(H2), décroît lorsque la dose d'irradiation augmente, c'est-à-dire lorsque le degré de vieillissement du matériau émetteur augmente. Par ailleurs, le problème technologique est sérieusement compliqué par la grande diversité des polymères et par la dépendance de G(H2) avec la composition des matériaux. La base de données mise en place sous l'impulsion d'AREVA et du CEA et regroupant des valeurs de G0(H2) et de G(H2) à des doses réduites, pour certaines familles de polymères, ne sera malheureusement jamais exhaustive. Aussi, avons nous choisi une démarche toute autre, s'appuyant sur la recherche fondamentale, pour résoudre ce problème appliqué. L'objectif est de comprendre et quantifier les phénomènes en cause dans la décroissance de G(H2) lorsque la dose augmente. L'objectif à long terme est de disposer, en fonction de la composition initiale et de l'évolution microstructurale des polymères, d'une prédiction fiable et argumentée scientifiquement de l'évolution du rendement d'émission de dihydrogène. De part ses objectifs, ce projet s'inscrit dans le domaine de la RIS3 "Recyclage et démantèlement" de la thématique "transition énergétique". (French)
0 references
Organic materials and mainly polymers are omnipresent in the nuclear power chain and, as such, their behaviour under ionising radiation (R.I) must be carefully studied. They can be found 1) upstream of the fuel cycle (additives in the manufacture of MOX fuel, protective equipment), 2) in the safety chain of nuclear installations both in operation and in an accidental situation (cable insulation or joints), and 3) downstream of the cycle for the management of nuclear waste, all operations of maintenance of nuclear installations or dismantling (gants, vinyl protective sheets...) and as dismantling waste (glovebox screens, etc.). In all these areas, materials are subjected to more or less intense and very different irradiation: type of radiation, dose, dose rate. Polymers are among the most sensitive materials to ionising radiation. Their structure is profoundly modified through the creation of new chemical groups, known as defects, in parallel with the emission of molecules of small masses (gas). As a result of these developments, irradiation can cause the loss of functional properties for equipment containing organic materials (cables, paints) or create dangerous situations in the case of nuclear waste rich in organic compounds. The focus is on (a) the emission of gases with risks of explosion (H2), corrosion (HF, HCl) or toxicity risks, and (b) the creation of molecules of small masses that are complex for radionuclides and which may potentially facilitate their migration to the geosphere. Among these gases, H2 appears to be one of the most problematic because created in a wide variety of polymers; our project focuses specifically on the emission of hydrogen during the long-term storage of organic waste contaminated with alpha emitting actinides. Controlling the safety of this waste is a major and current societal issue and will become even more so as decommissioning programmes will increase. The prediction of these emissions can only be controlled by the knowledge, at any time, of the aging state of the materials and the gases emitted. This study is part of a broader scientific program, in which we have shown that the prediction of high-dose gaseous emission from radiochemical efficiency (i.e., the number of moles of defects created per unit of energy deposited) measured at low dose, G0(H2), leads to an overestimation of the gaseous emission [1]. Indeed, the radiochemical emission efficiency of H2, G(H2), decreases when the radiation dose increases, i.e. when the degree of ageing of the emitting material increases. Moreover, the technological problem is seriously complicated by the wide diversity of polymers and the dependence of G(H2) on the composition of materials. The database set up under the impulse of AREVA and CEA and containing G0(H2) and G(H2) values at reduced doses, for some polymer families, will unfortunately never be exhaustive. So we have chosen a completely different approach, based on basic research, to solve this applied problem. The objective is to understand and quantify the phenomena involved in the decrease of G(H2) when the dose increases. The long-term objective is to have, depending on the initial composition and microstructural evolution of polymers, a reliable and scientifically substantiated prediction of the evolution of dihydrogen emission efficiency. As a result of its objectives, this project is part of RIS3 “Recycling and dismantling” of the “energy transition” theme. (English)
18 November 2021
0.3089651980350238
0 references
Organische Materialien und vor allem Polymere sind in der Elektronuklearkette allgegenwärtig, so dass ihr Verhalten unter ionisierender Strahlung (R.I) sorgfältig untersucht werden muss. Sie sind 1) am Ende des Brennstoffkreislaufs (Zusatzstoffe bei der Herstellung von MOX-Brennstoff, Schutzausrüstung), 2) in der Sicherheitskette kerntechnischer Anlagen sowohl im Betrieb als auch in Unfallsituationen (Kabelisolierungen oder Dichtungen) und 3) am Ende des Kreislaufs für die Entsorgung nuklearer Abfälle, alle Wartungsarbeiten an kerntechnischen Anlagen oder Stilllegungsanlagen (Handschuhhandschuhe, Schutzhüllen usw.) und als Stilllegungsabfälle (Handschuhkastensiebe usw.) zu finden. In all diesen Bereichen werden die Materialien mehr oder weniger stark und sehr unterschiedlich bestrahlt: Art der Strahlung, Dosis, Dosisrate. Polymere gehören zu den empfindlichsten Materialien für ionisierende Strahlungen. Ihre Struktur wird durch die Bildung neuer chemischer Gruppierungen, die als Defekte bezeichnet werden, grundlegend verändert, parallel zur Emission von Molekülen mit geringer Masse (Gas). Aufgrund dieser Entwicklungen kann die Bestrahlung zum Verlust der Funktionseigenschaften von Anlagen führen, die organische Materialien (Kabel, Farben) enthalten, oder bei nuklearen Abfällen, die reich an organischen Verbindungen sind, gefährliche Situationen verursachen. Die Aufmerksamkeitspunkte betreffen a) die Emission von Gasen, die ein Explosionsrisiko (H2), Korrosion (HF, HCl) oder Toxizitätsrisiken aufweisen, und b) die Bildung von Molekülen mit geringen Komplexmassen für Radionuklide, die ihre Migration in die Geosphäre potenziell fördern können. Unter diesen Gasen erscheint H2 als eines der problematischsten, da es in einer Vielzahl von Polymeren entsteht; in mehr oder weniger großen Mengen. Unser Projekt beschäftigt sich gerade mit der Emission von Wasserstoff während der langfristigen Lagerung organischer Abfälle, die mit Alpha-Aktiniden kontaminiert sind. Die Kontrolle der Sicherheit dieser Abfälle ist eine wichtige und aktuelle gesellschaftliche Herausforderung, und dies umso mehr, als die Stilllegungsprogramme zunehmen werden. Die Vorhersage dieser Emissionen kann nur durch das Wissen über den Alterungszustand der emittierten Materialien und Gase kontrolliert werden. Diese Studie ist Teil eines umfassenderen wissenschaftlichen Programms, in dem wir gezeigt haben, dass die Vorhersage der gasförmigen Emission bei hohen Dosen aus der radiochemischen Leistung (d. h. die Anzahl der Mol der pro Einheit der abgeschiedenen Energie erzeugten Fehler) bei niedriger Dosis, G0(H2), zu einer Überbewertung der Gasemission führt [1]. Der radiochemische Wirkungsgrad von H2, G(H2) sinkt, wenn die Strahlendosis erhöht wird, d. h. wenn der Alterungsgrad des emittierenden Materials steigt. Darüber hinaus wird das technologische Problem durch die große Vielfalt der Polymere und die Abhängigkeit von G(H2) von der Zusammensetzung der Materialien ernsthaft erschwert. Die Datenbank von AREVA und CEA, die G0(H2) und G(H2) in reduzierten Dosen für bestimmte Polymerfamilien zusammenführt, wird leider nie vollständig sein. Deshalb haben wir uns für einen ganz anderen Ansatz entschieden, der auf der Grundlagenforschung beruht, um dieses angewandte Problem zu lösen. Ziel ist es, die Phänomene zu verstehen und zu quantifizieren, die beim Abbau von G(H2) auftreten, wenn die Dosis erhöht wird. Das langfristige Ziel besteht darin, in Abhängigkeit von der ursprünglichen Zusammensetzung und der mikrostrukturellen Entwicklung der Polymere eine zuverlässige und wissenschaftlich fundierte Vorhersage der Entwicklung der Dihydrogenemissionseffizienz zu erhalten. Abgesehen von seinen Zielen ist dieses Projekt Teil des RIS3 „Recycling und Stilllegung“ des Themas „Energiewende“. (German)
1 December 2021
0 references
Organische materialen en voornamelijk polymeren zijn alomtegenwoordig in de kernenergieketen en als zodanig moeten hun gedrag onder ioniserende straling (R.I) zorgvuldig worden bestudeerd. Zij kunnen worden gevonden 1) vóór de splijtstofcyclus (additieven bij de vervaardiging van MOX-brandstof, beschermingsmiddelen), 2) in de veiligheidsketen van nucleaire installaties, zowel in bedrijf als in een toevallige situatie (kabelisolatie of verbindingen), en 3) na de cyclus voor het beheer van kernafval, alle werkzaamheden in verband met het onderhoud van nucleaire installaties of ontmanteling (gants, vinylbeschermingsplaten, enz.) en als ontmantelingsafval (handschoenenschermen, enz.). In al deze gebieden worden materialen min of meer intens en zeer verschillend bestraald: soort straling, dosis, dosering. Polymeren behoren tot de meest gevoelige materialen voor ioniserende straling. Hun structuur wordt grondig gewijzigd door het creëren van nieuwe chemische groepen, bekend als defecten, parallel met de emissie van moleculen van kleine massa’s (gas). Als gevolg van deze ontwikkelingen kan bestraling leiden tot het verlies van functionele eigenschappen voor apparatuur die organische materialen (kabels, verven) bevat of gevaarlijke situaties veroorzaken in het geval van kernafval dat rijk is aan organische verbindingen. De nadruk ligt op (a) de emissie van gassen met risico’s op explosie (H2), corrosie (HF, HCl) of toxiciteitsrisico’s, en (b) het ontstaan van moleculen van kleine massa’s die complex zijn voor radionucliden en die hun migratie naar de geosfeer mogelijk kunnen vergemakkelijken. Van deze gassen lijkt H2 een van de meest problematische te zijn, omdat deze in een grote verscheidenheid aan polymeren wordt gecreëerd; ons project richt zich specifiek op de uitstoot van waterstof tijdens de langdurige opslag van organisch afval dat verontreinigd is met alfa-uitstotende actiniden. De controle op de veiligheid van dit afval is een belangrijke en actuele maatschappelijke kwestie en zal nog sterker worden naarmate de ontmantelingsprogramma’s zullen toenemen. De voorspelling van deze emissies kan alleen worden beheerst door de kennis, op elk moment, van de verouderingstoestand van de materialen en de uitgestoten gassen. Deze studie maakt deel uit van een breder wetenschappelijk programma, waarin we hebben aangetoond dat de voorspelling van een hoge dosis gasvormige emissie door radiochemische efficiëntie (d.w.z. het aantal mol van defecten die per eenheid van gedeponeerde energie worden gecreëerd) gemeten bij lage dosis, G0(H2), leidt tot een overschatting van de gasvormige emissie [1]. De radiochemische emissie-efficiëntie van H2, G(H2) neemt immers af wanneer de stralingsdosis toeneemt, d.w.z. wanneer de verouderingsgraad van het uitzendende materiaal toeneemt. Bovendien wordt het technologische probleem ernstig bemoeilijkt door de grote diversiteit van polymeren en de afhankelijkheid van G(H2) van de samenstelling van materialen. De databank die onder impuls van AREVA en CEA is opgezet en die G0(H2) en G(H2)-waarden bevat bij verlaagde doses, voor sommige polymeerfamilies, zal helaas nooit volledig zijn. Daarom hebben we gekozen voor een totaal andere aanpak, gebaseerd op fundamenteel onderzoek, om dit toegepaste probleem op te lossen. Het doel is het begrijpen en kwantificeren van de verschijnselen die betrokken zijn bij de afname van G(H2) wanneer de dosis toeneemt. De langetermijndoelstelling is, afhankelijk van de oorspronkelijke samenstelling en de microstructurele evolutie van polymeren, een betrouwbare en wetenschappelijk onderbouwde voorspelling van de evolutie van de efficiëntie van de dihydrogeenemissie te hebben. Als gevolg van de doelstellingen maakt dit project deel uit van RIS3 „Recycling en ontmanteling” van het thema „energietransitie”. (Dutch)
6 December 2021
0 references
I materiali organici e principalmente i polimeri sono onnipresenti nella catena dell'energia nucleare e, in quanto tali, il loro comportamento sotto radiazioni ionizzanti (R.I) deve essere attentamente studiato. Essi possono essere trovati 1) a monte del ciclo del combustibile (additivi nella fabbricazione di combustibile MOX, dispositivi di protezione), 2) nella catena di sicurezza degli impianti nucleari sia in funzione che in una situazione accidentale (isolamento dei cavi o giunti), e 3) a valle del ciclo per la gestione dei rifiuti nucleari, tutte le operazioni di manutenzione degli impianti nucleari o di smantellamento (gabinetti, fogli protettivi in vinile...) e come smantellamento dei rifiuti (schermo glovebox, ecc.). In tutte queste aree, i materiali sono sottoposti a irradiazione più o meno intensa e molto diversa: tipo di radiazione, dose, dose. I polimeri sono tra i materiali più sensibili alle radiazioni ionizzanti. La loro struttura è profondamente modificata attraverso la creazione di nuovi gruppi chimici, noti come difetti, in parallelo con l'emissione di molecole di piccole masse (gas). A seguito di questi sviluppi, l'irradiazione può causare la perdita di proprietà funzionali per le apparecchiature contenenti materiali organici (cavi, pitture) o creare situazioni pericolose nel caso di rifiuti nucleari ricchi di composti organici. L'attenzione si concentra a) sull'emissione di gas con rischi di esplosione (H2), corrosione (HF, HCl) o tossicità, e (b) sulla creazione di molecole di piccole masse che sono complesse per i radionuclidi e che possono potenzialmente facilitarne la migrazione verso la geosfera. Tra questi gas, l'H2 sembra essere uno dei più problematici perché creato in un'ampia varietà di polimeri; il nostro progetto si concentra specificamente sull'emissione di idrogeno durante lo stoccaggio a lungo termine di rifiuti organici contaminati da attinidi alfa emettitori. Controllare la sicurezza di questi rifiuti è un problema sociale importante e attuale e diventerà ancora di più in quanto i programmi di disattivazione aumenteranno. La previsione di queste emissioni può essere controllata solo dalla conoscenza, in qualsiasi momento, dello stato di invecchiamento dei materiali e dei gas emessi. Questo studio fa parte di un programma scientifico più ampio, in cui abbiamo dimostrato che la previsione di alte dosi di emissioni gassose derivanti dall'efficienza radiochimica (cioè il numero di moli di difetti creati per unità di energia depositata) misurata a bassa dose, G0(H2), porta a una sovrastima dell'emissione gassosa [1]. In effetti, l'efficienza delle emissioni radiochimiche di H2, G(H2) diminuisce quando la dose di radiazione aumenta, vale a dire quando aumenta il grado di invecchiamento del materiale che emette. Inoltre, il problema tecnologico è gravemente complicato dall'ampia diversità dei polimeri e dalla dipendenza del G(H2) dalla composizione dei materiali. La banca dati creata sotto l'impulso di AREVA e CEA e contenente valori G0(H2) e G(H2) a dosi ridotte, per alcune famiglie di polimeri, purtroppo non sarà mai esaustiva. Abbiamo quindi scelto un approccio completamente diverso, basato sulla ricerca di base, per risolvere questo problema applicato. L'obiettivo è capire e quantificare i fenomeni coinvolti nella diminuzione di G(H2) quando la dose aumenta. L'obiettivo a lungo termine è quello di avere, a seconda della composizione iniziale e dell'evoluzione microstrutturale dei polimeri, una previsione affidabile e scientificamente comprovata dell'evoluzione dell'efficienza delle emissioni di diidrogeno. Grazie ai suoi obiettivi, questo progetto fa parte delle RIS3 "Riciclaggio e smantellamento" del tema "transizione energetica". (Italian)
13 January 2022
0 references
Los materiales orgánicos y principalmente los polímeros son omnipresentes en la cadena de energía nuclear y, como tales, su comportamiento bajo radiación ionizante (I.I) debe estudiarse cuidadosamente. Se pueden encontrar 1) antes del ciclo del combustible (aditivos en la fabricación de combustible MOX, equipos de protección), 2) en la cadena de seguridad de las instalaciones nucleares tanto en funcionamiento como en situación accidental (aislamiento por cable o juntas), y 3) después del ciclo para la gestión de residuos nucleares, todas las operaciones de mantenimiento de instalaciones nucleares o de desmantelamiento (gants, láminas de protección de vinilo...) y como residuos de desmantelamiento (pantallas de guante, etc.). En todas estas áreas, los materiales son sometidos a irradiaciones más o menos intensas y muy diferentes: tipo de radiación, dosis, tasa de dosis. Los polímeros se encuentran entre los materiales más sensibles a la radiación ionizante. Su estructura se modifica profundamente a través de la creación de nuevos grupos químicos, conocidos como defectos, en paralelo con la emisión de moléculas de pequeñas masas (gas). Como resultado de estos avances, la irradiación puede causar la pérdida de propiedades funcionales de los equipos que contienen materiales orgánicos (cables, pinturas) o crear situaciones peligrosas en el caso de residuos nucleares ricos en compuestos orgánicos. La atención se centra en: a) la emisión de gases con riesgos de explosión (H2), corrosión (HF, HCl) o toxicidad, y b) la creación de moléculas de pequeñas masas que son complejas para los radionucleidos y que pueden facilitar su migración a la geosfera. Entre estos gases, el H2 parece ser uno de los más problemáticos porque se crea en una amplia variedad de polímeros; nuestro proyecto se centra específicamente en la emisión de hidrógeno durante el almacenamiento a largo plazo de residuos orgánicos contaminados con actínidos emisores alfa. El control de la seguridad de estos residuos es un problema importante y actual de la sociedad y se hará aún más a medida que aumenten los programas de clausura. La predicción de estas emisiones solo puede ser controlada por el conocimiento, en cualquier momento, del estado de envejecimiento de los materiales y los gases emitidos. Este estudio forma parte de un programa científico más amplio, en el que hemos demostrado que la predicción de altas dosis de emisión gaseosa de la eficiencia radioquímica (es decir, el número de lunares de defectos creados por unidad de energía depositada) medida a dosis bajas, G0(H2), conduce a una sobreestimación de la emisión gaseosa [1]. De hecho, la eficiencia de las emisiones radioquímicas de H2, G(H2) disminuye cuando aumenta la dosis de radiación, es decir, cuando aumenta el grado de envejecimiento del material emisor. Además, el problema tecnológico se complica seriamente por la gran diversidad de polímeros y la dependencia de G(H2) de la composición de los materiales. Lamentablemente, la base de datos creada bajo el impulso de AREVA y CEA y que contiene valores G0(H2) y G(H2) a dosis reducidas, para algunas familias de polímeros, nunca será exhaustiva. Así que hemos elegido un enfoque completamente diferente, basado en la investigación básica, para resolver este problema aplicado. El objetivo es comprender y cuantificar los fenómenos involucrados en la disminución de G(H2) cuando la dosis aumenta. El objetivo a largo plazo es tener, dependiendo de la composición inicial y la evolución microestructural de los polímeros, una predicción fiable y científicamente fundamentada de la evolución de la eficiencia de las emisiones de dihidrógeno. Como resultado de sus objetivos, este proyecto forma parte del RIS3 «Reciclaje y desmantelamiento» del tema de la «transición energética». (Spanish)
14 January 2022
0 references
Orgaanilised materjalid ja peamiselt polümeerid on tuumaenergiaahelas kõikjal ja seetõttu tuleb nende käitumist ioniseeriva kiirguse all hoolikalt uurida. Neid võib leida 1) kütusetsüklist ülesvoolu (lisaained MOX-kütuse tootmisel, kaitsevahendid), 2) tuumaseadmete ohutusahelas nii käitamisel kui ka juhuslikus olukorras (kaabli isolatsioon või liigesed) ja 3) tuumajäätmete käitlemise tsüklist allavoolu, kõiki tuumaseadmete hooldus- või demonteerimistoiminguid (anumid, vinüülkaitseplaadid jne) ning jäätmete demonteerimist (kinnastusekraanid jne). Kõigis neis piirkondades kiiritatakse materjale enam-vähem intensiivselt ja väga erineval viisil: kiirguse liik, doos, doosikiirus. Polümeerid on ioniseeriva kiirguse suhtes kõige tundlikumad materjalid. Nende struktuuri on põhjalikult muudetud uute keemiliste rühmade loomisega, mida nimetatakse defektideks, paralleelselt väikeste masside (gaasi) molekulide emissiooniga. Nende arengute tulemusena võib kiiritamine põhjustada orgaanilisi materjale (kaableid, värve) sisaldavate seadmete funktsionaalsete omaduste kaotust või tekitada ohtlikke olukordi orgaaniliste ühendite rikkalike tuumajäätmete puhul. Tähelepanu keskmes on a) gaaside heide, millega kaasneb plahvatusoht (H2), korrosioonioht (HF, HCl) või mürgisus, ning b) väikeste masside molekulide loomine, mis on keerukad radionukliidide jaoks ja võivad hõlbustada nende migratsiooni geosfääri. Nende gaaside hulgas näib H2 olevat üks kõige problemaatilisemaid, sest see on loodud mitmesugustes polümeerides; meie projekt keskendub konkreetselt vesiniku heitele alfat kiirgavate aktiniididega saastunud orgaaniliste jäätmete pikaajalisel ladustamisel. Nende jäätmete ohutuse kontrollimine on suur ja aktuaalne ühiskondlik küsimus ning see muutub veelgi suuremaks, kuna dekomisjoneerimisprogrammid suurenevad. Nende heitkoguste prognoosimist saab igal ajal kontrollida üksnes materjalide ja eralduvate gaaside vananemisseisundi tundmisega. See uuring on osa laiemast teadusprogrammist, kus me oleme näidanud, et radiokeemilisest efektiivsusest tuleneva suure doosi gaasilise heite prognoosimine (st defektide arv, mis tekivad sadestatud energiaühiku kohta) mõõdetuna väikeses doosis, G0(H2), viib gaasilise heite ülehindamiseni [1]. H2, G(H2) radiokeemiline kiirgustõhusus väheneb, kui kiirgusdoos suureneb, st kui kiirgava materjali vananemisaste suureneb. Lisaks on tehnoloogiline probleem tõsiselt keerukas polümeeride suure mitmekesisuse ja G(H2) sõltuvuse tõttu materjalide koostisest. AREVA ja CEA impulsi alusel loodud andmebaas, mis sisaldab vähendatud doosides G0(H2) ja G(H2) väärtusi mõnede polümeeriperede kohta, ei ole kahjuks kunagi ammendav. Seega oleme valinud selle rakendatud probleemi lahendamiseks täiesti teistsuguse lähenemisviisi, mis põhineb alusuuringutel. Eesmärk on mõista ja kvantifitseerida G(H2) vähenemisega seotud nähtusi annuse suurendamisel. Pikaajaline eesmärk on, et polümeeride esialgsest koostisest ja mikrostruktuurilisest evolutsioonist sõltuks usaldusväärne ja teaduslikult põhjendatud prognoos divesinike emissiooni tõhususe arengu kohta. Tänu oma eesmärkidele on kõnealune projekt osa „energiasüsteemi ümberkujundamise“ teemavaldkonnast RIS3 „Töötlemine ja demonteerimine“. (Estonian)
11 August 2022
0 references
Branduolinės energijos grandinėje yra visur esančios organinės medžiagos ir daugiausia polimerai, todėl jų veikimas jonizuojančiąja spinduliuote (R.I) turi būti atidžiai ištirtas. Juos galima rasti 1) prieš kuro ciklą (MOX kuro gamybos priedai, apsaugos įranga), 2) veikiančių ir atsitiktinių branduolinių įrenginių saugos grandinėje (kabelinė izoliacija arba jungtys) ir 3) po ciklo, skirto branduolinių atliekų tvarkymui, visoms branduolinių įrenginių techninės priežiūros arba išmontavimo operacijoms (gantams, vinilo apsaugos lakštams ir pan.) ir atliekoms išmontuoti (pirštinių dėžių ekranai ir t. t.). Visose šiose srityse medžiagos yra veikiamos daugiau ar mažiau intensyvaus ir labai skirtingo švitinimo: spinduliuotės tipas, dozė, dozės greitis. Polimerai yra viena iš labiausiai jautrių medžiagų jonizuojančiajai spinduliuotei. Jų struktūra yra iš esmės pakeista sukuriant naujas chemines grupes, žinomas kaip defektai, lygiagrečiai su mažų masių (dujų) molekulių išmetimu. Dėl šių pokyčių švitinimas gali prarasti organinių medžiagų (kabelių, dažų) turinčių įrenginių funkcines savybes arba sukurti pavojingas situacijas branduolinių atliekų, kuriose yra daug organinių junginių, atveju. Daugiausia dėmesio skiriama a) dujų išmetimui, keliančiam sprogimo (H2), korozijos (HF, HCl) ar toksiškumo riziką, ir b) mažų masių molekulių, kurios yra sudėtingos radionuklidams ir kurios gali palengvinti jų migraciją į geosferą, formavimui. Atrodo, kad tarp šių dujų H2 yra vienas iš problemiškiausių, nes jis gaminamas įvairiuose polimeruose; mūsų projekte ypatingas dėmesys skiriamas vandenilio išmetimui per ilgalaikį alfa išmetančių aktinidų užterštų organinių atliekų saugojimą. Šių atliekų saugos kontrolė yra pagrindinis ir dabartinis visuomenės klausimas, kuris taps dar svarbesnis, nes eksploatavimo nutraukimo programos didės. Šių išmetamųjų teršalų prognozavimas gali būti kontroliuojamas tik tuo atveju, jei bet kuriuo metu yra žinoma apie medžiagų ir išmetamų dujų senėjimą. Šis tyrimas yra platesnės mokslinės programos dalis, kurioje mes parodėme, kad didelės dozės dujinių teršalų išmetimas dėl radiocheminio efektyvumo (t. y. defektų, susidariusių vienam energijos vienetui, skaičius), išmatuotas mažomis dozėmis, G0(H2), lemia dujų emisijos pervertinimą [1]. Iš tiesų, H2, G(H2) radiocheminis spinduliavimo efektyvumas mažėja didėjant spinduliuotės dozei, t. y. kai didėja spinduliuojančių medžiagų senėjimo laipsnis. Be to, technologinę problemą labai apsunkina didelė polimerų įvairovė ir G(H2) priklausomybė nuo medžiagų sudėties. Deja, duomenų bazė, sukurta pagal AREVA ir CEA impulsą ir kurioje yra G0(H2) ir G(H2) vertės sumažintomis dozėmis kai kurioms polimerų šeimoms, niekada nebus išsami. Taigi mes pasirinkome visiškai kitokį požiūrį, pagrįstą fundamentaliaisiais tyrimais, kad išspręstume šią taikomą problemą. Tikslas – suprasti ir kiekybiškai įvertinti reiškinius, susijusius su G(H2) kiekio mažėjimu didinant dozę. Ilgalaikis tikslas – atsižvelgiant į pradinę polimerų sudėtį ir mikrostruktūrinę raidą, turėti patikimą ir moksliškai pagrįstą divandenilio išmetimo efektyvumo raidos prognozę. Atsižvelgiant į jo tikslus, šis projektas yra dalis RIS3 „Perdirbimas ir išmontavimas“ pagal „energetikos pertvarkos“ temą. (Lithuanian)
11 August 2022
0 references
Organski materijali i uglavnom polimeri sveprisutni su u nuklearnom energetskom lancu i kao takvi moraju se pažljivo proučiti njihovo ponašanje pod ionizirajućim zračenjem (R.I). Mogu se pronaći 1) uzvodno od gorivnog ciklusa (aditivi u proizvodnji goriva MOX, zaštitna oprema), 2) u sigurnosnom lancu nuklearnih postrojenja u pogonu i u slučajnoj situaciji (kabelska izolacija ili spojevi) i 3) nizvodno od ciklusa zbrinjavanja nuklearnog otpada, svi postupci održavanja nuklearnih postrojenja ili rastavljanja (gazovi, vinilni zaštitni plahti...) i kao otpad za rastavljanje (zastori za rukavice itd.). U svim tim područjima materijali se podvrgavaju više ili manje intenzivnom i vrlo različitom zračenju: vrsta zračenja, doza, brzina doze. Polimeri su među najosjetljivijim materijalima na ionizirajuće zračenje. Njihova se struktura temeljito mijenja stvaranjem novih kemijskih skupina, poznatih kao mane, usporedno s emisijom molekula malih masa (plin). Kao rezultat tog razvoja, ozračivanje može uzrokovati gubitak funkcionalnih svojstava opreme koja sadrži organske materijale (kabele, boje) ili stvoriti opasne situacije u slučaju nuklearnog otpada bogatog organskim spojevima. Naglasak je na (a) emisiji plinova s rizicima od eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ili toksičnosti te (b) stvaranju molekula malih masa koje su složene za radionuklide i koje bi mogle olakšati njihovu migraciju u geosferu. Među tim plinovima čini se da je H2 jedan od najproblematičnijih jer je nastao u širokom rasponu polimera; naš projekt posebno je usmjeren na emisiju vodika tijekom dugoročnog skladištenja organskog otpada kontaminiranog alfa emitting actinides. Kontrola sigurnosti tog otpada veliko je i trenutačno društveno pitanje i postat će još više kako će se programi razgradnje povećati. Predviđanje tih emisija može se kontrolirati samo znanjem, u bilo kojem trenutku, o starenju materijala i emitiranih plinova. Ova studija je dio šireg znanstvenog programa, u kojem smo pokazali da predviđanje visoke doze plinovitih emisija iz radiokemijske učinkovitosti (tj. broj molova grešaka stvorenih po jedinici taložene energije) mjereno pri maloj dozi, G0(H2), dovodi do precjenjivanja plinovitih emisija [1]. Naime, učinkovitost radiokemijske emisije H2, G(H2) smanjuje se kada se doza zračenja poveća, tj. kada se povećava stupanj starenja emitiranog materijala. Štoviše, tehnološki problem je ozbiljno kompliciran zbog široke raznolikosti polimera i ovisnosti G(H2) o sastavu materijala. Baza podataka uspostavljena na temelju impulsa AREVA i CEA i koja sadrži vrijednosti G0(H2) i G(H2) pri smanjenim dozama, za neke polimerne obitelji, nažalost nikada neće biti iscrpna. Tako smo odabrali potpuno drugačiji pristup, koji se temelji na osnovnim istraživanjima, kako bismo riješili ovaj primijenjeni problem. Cilj je razumjeti i kvantificirati pojave uključene u smanjenje G(H2) kada se doza poveća. Dugoročni je cilj, ovisno o početnom sastavu i mikrostrukturnom razvoju polimera, imati pouzdano i znanstveno potkrijepljeno predviđanje razvoja učinkovitosti emisija divodika. Kao rezultat svojih ciljeva, ovaj je projekt dio RIS3 „Recikliranje i rastavljanje” teme „energetska tranzicija”. (Croatian)
11 August 2022
0 references
Τα οργανικά υλικά και κυρίως τα πολυμερή είναι πανταχού παρόντα στην αλυσίδα πυρηνικής ενέργειας και, ως εκ τούτου, η συμπεριφορά τους υπό ιοντίζουσα ακτινοβολία (R.I) πρέπει να μελετηθεί προσεκτικά. Μπορούν να βρεθούν 1) ανάντη του κύκλου καυσίμου (πρόσθετα στην κατασκευή καυσίμων MOX, προστατευτικός εξοπλισμός), 2) στην αλυσίδα ασφαλείας των πυρηνικών εγκαταστάσεων τόσο σε λειτουργία όσο και σε τυχαία κατάσταση (μονωτικά καλώδια ή αρθρώσεις) και 3) κατάντη του κύκλου διαχείρισης των πυρηνικών αποβλήτων, όλες οι εργασίες συντήρησης πυρηνικών εγκαταστάσεων ή αποσυναρμολόγησης (προστατευτικά φύλλα βινυλίου...) και ως απόβλητα αποσυναρμολόγησης (πλακέτες κ.λπ.). Σε όλες αυτές τις περιοχές, τα υλικά υποβάλλονται σε περισσότερο ή λιγότερο έντονη και πολύ διαφορετική ακτινοβόληση: τύπος ακτινοβολίας, δόση, ρυθμός δόσης. Τα πολυμερή είναι από τα πιο ευαίσθητα υλικά στην ιοντίζουσα ακτινοβολία. Η δομή τους τροποποιείται βαθιά μέσω της δημιουργίας νέων χημικών ομάδων, γνωστών ως ελαττωμάτων, παράλληλα με την εκπομπή μορίων μικρών μαζών (αέριο). Ως αποτέλεσμα αυτών των εξελίξεων, η ακτινοβόληση μπορεί να προκαλέσει την απώλεια λειτουργικών ιδιοτήτων για εξοπλισμό που περιέχει οργανικά υλικά (καλώδια, χρώματα) ή να δημιουργήσει επικίνδυνες καταστάσεις στην περίπτωση πυρηνικών αποβλήτων πλούσιων σε οργανικές ενώσεις. Έμφαση δίνεται α) στην εκπομπή αερίων με κινδύνους έκρηξης (H2), διάβρωσης (HF, HCl) ή κινδύνων τοξικότητας, και β) στη δημιουργία μορίων μικρών μαζών που είναι πολύπλοκα για τα ραδιονουκλεΐδια και τα οποία ενδέχεται να διευκολύνουν τη μετάβασή τους στη γεωσφαίρα. Μεταξύ αυτών των αερίων, το H2 φαίνεται να είναι ένα από τα πιο προβληματικά διότι δημιουργείται σε μεγάλη ποικιλία πολυμερών· το έργο μας επικεντρώνεται ειδικά στην εκπομπή υδρογόνου κατά τη διάρκεια της μακροπρόθεσμης αποθήκευσης οργανικών αποβλήτων μολυσμένων με ακτινίδες που εκπέμπουν άλφα. Ο έλεγχος της ασφάλειας αυτών των αποβλήτων αποτελεί μείζον και τρέχον κοινωνικό ζήτημα και θα γίνει ακόμη περισσότερο, καθώς τα προγράμματα παροπλισμού θα αυξηθούν. Η πρόβλεψη αυτών των εκπομπών μπορεί να ελεγχθεί μόνο από τη γνώση, ανά πάσα στιγμή, της κατάστασης γήρανσης των υλικών και των εκπεμπόμενων αερίων. Η μελέτη αυτή αποτελεί μέρος ενός ευρύτερου επιστημονικού προγράμματος, στο οποίο καταδείξαμε ότι η πρόβλεψη της εκπομπής αερίων υψηλής δόσης από τη ραδιοχημική απόδοση (δηλ. ο αριθμός των γραμμομόρια ελαττωμάτων που δημιουργούνται ανά μονάδα εναποτιθέμενης ενέργειας) μετρούμενη σε χαμηλή δόση, G0(H2), οδηγεί σε υπερεκτίμηση των αέριων εκπομπών [1]. Πράγματι, η απόδοση ραδιοχημικών εκπομπών H2, G(H2), μειώνεται όταν αυξάνεται η δόση ακτινοβολίας, δηλαδή όταν αυξάνεται ο βαθμός γήρανσης του εκπεμπόμενου υλικού. Επιπλέον, το τεχνολογικό πρόβλημα περιπλέκεται σοβαρά από την ευρεία ποικιλομορφία των πολυμερών και την εξάρτηση του G(H2) από τη σύνθεση των υλικών. Η βάση δεδομένων που δημιουργήθηκε υπό την ώθηση των AREVA και CEA και περιέχει τιμές G0(H2) και G(H2) σε μειωμένες δόσεις, για ορισμένες οικογένειες πολυμερών, δυστυχώς δεν θα είναι ποτέ εξαντλητική. Έτσι, επιλέξαμε μια εντελώς διαφορετική προσέγγιση, βασισμένη στη βασική έρευνα, για να επιλύσουμε αυτό το εφαρμοσμένο πρόβλημα. Στόχος είναι η κατανόηση και η ποσοτικοποίηση των φαινομένων που εμπλέκονται στη μείωση του G(H2) όταν αυξάνεται η δόση. Ο μακροπρόθεσμος στόχος είναι, ανάλογα με την αρχική σύνθεση και τη μικροδομική εξέλιξη των πολυμερών, να υπάρχει αξιόπιστη και επιστημονικά τεκμηριωμένη πρόβλεψη της εξέλιξης της απόδοσης των εκπομπών διυδρογόνου. Ως αποτέλεσμα των στόχων του, το έργο αυτό εντάσσεται στο πλαίσιο του RIS3 «Ανακύκλωση και αποξήλωση» του θέματος «ενεργειακή μετάβαση». (Greek)
11 August 2022
0 references
Organické materiály a najmä polyméry sú všadeprítomné v jadrovom energetickom reťazci a ako také sa musia dôkladne preskúmať ich správanie v rámci ionizujúceho žiarenia (R.I). Možno ich nájsť 1) pred palivovým cyklom (prídavné látky pri výrobe paliva MOX, ochranné zariadenia), 2) v bezpečnostnom reťazci jadrových zariadení v prevádzke, ako aj v náhodnej situácii (káblová izolácia alebo spoje) a 3) po skončení cyklu nakladania s jadrovým odpadom, všetkých činností údržby jadrových zariadení alebo demontáže (nosné konope, vinylové ochranné plachty...) a ako odpad z demontáže (zásuvky s rukavicovými skriňami atď.). Vo všetkých týchto oblastiach sú materiály vystavené viac či menej intenzívnemu a veľmi odlišnému ožarovaniu: typ žiarenia, dávka, dávka. Polyméry patria medzi najcitlivejšie materiály na ionizujúce žiarenie. Ich štruktúra je hlboko upravená vytvorením nových chemických skupín, známych ako defekty, paralelne s emisiou molekúl malých hmotností (plynov). V dôsledku tohto vývoja môže ožarovanie spôsobiť stratu funkčných vlastností zariadení obsahujúcich organické materiály (káble, farby) alebo vytvoriť nebezpečné situácie v prípade jadrového odpadu bohatého na organické zlúčeniny. Dôraz sa kladie na a) emisie plynov s rizikom výbuchu (H2), korózie (HF, HCl) alebo toxických rizík a b) vytváranie molekúl malých hmotností, ktoré sú zložité pre rádionuklidy a ktoré môžu potenciálne uľahčiť ich migráciu do geosféry. Medzi týmito plynmi sa zdá, že H2 je jedným z najproblematickejších, pretože vzniká v širokej škále polymérov; náš projekt sa zameriava najmä na emisie vodíka pri dlhodobom skladovaní organického odpadu kontaminovaného aktinidmi emitujúcimi alfa. Kontrola bezpečnosti tohto odpadu je hlavnou a aktuálnou spoločenskou otázkou a s nárastom programov vyraďovania z prevádzky sa ešte viac zvýši. Predikcia týchto emisií môže byť kedykoľvek kontrolovaná len znalosťou stavu starnutia materiálov a emitovaných plynov. Táto štúdia je súčasťou širšieho vedeckého programu, v ktorom sme ukázali, že predpoveď vysokých dávok plynných emisií z rádiochemickej účinnosti (t. j. počet mólov defektov vytvorených na jednotku uloženej energie) meraná pri nízkej dávke, G0(H2), vedie k nadhodnoteniu plynných emisií [1]. Rádiochemická emisná účinnosť H2, G(H2) sa v skutočnosti znižuje, keď sa dávka žiarenia zvyšuje, t. j. keď sa zvyšuje stupeň starnutia emitujúceho materiálu. Technologický problém navyše vážne komplikuje široká rozmanitosť polymérov a závislosť G(H2) od zloženia materiálov. Databáza vytvorená pod impulzom AREVA a CEA a obsahujúca hodnoty G0(H2) a G(H2) pri znížených dávkach, pre niektoré skupiny polymérov, bohužiaľ nikdy nebude vyčerpávajúca. Preto sme zvolili úplne iný prístup založený na základnom výskume, aby sme vyriešili tento aplikovaný problém. Cieľom je pochopiť a kvantifikovať javy spojené s poklesom G(H2), keď sa dávka zvýši. Dlhodobým cieľom je mať v závislosti od počiatočného zloženia a mikroštrukturálneho vývoja polymérov spoľahlivú a vedecky podloženú predpoveď vývoja účinnosti emisií dihydrogenu. V dôsledku svojich cieľov je tento projekt súčasťou RIS3 „Recyklácia a demontáž“ témy „energetická transformácia“. (Slovak)
11 August 2022
0 references
Orgaaniset materiaalit ja pääasiassa polymeerit ovat kaikkialla ydinvoimaketjussa, ja siksi niiden käyttäytymistä ionisoivalla säteilyllä (R.I) on tutkittava huolellisesti. Ne ovat 1) polttoainekierron alkupäässä (lisäaineet MOX-polttoaineen valmistuksessa, suojavarusteet), 2) sekä toiminnassa olevien että onnettomuustilanteessa olevien ydinlaitosten turvallisuusketjussa (kaapelieristys tai liitokset) ja 3) ydinjätteen huoltosyklin, ydinlaitosten huolto- tai purkutoiminnan (pantit, vinyylisuojat jne.) jälkeen ja jätteen purkamisena (käsinelaatikot jne.). Kaikilla näillä alueilla materiaaleja säteilytetään enemmän tai vähemmän intensiivisesti ja hyvin eri tavoin: säteilyn tyyppi, annos, annosnopeus. Polymeerit ovat ionisoivalle säteilylle herkimpiä materiaaleja. Niiden rakennetta muutetaan perusteellisesti luomalla uusia kemiallisia ryhmiä, joita kutsutaan vikoiksi, rinnakkain pienten massojen (kaasun) molekyylien päästöjen kanssa. Tämän kehityksen seurauksena säteilytys voi johtaa orgaanisia aineita (kaapelit, maalit) sisältävien laitteiden toiminnallisten ominaisuuksien menettämiseen tai aiheuttaa vaarallisia tilanteita, kun on kyse runsaasti orgaanisia yhdisteitä sisältävästä ydinjätteestä. Painopisteenä ovat a) sellaisten kaasujen päästöt, joihin liittyy räjähdysvaara (H2), korroosioriski (HF, HCl) tai myrkyllisyysriski, ja b) sellaisten pienten massojen molekyylien luominen, jotka ovat monimutkaisia radionuklideille ja jotka voivat mahdollisesti helpottaa niiden siirtymistä geosfääriin. Näistä kaasuista H2 näyttää olevan yksi ongelmallisimmista, koska sitä syntyy monenlaisissa polymeereissä. hankkeessamme keskitytään erityisesti vetypäästöihin alfa-aktinidien saastuttaman orgaanisen jätteen pitkäaikaisessa varastoinnissa. Tämän jätteen turvallisuuden valvonta on tärkeä ja ajankohtainen yhteiskunnallinen kysymys, ja siitä tulee entistäkin vahvempaa käytöstäpoisto-ohjelmien lisääntyessä. Näiden päästöjen ennustamista voidaan valvoa vain, jos tiedetään milloin tahansa materiaalien ja kaasujen vanhenemisesta. Tämä tutkimus on osa laajempaa tieteellistä ohjelmaa, jossa olemme osoittaneet, että radiokemiallisen hyötysuhteen suuri-annoksisen kaasumaisen päästön (eli syntyneiden vikojen määrä kerrostettua energiayksikköä kohti) ennuste mitattuna pienillä annoksilla G0(H2) johtaa kaasupäästöjen yliarviointiin [1]. H2:n, G(H2):n radiokemiallisten päästöjen tehokkuus heikkenee, kun säteilyannos kasvaa eli kun lähettävän materiaalin vanhenemisaste kasvaa. Lisäksi polymeerien moninaisuus ja G(H2)-riippuvuus materiaalien koostumuksesta vaikeuttavat vakavasti teknologista ongelmaa. AREVAn ja CEA:n impulssin yhteydessä perustettu tietokanta, joka sisältää G0(H2)- ja G(H2)-arvoja annoksina joidenkin polymeeriperheiden osalta, ei valitettavasti ole koskaan tyhjentävä. Joten olemme valinneet täysin erilaisen lähestymistavan, joka perustuu perustutkimukseen, tämän sovelletun ongelman ratkaisemiseksi. Tavoitteena on ymmärtää ja kvantifioida G(H2):n vähenemiseen liittyvät ilmiöt annoksen suurentuessa. Pitkän aikavälin tavoitteena on polymeerien alkukoostumuksen ja mikrorakenteellisen kehityksen mukaan luotettava ja tieteellisesti perusteltu ennuste vetypäästöjen tehokkuuden kehittymisestä. Tavoitteidensa ansiosta tämä hanke on osa energiakäänteen teeman RIS3 ”kierrätys ja purkaminen”. (Finnish)
11 August 2022
0 references
Materiały organiczne i głównie polimery są wszechobecne w łańcuchu energii jądrowej i jako takie należy dokładnie zbadać ich zachowanie pod wpływem promieniowania jonizującego (R.I). Można je znaleźć 1) przed cyklem paliwowym (dodatki do produkcji paliwa MOX, wyposażenie ochronne), 2) w łańcuchu bezpieczeństwa instalacji jądrowych zarówno w trakcie eksploatacji, jak i w sytuacji przypadkowej (izolacja kablowa lub złącza), oraz 3) za cyklem postępowania z odpadami jądrowymi, wszystkimi operacjami konserwacji instalacji jądrowych lub demontażu (gants, winylowe arkusze ochronne...) oraz jako odpady z demontażu (siatki rękawicowe itp.). WE wszystkich tych obszarach materiały poddawane są mniej lub bardziej intensywnemu i bardzo różnemu napromienianiu: rodzaj promieniowania, dawka, dawka. Polimery należą do najbardziej wrażliwych materiałów na promieniowanie jonizujące. Ich struktura jest głęboko modyfikowana poprzez tworzenie nowych grup chemicznych, znanych jako wady, równolegle z emisją cząsteczek małych mas (gazu). W wyniku tych zmian napromienianie może spowodować utratę właściwości funkcjonalnych urządzeń zawierających materiały organiczne (kabelki, farby) lub stworzyć niebezpieczne sytuacje w przypadku odpadów jądrowych bogatych w związki organiczne. Nacisk kładzie się na a) emisję gazów zagrożonych wybuchem (H2), korozją (HF, HCl) lub zagrożeniem toksyczności oraz b) tworzenie cząsteczek małych mas, które są złożone dla nuklidów promieniotwórczych i mogą potencjalnie ułatwić ich migrację do geosfery. Wśród tych gazów H2 wydaje się być jednym z najbardziej problematycznych, ponieważ powstaje w wielu różnych polimerach; nasz projekt koncentruje się w szczególności na emisji wodoru podczas długotrwałego składowania odpadów organicznych zanieczyszczonych aktynidami emitującymi alfa. Kontrola bezpieczeństwa tych odpadów jest ważną i obecną kwestią społeczną i stanie się jeszcze większa, ponieważ programy likwidacji wzrosną. Przewidywanie tych emisji może być kontrolowane wyłącznie przez wiedzę, w dowolnym momencie, o stanie starzenia się emitowanych materiałów i gazów. Badanie to jest częścią szerszego programu naukowego, w którym wykazaliśmy, że przewidywanie wysokiej dawki emisji gazowych ze sprawności radiochemicznej (tj. liczba kretów wad powstałych na jednostkę zdeponowanej energii) mierzone w niskiej dawce, G0(H2), prowadzi do przeszacowania emisji gazowych [1]. Rzeczywiście, efektywność emisji radiochemicznej H2, G(H2) zmniejsza się, gdy dawka promieniowania wzrasta, tj. gdy stopień starzenia się materiału emitującego wzrasta. Ponadto problem technologiczny jest poważnie skomplikowany ze względu na dużą różnorodność polimerów i zależność G(H2) od składu materiałów. Baza danych stworzona pod wpływem impulsu AREVA i CEA i zawierająca wartości G0(H2) i G(H2) w obniżonych dawkach, dla niektórych rodzin polimerów, niestety nigdy nie będzie wyczerpująca. Tak więc wybraliśmy zupełnie inne podejście, oparte na badaniach podstawowych, aby rozwiązać ten stosowany problem. Celem jest zrozumienie i ilościowe określenie zjawisk związanych ze spadkiem G(H2) w przypadku zwiększenia dawki. Celem długoterminowym jest posiadanie, w zależności od początkowego składu i mikrostrukturalnej ewolucji polimerów, wiarygodnej i naukowo uzasadnionej prognozy ewolucji efektywności emisji diwodorów. Ze względu na swoje cele projekt ten jest częścią RIS3 „Recykling i demontaż” tematu „Transformacja energetyczna”. (Polish)
11 August 2022
0 references
A szerves anyagok és főként a polimerek mindenütt jelen vannak az atomenergia-láncban, ezért az ionizáló sugárzás (R.I) alatti viselkedésüket gondosan meg kell vizsgálni. Ezek megtalálhatók 1) az üzemanyagciklus előtt (a MOX-üzemanyag gyártásában használt adalékanyagok, védőfelszerelések), 2) a nukleáris létesítmények biztonsági láncában mind üzemel, mind véletlen helyzetben (kábelszigetelés vagy kötések), és 3) a nukleáris hulladék kezelésére szolgáló ciklus után, a nukleáris létesítmények karbantartásával vagy bontásával kapcsolatos valamennyi művelet (gránát, vinilvédő lap stb.) és bontási hulladékként (glovebox képernyők stb.). Mindezeken a területeken az anyagokat többé-kevésbé intenzív és nagyon eltérő besugárzásnak vetik alá: a sugárzás típusa, dózisa, dózisa. A polimerek az ionizáló sugárzás legérzékenyebb anyagai közé tartoznak. Szerkezetüket alapvetően megváltoztatják az új kémiai csoportok létrehozása, az úgynevezett hibák, párhuzamosan a kis tömegek (gáz) molekuláinak kibocsátásával. E fejlesztések eredményeként a besugárzás a szerves anyagokat (kábeleket, festékeket) tartalmazó berendezések funkcionális tulajdonságainak elvesztését okozhatja, vagy a szerves vegyületekben gazdag nukleáris hulladék esetében veszélyes helyzeteket teremthet. A középpontban a következők állnak: a) a robbanásveszélyes (H2), korróziós (HF, HCl) vagy toxicitási kockázattal járó gázok kibocsátása, valamint b) a radionuklidok szempontjából összetett, kis tömegű molekulák létrehozása, amelyek potenciálisan megkönnyíthetik a geoszférába való kioldódásukat. E gázok közül a H2 tűnik az egyik legproblematikusabbnak, mivel a polimerek széles körében jött létre; projektünk kifejezetten az alfa-kibocsátó aktinidákkal szennyezett szerves hulladék hosszú távú tárolása során történő hidrogénkibocsátásra összpontosít. E hulladék biztonságának ellenőrzése jelentős és jelenlegi társadalmi kérdés, és a leszerelési programok növekedésével még inkább fokozódni fog. E kibocsátások előrejelzését csak az anyagok és a kibocsátott gázok öregedési állapotának ismeretével lehet szabályozni. Ez a tanulmány egy szélesebb körű tudományos program részét képezi, amelyben megmutattuk, hogy a radiokémiai hatékonyságból származó nagy dózisú gáz-halmazállapotú kibocsátás előrejelzése (azaz az energiaegységenként keletkező hibák száma) kis dózisban, G0(H2) mérve a gáz-halmazállapotú kibocsátás túlbecsléséhez vezet [1]. A H2, G(H2) radiokémiai kibocsátási hatékonysága a sugárdózis növekedésével, azaz a kibocsátó anyag öregedési fokának növekedésével csökken. Ezenkívül a technológiai problémát súlyosan megnehezíti a polimerek sokfélesége és a G(H2) anyagösszetételtől való függősége. Az AREVA és a CEA impulzusával létrehozott adatbázis, amely csökkentett dózisokban G0(H2) és G(H2) értékeket tartalmaz egyes polimercsaládok esetében, sajnos soha nem lesz teljes körű. Tehát egy teljesen más megközelítést választottunk, alapkutatás alapján, hogy megoldjuk ezt az alkalmazott problémát. A cél a G(H2) csökkenésében szerepet játszó jelenségek megértése és számszerűsítése, amikor a dózis emelkedik. A hosszú távú cél az, hogy a polimerek kezdeti összetételétől és mikrostrukturális fejlődésétől függően megbízható és tudományosan megalapozott előrejelzés álljon rendelkezésre a dihidrogénkibocsátási hatékonyság alakulásáról. Célkitűzései eredményeként ez a projekt az „energiaátállás” témakörének „Újrahasznosítás és leszerelés” RIS3 keretében valósul meg. (Hungarian)
11 August 2022
0 references
Organické materiály a hlavně polymery jsou všudypřítomné v jaderném řetězci a jako takové je třeba pečlivě zkoumat jejich chování při ionizujícím záření (R.I). Lze je nalézt 1) před palivovým cyklem (přídavky při výrobě paliva MOX, ochranné prostředky), 2) v bezpečnostním řetězci jaderných zařízení jak v provozu, tak v havarijní situaci (izolace kabelů nebo kloubů) a 3) po cyklu nakládání s jaderným odpadem, veškeré operace údržby jaderných zařízení nebo demontáže (žanty, vinylové ochranné listy...) a jako odpad z demontáže (sítnice s kapalnými skříněmi atd.). Ve všech těchto oblastech jsou materiály vystaveny více či méně intenzivnímu a velmi odlišnému ozařování: druh záření, dávka, dávka. Polymery patří k nejcitlivějším materiálům na ionizující záření. Jejich struktura je hluboce modifikována vytvořením nových chemických skupin, známých jako defekty, souběžně s emisemi molekul malých hmot (plynu). V důsledku tohoto vývoje může ozáření způsobit ztrátu funkčních vlastností zařízení obsahujících organické materiály (kabely, barvy) nebo v případě jaderného odpadu bohatého na organické sloučeniny vytvářet nebezpečné situace. Důraz je kladen na a) emise plynů s rizikem výbuchu (H2), koroze (HF, HCl) nebo rizika toxicity a b) vytváření molekul malých hmot, které jsou složité pro radionuklidy a které mohou potenciálně usnadnit jejich migraci na geosféru. Mezi těmito plyny se zdá, že H2 je jedním z nejproblematičtějších, protože vzniká v široké škále polymerů; náš projekt se zaměřuje zejména na emise vodíku při dlouhodobém skladování organického odpadu kontaminovaného aktinidy alfa emitujících. Kontrola bezpečnosti tohoto odpadu je významnou a současnou společenskou otázkou a bude se ještě více zvyšovat s tím, jak se zvýší programy vyřazování z provozu. Predikci těchto emisí lze kdykoli kontrolovat pouze znalostmi o stavu stárnutí materiálů a emitovaných plynů. Tato studie je součástí širšího vědeckého programu, ve kterém jsme ukázali, že predikce plynných emisí s vysokými dávkami z radiochemické účinnosti (tj. počet molů defektů vytvořených na jednotku uložené energie) měřené při nízké dávce G0(H2) vede k nadhodnocení plynných emisí [1]. Účinnost radiochemických emisí H2, G(H2) se snižuje, když se zvyšuje dávka záření, tj. když se zvyšuje stupeň stárnutí emitujícího materiálu. Technologický problém je navíc vážně komplikován širokou rozmanitostí polymerů a závislostí G(H2) na složení materiálů. Databáze vytvořená pod impulsem AREVA a CEA a obsahující hodnoty G0(H2) a G(H2) při snížených dávkách pro některé skupiny polymerů nebude bohužel nikdy vyčerpávající. Proto jsme zvolili zcela jiný přístup, založený na základním výzkumu, abychom tento aplikovaný problém vyřešili. Cílem je pochopit a kvantifikovat jevy spojené se snížením G(H2) při zvyšování dávky. Dlouhodobým cílem je mít v závislosti na počátečním složení a mikrostrukturálním vývoji polymerů spolehlivou a vědecky podloženou predikci vývoje účinnosti emisí dihydrogenu. V důsledku svých cílů je tento projekt součástí RIS3 „Recyklace a demontáž“ tématu „přechod energetiky“. (Czech)
11 August 2022
0 references
Organiskie materiāli un galvenokārt polimēri ir visur kodolenerģētikas ķēdē, un tāpēc to uzvedība jonizējošā starojuma (R.I) apstākļos ir rūpīgi jāizpēta. Tās var atrast 1) pirms degvielas cikla (piedevas MOX degvielas, aizsardzības līdzekļu ražošanā), 2) gan ekspluatācijā esošu, gan nejaušu kodoliekārtu drošības ķēdē (kabeļu izolācija vai savienojumi) un 3) pēc kodolatkritumu apsaimniekošanas cikla, visām kodoliekārtu apkopes darbībām vai demontāžas darbībām (anti, vinila aizsargplāksnes u. c.) un kā demontāžas atkritumi (glovebox ekrāni utt.). Visās šajās jomās materiāli tiek pakļauti vairāk vai mazāk intensīvai un ļoti atšķirīgai apstarošanai: starojuma veids, deva, devas ātrums. Polimēri ir vieni no jutīgākajiem materiāliem pret jonizējošo starojumu. To struktūra ir dziļi pārveidota, izveidojot jaunas ķīmiskās grupas, kas pazīstamas kā defekti, paralēli nelielu masu (gāzes) molekulu emisijai. Šīs attīstības rezultātā apstarošana var izraisīt organisko materiālu (kabeļu, krāsu) saturošu iekārtu funkcionālo īpašību zudumu vai radīt bīstamas situācijas ar organiskiem savienojumiem bagātu kodolatkritumu gadījumā. Galvenā uzmanība tiek pievērsta a) gāzu emisijai ar sprādziena (H2), korozijas (HF, HCl) vai toksicitātes riskiem un b) nelielu masu molekulu radīšanai, kas ir sarežģītas radionuklīdiem un kas potenciāli var veicināt to migrāciju uz ģeosfēru. Starp šīm gāzēm H2 ir viena no problemātiskākajām, jo tā rodas dažādos polimēros; mūsu projekts ir īpaši vērsts uz ūdeņraža emisiju ar alfa izstarojošiem aktinīdiem piesārņotu organisko atkritumu ilgtermiņa uzglabāšanas laikā. Šo atkritumu drošības kontrole ir svarīgs un aktuāls sabiedrības jautājums, un tas kļūs vēl jo vairāk, jo palielināsies ekspluatācijas pārtraukšanas programmas. Šo emisiju prognozēšanu var kontrolēt tikai tad, ja jebkurā laikā ir zināms par emitēto materiālu un gāzu novecošanās stāvokli. Šis pētījums ir daļa no plašākas zinātniskās programmas, kurā mēs esam parādījuši, ka lielas devas gāzveida emisijas prognozēšana no radioķīmiskās efektivitātes (t. i., radīto defektu molu skaits uz vienu uzkrātās enerģijas vienību), ko mēra pie zemas devas G0(H2), noved pie gāzu emisijas pārvērtēšanas [1]. Patiešām, H2, G(H2) radioķīmiskās emisijas efektivitāte samazinās, kad palielinās radiācijas deva, t. i., kad palielinās izstarojošā materiāla novecošanas pakāpe. Turklāt tehnoloģisko problēmu nopietni sarežģī polimēru daudzveidība un G(H2) atkarība no materiālu sastāva. Datubāze, kas izveidota saskaņā ar AREVA un CEA impulsu un satur G0(H2) un G(H2) vērtības samazinātās devās, dažām polimēru saimēm diemžēl nekad nebūs izsmeļoša. Tāpēc mēs esam izvēlējušies pilnīgi atšķirīgu pieeju, pamatojoties uz fundamentāliem pētījumiem, lai atrisinātu šo lietišķo problēmu. Mērķis ir izprast un kvantificēt ar G(H2) samazināšanos saistītās parādības, palielinot devu. Ilgtermiņa mērķis ir atkarībā no polimēru sākotnējā sastāva un mikrostrukturālās attīstības paredzēt ticamu un zinātniski pamatotu prognozi par dihidrogēna emisijas efektivitātes attīstību. Ņemot vērā tā mērķus, šis projekts ir daļa no RIS3 “Enerģētikas pārkārtošanas” tēmas “Pārstrāde un demontāža”. (Latvian)
11 August 2022
0 references
Tá ábhair orgánacha agus polaiméirí den chuid is mó i slabhra na cumhachta núicléiche agus, dá réir sin, ní mór staidéar cúramach a dhéanamh ar a n-iompar faoi radaíocht ianúcháin (R.I). Is féidir iad a fháil 1) in aghaidh srutha an timthrialla breosla (breiseáin i monarú breosla MOX, trealamh cosanta), 2) i slabhra sábháilteachta na suiteálacha núicléacha atá i bhfeidhm agus i staid thimpiste (insliú cábla nó ailt), agus 3) sruth an timthrialla chun dramhaíl núicléach a bhainistiú, gach oibríocht maidir le cothabháil suiteálacha núicléacha nó díchóimeáil (caintigh, leatháin chosanta vinile...) agus mar dhramhaíl dhíchóimeála (scáileáin bosca lámhainní, etc.). I ngach na réimsí seo, tá ábhair faoi réir ionradaíocht níos mó nó níos lú dian agus an-difriúil: cineál radaíochta, dáileog, ráta dáileoige. Tá polaiméirí i measc na n-ábhar is íogaire le radaíocht ianúcháin. Déantar a struchtúr a mhodhnú go mór trí ghrúpaí ceimiceacha nua a chruthú, ar a dtugtar lochtanna, i gcomhthreo le hastú móilíní de mhaiseanna beaga (gás). Mar thoradh ar na forbairtí sin, is féidir le hionradaíocht a bheith ina chúis le caillteanas airíonna feidhmiúla do threalamh ina bhfuil ábhair orgánacha (cáblaí, péinteanna) nó staideanna contúirteacha a chruthú i gcás dramhaíola núicléiche atá saibhir i gcomhdhúile orgánacha. Dírítear ar (a) astú gás le rioscaí pléasctha (H2), creimthe (HF, HCl) nó rioscaí tocsaineachta, agus (b) cruthú móilíní maiseanna beaga atá casta do radanúiclídí agus a d’fhéadfadh a n-ascnamh chuig an ngeosféar a éascú. I measc na ngás seo, is cosúil go bhfuil H2 ar cheann de na fadhbanna is mó mar a cruthaíodh i réimse leathan polaiméirí; díríonn ár dtionscadal go sonrach ar astú hidrigine le linn stóráil fhadtéarmach dramhaíola orgánaí atá éillithe le gníomhóidí astaithe alfa. Saincheist shochaíoch mhór atá ann faoi láthair is ea sábháilteacht na dramhaíola sin a rialú agus beidh sé níos tábhachtaí fós de réir mar a thiocfaidh méadú ar na cláir dhíchoimisiúnaithe. Ní féidir tuar na n-astaíochtaí seo a rialú ach amháin ag an eolas, ag am ar bith, ar staid ag dul in aois na n-ábhar agus na ngás a astaítear. Tá an staidéar seo mar chuid de chlár eolaíochta níos leithne, ina bhfuil léirithe againn go bhfuil an tuar astaíochtaí gásach ard-dáileog ó éifeachtúlacht radaiceimiceach (i.e., líon na lochtanna a cruthaíodh in aghaidh an aonaid fuinnimh taiscthe) tomhaiste ag dáileog íseal, G0 (H2), mar thoradh ar ró-mheastachán ar an astaíocht ghásach [1]. Go deimhin, laghdaíonn éifeachtúlacht astaíochtaí radaiceimiceach H2, G(H2), nuair a mhéadaíonn an dáileog radaíochta, i.e. nuair a thagann méadú ar aosú an ábhair astaithe. Thairis sin, tá an fhadhb theicneolaíoch an-chasta mar gheall ar éagsúlacht leathan polaiméirí agus spleáchas G(H2) ar chomhdhéanamh na n-ábhar. Ar an drochuair, ní bheidh an bunachar sonraí a bunaíodh faoi impulse AREVA agus CEA agus ina bhfuil luachanna G0(H2) agus G(H2) ag dáileoga laghdaithe, i gcás roinnt teaghlach polaiméire, uileghabhálach riamh. Mar sin, ní mór dúinn a roghnaigh cur chuige go hiomlán difriúil, bunaithe ar thaighde bunúsach, chun an fhadhb seo i bhfeidhm a réiteach. Is é an cuspóir ná na feiniméin a bhfuil baint acu leis an laghdú ar G(H2) a thuiscint agus a chainníochtú nuair a mhéadaíonn an dáileog. Is é an cuspóir fadtéarmach, ag brath ar chomhdhéanamh tosaigh agus ar éabhlóid mhicreastruchtúrach polaiméirí, tuar iontaofa a bhfuil bunús eolaíoch leis a bheith ann maidir le héabhlóid na héifeachtúlachta astaíochtaí déhidrigine. Mar thoradh ar a chuspóirí, tá an tionscadal seo mar chuid de RIS3 “Athchúrsáil agus díchóimeáil” den téama “aistriú fuinnimh”. (Irish)
11 August 2022
0 references
Organski materiali in predvsem polimeri so vseprisotni v jedrski energetski verigi, zato je treba njihovo obnašanje pod ionizirajočim sevanjem (R.I) skrbno preučiti. Najti jih je mogoče 1) pred gorivnim ciklom (dodatki pri proizvodnji goriva MOX, zaščitna oprema), 2) v varnostni verigi jedrskih objektov, ki obratujejo in so v nenamernih razmerah (izolacija kabla ali spoji), in 3) za krogom ravnanja z jedrskimi odpadki, vsemi postopki vzdrževanja jedrskih objektov ali razstavljanja (gante, zaščitni listi vinil...) in kot odpadki pri razstavljanju (zaslon za glovebox itd.). Na vseh teh območjih so materiali izpostavljeni bolj ali manj intenzivnemu in zelo različnim obsevanju: vrsta sevanja, odmerek, hitrost doze. Polimeri so med najobčutljivejšimi materiali za ionizirajoče sevanje. Njihova struktura je temeljito spremenjena z ustvarjanjem novih kemijskih skupin, znanih kot napake, vzporedno z emisijo molekul majhnih mas (plin). Zaradi tega lahko obsevanje povzroči izgubo funkcionalnih lastnosti opreme, ki vsebuje organske snovi (kabele, barve), ali povzroči nevarne razmere v primeru jedrskih odpadkov, bogatih z organskimi spojinami. Poudarek je na (a) emisijah plinov, pri katerih obstaja nevarnost eksplozije (H2), korozije (HF, HCl) ali tveganja strupenosti, in (b) ustvarjanju molekul majhnih mas, ki so kompleksne za radionuklide in ki bi lahko olajšale njihovo migracijo v geosfero. Med temi plini se zdi, da je H2 eden od najbolj problematičnih, ker nastaja v različnih polimerih; naš projekt se osredotoča predvsem na emisije vodika med dolgoročnim skladiščenjem organskih odpadkov, kontaminiranih z alfa-izpuščajočimi aktinidi. Nadzor varnosti teh odpadkov je pomembno in trenutno družbeno vprašanje, ki bo še toliko bolj, saj se bodo programi razgradnje povečali. Napoved teh emisij je mogoče nadzirati samo z znanjem o starajočem se stanju izpuščenih materialov in plinov. Ta študija je del širšega znanstvenega programa, v katerem smo pokazali, da napoved plinastih emisij velikih odmerkov iz radiokemijske učinkovitosti (tj. število molov napak, ustvarjenih na enoto odlagane energije), merjene pri majhnih odmerkih, G0(H2), vodi do precenitve plinastih emisij [1]. Učinkovitost radiokemičnih emisij H2, G(H2) se dejansko zmanjša, ko se poveča doza sevanja, tj. ko se poveča stopnja staranja sevalnega materiala. Poleg tega je tehnološki problem resno zapleten zaradi velike raznolikosti polimerov in odvisnosti G(H2) od sestave materialov. Podatkovna zbirka, ki je bila vzpostavljena pod impulzom AREVA in CEA ter vsebuje vrednosti G0(H2) in G(H2) v zmanjšanih odmerkih za nekatere družine polimerov, žal nikoli ne bo izčrpna. Zato smo za rešitev tega aplikativnega problema izbrali povsem drugačen pristop, ki temelji na temeljnih raziskavah. Cilj je razumeti in količinsko opredeliti pojave, ki so povezani z zmanjšanjem G(H2), ko se odmerek poveča. Dolgoročni cilj je, odvisno od začetne sestave in mikrostrukturnega razvoja polimerov, zanesljivo in znanstveno utemeljeno napoved razvoja učinkovitosti emisij dihidrogena. Zaradi svojih ciljev je ta projekt del RIS3 „Recikliranje in odstranitev“ teme „energetski prehod“. (Slovenian)
11 August 2022
0 references
Органичните материали и главно полимерите са вездесъщи във веригата на ядрената енергия и като такива поведението им под йонизиращо лъчение (R.I) трябва да бъде внимателно проучено. Те могат да бъдат намерени 1) преди горивния цикъл (добавки при производството на гориво MOX, защитно оборудване), 2) във веригата за безопасност на ядрените инсталации както в експлоатация, така и при случайна ситуация (кабелна изолация или съединения), и 3) след цикъла за управление на ядрени отпадъци, всички операции по поддръжка на ядрени инсталации или демонтиране (ганти, винилови защитни листове...) и като разглобяване на отпадъци (скрийни ръкавички и т.н.). Във всички тези области материалите са подложени на повече или по-малко интензивно и много различно облъчване: вид радиация, доза, скорост на дозата. Полимерите са сред най-чувствителните материали за йонизиращо лъчение. Тяхната структура е дълбоко модифицирана чрез създаването на нови химични групи, известни като дефекти, успоредно с емисията на молекули от малки маси (газ). В резултат на тези разработки облъчването може да доведе до загуба на функционални свойства на оборудване, съдържащо органични материали (кабели, бои) или да създаде опасни ситуации в случай на ядрени отпадъци, богати на органични съединения. Акцентът е поставен върху: а) емисиите на газове с риск от експлозия (H2), корозия (HF, HCl) или рискове от токсичност, и б) създаването на молекули от малки маси, които са сложни за радионуклиди и които потенциално могат да улеснят миграцията им към геосферата. Сред тези газове H2 изглежда един от най-проблемните, тъй като е създаден в голямо разнообразие от полимери; нашият проект е насочен специално към емисиите на водород по време на дългосрочното съхранение на органични отпадъци, замърсени с алфа излъчващи актиниди. Контролът на безопасността на тези отпадъци е основен и настоящ обществен въпрос и ще стане още по-голям, тъй като програмите за извеждане от експлоатация ще се увеличат. Прогнозирането на тези емисии може да бъде контролирано само от знанието по всяко време за състоянието на стареене на материалите и отделяните газове. Това проучване е част от по-широка научна програма, в която показахме, че прогнозирането на високодозовата газообразна емисия от радиохимичната ефективност (т.е. броят на моловете дефекти, създадени за единица отложена енергия), измерено при ниска доза, G0(H2), води до надценяване на газообразните емисии [1]. В действителност радиохимичната ефективност на емисиите на H2, G(H2) намалява, когато дозата на радиацията се увеличи, т.е. когато степента на стареене на излъчващия материал се увеличава. Освен това технологичният проблем е сериозно усложнен от голямото разнообразие от полимери и зависимостта на G(H2) от състава на материалите. Базата данни, създадена под импулса на AREVA и CEA и съдържаща стойности G0(H2) и G(H2) при намалени дози, за някои полимерни семейства, за съжаление никога няма да бъде изчерпателна. Затова избрахме напълно различен подход, основан на фундаментални изследвания, за да решим този приложен проблем. Целта е да се разберат и остойностят явленията, свързани с намаляването на G(H2), когато дозата се увеличи. Дългосрочната цел е, в зависимост от първоначалния състав и микроструктурната еволюция на полимерите, да се направи надеждна и научно обоснована прогноза за развитието на ефективността на емисиите на диводород. В резултат на своите цели този проект е част от RIS3 „Рециклиране и демонтиране„на темата „енергиен преход“. (Bulgarian)
11 August 2022
0 references
Il-materjali organiċi u prinċipalment il-polimeri huma omnipreżenti fil-katina tal-enerġija nukleari u, bħala tali, l-imġiba tagħhom taħt ir-radjazzjoni jonizzanti (R.I) għandha tiġi studjata bir-reqqa. Dawn jistgħu jinstabu 1)’il fuq miċ-ċiklu tal-fjuwil (addittivi fil-manifattura tal-fjuwil MOX, tagħmir protettiv), 2) fil-katina tas-sikurezza tal-installazzjonijiet nukleari kemm fl-operat kif ukoll f’sitwazzjoni aċċidentali (insulazzjoni tal-kejbils jew ġonot), u 3) ‘l isfel miċ-ċiklu għall-ġestjoni tal-iskart nukleari, l-operazzjonijiet kollha ta’ manutenzjoni tal-installazzjonijiet nukleari jew iż-żarmar (gants, folji protettivi tal-vinil...) u bħala skart taż-żarmar (iskrins tal-ingwanti, eċċ.). F’dawn iż-żoni kollha, il-materjali huma soġġetti għal irradjazzjoni ftit jew wisq intensa u differenti ħafna: tip ta’ radjazzjoni, doża, rata tad-doża. Il-polimeri huma fost l-aktar materjali sensittivi għar-radjazzjoni jonizzanti. L-istruttura tagħhom hija mmodifikata profondament permezz tal-ħolqien ta’ gruppi kimiċi ġodda, magħrufa bħala difetti, b’mod parallel mal-emissjoni ta’ molekuli ta’ mases żgħar (gass). Bħala riżultat ta’ dawn l-iżviluppi, l-irradjazzjoni tista’ tikkawża t-telf ta’ proprjetajiet funzjonali għal tagħmir li fih materjali organiċi (kejbils, żebgħa) jew toħloq sitwazzjonijiet perikolużi fil-każ ta’ skart nukleari li fih ħafna komposti organiċi. L-enfasi hija fuq (a) l-emissjoni ta’ gassijiet b’riskji ta’ splużjoni (H2), korrużjoni (HF, HCl) jew riskji ta’ tossiċità, u (b) il-ħolqien ta’ molekuli ta’ mases żgħar li huma kumplessi għar-radjonuklidi u li jistgħu potenzjalment jiffaċilitaw il-migrazzjoni tagħhom lejn il-ġeosfera. Fost dawn il-gassijiet, l-H2 jidher li huwa wieħed mill-aktar problematiċi minħabba li jinħoloq f’varjetà wiesgħa ta’ polimeri; il-proġett tagħna jiffoka b’mod speċifiku fuq l-emissjoni tal-idroġenu matul il-ħżin fit-tul ta’ skart organiku kkontaminat b’aktinidi li jarmu l-alfa. Il-kontroll tas-sikurezza ta’ dan l-iskart huwa kwistjoni ewlenija u attwali tas-soċjetà u se jsir aktar u aktar hekk kif il-programmi ta’ dekummissjonar se jiżdiedu. Il-previżjoni ta ‘dawn l-emissjonijiet jistgħu jiġu kkontrollati biss mill-għarfien, fi kwalunkwe ħin, ta’ l-istat aging tal-materjali u l-gassijiet emessi. Dan l-istudju huwa parti minn programm xjentifiku usa’, fejn aħna wrejna li t-tbassir ta’ emissjonijiet gassużi ta’ doża għolja mill-effiċjenza radjukimika (jiġifieri, in-numru ta’ moles ta’ difetti maħluqa għal kull unità ta’ enerġija ddepożitata) imkejla f’doża baxxa, G0(H2), iwassal għal stima eċċessiva tal-emissjoni gassuża [1]. Fil-fatt, l-effiċjenza tal-emissjoni radjukimika ta’ H2, G(H2), tonqos meta d-doża ta’ radjazzjoni tiżdied, jiġifieri meta jiżdied il-grad tat-tixjiħ tal-materjal emittenti. Barra minn hekk, il-problema teknoloġika hija kkumplikata serjament mid-diversità wiesgħa tal-polimeri u d-dipendenza tal-G(H2) fuq il-kompożizzjoni tal-materjali. Il-bażi tad-data stabbilita taħt l-impuls ta’ AREVA u CEA u li fiha l-valuri G0(H2) u G(H2) f’dożi mnaqqsa, għal xi familji ta’ polimeri, sfortunatament qatt mhi se tkun eżawrjenti. Allura għażilna approċċ kompletament differenti, ibbażat fuq ir-riċerka bażika, biex insolvu din il-problema applikata. L-għan huwa li wieħed jifhem u jikkwantifika l-fenomeni involuti fit-tnaqqis ta’ G(H2) meta d-doża tiżdied. L-objettiv fit-tul huwa li, skont il-kompożizzjoni inizjali u l-evoluzzjoni mikrostrutturali tal-polimeri, ikun hemm previżjoni affidabbli u ssostanzjata xjentifikament tal-evoluzzjoni tal-effiċjenza tal-emissjonijiet tad-diidroġenu. Bħala riżultat tal-objettivi tiegħu, dan il-proġett huwa parti mill-RIS3 “Riċiklaġġ u Żmantellar” tat-tema tat-“tranżizzjoni tal-enerġija”. (Maltese)
11 August 2022
0 references
Os materiais orgânicos e principalmente os polímeros são omnipresentes na cadeia de energia nuclear e, como tal, o seu comportamento sob radiação ionizante (IR) deve ser cuidadosamente estudado. Podem ser encontrados 1) a montante do ciclo do combustível (aditivos no fabrico de combustível MOX, equipamento de proteção), 2) na cadeia de segurança das instalações nucleares, tanto em funcionamento como em situação acidental (isolamento por cabo ou juntas), e 3) a jusante do ciclo para a gestão de resíduos nucleares, todas as operações de manutenção de instalações nucleares ou de desmantelamento (gants, folhas de proteção de vinil, etc.) e como resíduos de desmantelamento (ecrãs de caixas de luvas, etc.). Em todas estas áreas, os materiais são submetidos a irradiação mais ou menos intensa e muito diferente: tipo de radiação, dose, taxa de dose. Os polímeros estão entre os materiais mais sensíveis às radiações ionizantes. A sua estrutura é profundamente modificada através da criação de novos grupos químicos, conhecidos como defeitos, em paralelo com a emissão de moléculas de pequenas massas (gás). Em resultado destes desenvolvimentos, a irradiação pode causar a perda de propriedades funcionais de equipamentos que contenham materiais orgânicos (cabos, tintas) ou criar situações perigosas no caso de resíduos nucleares ricos em compostos orgânicos. A tónica é colocada a) na emissão de gases com riscos de explosão (H2), corrosão (HF, HCl) ou toxicidade, e b) na criação de moléculas de pequenas massas que são complexas para os radionuclídeos e que podem potencialmente facilitar a sua migração para a geosfera. Entre estes gases, o H2 parece ser um dos mais problemáticos porque é criado numa grande variedade de polímeros; o nosso projeto centra-se especificamente na emissão de hidrogénio durante o armazenamento a longo prazo de resíduos orgânicos contaminados com actinídeos emissores de alfa. O controlo da segurança destes resíduos é uma questão social importante e atual e tornar-se-á ainda mais importante à medida que os programas de desmantelamento forem aumentando. A previsão dessas emissões só pode ser controlada pelo conhecimento, a qualquer momento, do estado de envelhecimento dos materiais e dos gases emitidos. Este estudo faz parte de um programa científico mais amplo, no qual demonstramos que a previsão de altas doses de emissões gasosas provenientes da eficiência radioquímica (ou seja, o número de moles de defeitos criados por unidade de energia depositada) medidas a baixa dose, G0(H2), leva a uma superestimação da emissão gasosa [1]. Com efeito, a eficiência das emissões radioquímicas de H2, G(H2), diminui quando a dose de radiação aumenta, ou seja, quando o grau de envelhecimento do material emissor aumenta. Além disso, o problema tecnológico é seriamente complicado pela grande diversidade de polímeros e pela dependência de G(H2) na composição dos materiais. Infelizmente, a base de dados criada sob o impulso da AREVA e da CEA e que contém valores de G0(H2) e G(H2) em doses reduzidas, para algumas famílias de polímeros, nunca será exaustiva. Por isso, optámos por uma abordagem completamente diferente, baseada na investigação fundamental, para resolver este problema aplicado. O objetivo é compreender e quantificar os fenómenos envolvidos na diminuição de G(H2) quando a dose aumenta. O objetivo a longo prazo é dispor, em função da composição inicial e da evolução microestrutural dos polímeros, de uma previsão fiável e cientificamente fundamentada da evolução da eficiência das emissões de di-hidrogénio. Em resultado dos seus objetivos, este projeto faz parte da RIS3 «Reciclagem e desmantelamento» do tema «Transição energética». (Portuguese)
11 August 2022
0 references
Organiske materialer og hovedsagelig polymerer er allestedsnærværende i kernekraftkæden, og deres adfærd under ioniserende stråling (R.I) skal som sådan undersøges nøje. De kan findes 1) opstrøms for brændselskredsløbet (tilsætningsstoffer ved fremstilling af MOX-brændsel, beskyttelsesudstyr), 2) i sikkerhedskæden for nukleare anlæg både i drift og i en utilsigtet situation (kabelisolering eller samlinger) og 3) nedstrøms for håndteringen af nukleart affald, alle operationer med vedligeholdelse af nukleare anlæg eller demontering (ganter, vinylbeskyttelsesplader...) og som demonteringsaffald (handskeboksskærme osv.). I alle disse områder udsættes materialerne for mere eller mindre intens og meget forskellig bestråling: strålingstype, dosis, dosishastighed. Polymerer er blandt de mest følsomme materialer til ioniserende stråling. Deres struktur er dybt modificeret gennem skabelsen af nye kemiske grupper, kendt som defekter, parallelt med emissionen af molekyler af små masser (gas). Som følge af denne udvikling kan bestråling forårsage tab af funktionelle egenskaber for udstyr, der indeholder organiske materialer (kabler, maling) eller skabe farlige situationer i tilfælde af nukleart affald, der er rig på organiske forbindelser. Der fokuseres på a) emission af gasser med eksplosionsfare (H2), korrosion (HF, HCl) eller toksicitetsrisici og b) dannelsen af molekyler af små masser, der er komplekse for radionuklider, og som potentielt kan lette deres migration til geosfæren. Blandt disse gasser synes H2 at være en af de mest problematiske, fordi den er skabt i en lang række polymerer; vores projekt fokuserer specifikt på emission af brint under langtidsopbevaring af organisk affald, der er forurenet med alfauderende actinider. Kontrol med sikkerheden i forbindelse med dette affald er et vigtigt og aktuelt samfundsproblem og vil blive endnu mere omfattende, efterhånden som nedlukningsprogrammerne øges. Forudsigelsen af disse emissioner kan kun styres af viden, når som helst, om materialernes aldringstilstand og de udledte gasser. Denne undersøgelse er en del af et bredere videnskabeligt program, hvor vi har vist, at forudsigelsen af højdosisgasemissioner fra radiokemisk effektivitet (dvs. antallet af skabte mol af defekter pr. deponeret energienhed) målt ved lav dosis, G0(H2), fører til en overvurdering af den gasformige emission [1]. Faktisk falder den radiokemiske emissionseffektivitet for H2, G(H2), når strålingsdosis stiger, dvs. når det udsendende materiales aldringsgrad stiger. Desuden kompliceres det teknologiske problem alvorligt af den brede vifte af polymerer og G(H2)'s afhængighed af materialesammensætningen. Databasen, der er oprettet under impulsen af AREVA og CEA og indeholder G0(H2) og G(H2) værdier ved reducerede doser, for nogle polymerfamilier, vil desværre aldrig være udtømmende. Så vi har valgt en helt anden tilgang, baseret på grundforskning, for at løse dette anvendte problem. Formålet er at forstå og kvantificere de fænomener, der er involveret i reduktionen af G(H2), når dosis øges. Det langsigtede mål er, afhængigt af polymerers oprindelige sammensætning og mikrostrukturelle udvikling, at have en pålidelig og videnskabeligt underbygget forudsigelse af udviklingen i effektiviteten af dihydrogenemissioner. Som følge af dets mål er dette projekt en del af RIS3 "Genanvendelse og demontering" af temaet "energiomstilling". (Danish)
11 August 2022
0 references
Materialele organice și în principal polimerii sunt omniprezenti în lanțul de energie nucleară și, ca atare, comportamentul lor sub radiații ionizante (R.I) trebuie studiat cu atenție. Acestea pot fi găsite 1) în amonte de ciclul de combustibil (aditivi la fabricarea combustibilului MOX, echipamente de protecție), 2) în lanțul de securitate al instalațiilor nucleare, atât în exploatare, cât și într-o situație accidentală (izolarea cablurilor sau îmbinări) și 3) în aval de ciclul de gestionare a deșeurilor nucleare, toate operațiunile de întreținere a instalațiilor nucleare sau de demontare (gigi, foi de protecție din vinil...) și ca deșeuri de demontare (sacuri pentru cutii de mănuși etc.). În toate aceste zone, materialele sunt supuse unei iradieri mai mult sau mai puțin intense și foarte diferite: tipul de radiație, doza, viteza dozei. Polimerii sunt printre cele mai sensibile materiale la radiațiile ionizante. Structura lor este profund modificată prin crearea de noi grupuri chimice, cunoscute sub numele de defecte, în paralel cu emisia de molecule de mase mici (gaz). Ca urmare a acestor evoluții, iradierea poate cauza pierderea proprietăților funcționale ale echipamentelor care conțin materiale organice (cabluri, vopsele) sau poate crea situații periculoase în cazul deșeurilor nucleare bogate în compuși organici. Accentul se pune pe (a) emisiile de gaze cu riscuri de explozie (H2), coroziune (HF, HCl) sau riscuri de toxicitate și (b) crearea de molecule de mase mici care sunt complexe pentru radionuclizi și care ar putea facilita migrarea acestora în geosferă. Printre aceste gaze, H2 pare a fi unul dintre cele mai problematice, deoarece a fost creat într-o mare varietate de polimeri; proiectul nostru se concentrează în special pe emisiile de hidrogen în timpul depozitării pe termen lung a deșeurilor organice contaminate cu actinide alfa emițătoare. Controlul siguranței acestor deșeuri este o problemă societală majoră și actuală și va deveni și mai mult, pe măsură ce programele de dezafectare vor crește. Anticiparea acestor emisii poate fi controlată numai prin cunoașterea, în orice moment, a stării de îmbătrânire a materialelor și a gazelor emise. Acest studiu face parte dintr-un program științific mai amplu, în care am arătat că predicția emisiilor gazoase în doze mari provenite din eficiența radiochimică (și anume, numărul de alunițe de defecte create pe unitatea de energie depozitată) măsurată la doză mică, G0(H2), conduce la o supraestimare a emisiilor gazoase [1]. Într-adevăr, eficiența emisiilor radiochimice de H2, G(H2), scade atunci când doza de radiații crește, adică atunci când crește gradul de îmbătrânire a materialului emițător. Mai mult, problema tehnologică este serios complicată de marea diversitate a polimerilor și de dependența G(H2) de compoziția materialelor. Din păcate, baza de date creată sub impulsul AREVA și CEA și care conține valorile G0(H2) și G(H2) la doze reduse, pentru unele familii de polimeri, nu va fi niciodată exhaustivă. Deci, am ales o abordare complet diferită, bazată pe cercetarea de bază, pentru a rezolva această problemă aplicată. Obiectivul este de a înțelege și cuantifica fenomenele implicate în scăderea G(H2) atunci când doza crește. Obiectivul pe termen lung este de a avea, în funcție de compoziția inițială și evoluția microstructurală a polimerilor, o predicție fiabilă și fundamentată științific a evoluției eficienței emisiilor de dihidrogen. Ca urmare a obiectivelor sale, acest proiect face parte din RIS3 „Reciclare și dezmembrare” a temei „tranziția energetică”. (Romanian)
11 August 2022
0 references
Organiska material och huvudsakligen polymerer förekommer överallt i kärnkraftskedjan och därför måste deras beteende under joniserande strålning (R.I) studeras noggrant. De kan hittas 1) uppströms bränslecykeln (tillsatser vid tillverkning av MOX-bränsle, skyddsutrustning), 2) i säkerhetskedjan för kärntekniska anläggningar både i drift och i en olyckssituation (kabelisolering eller fogar) och 3) nedströms i cykeln för hantering av kärnavfall, all drift av underhåll av kärntekniska anläggningar eller nedmontering (spel, vinylskyddsark...) och som demonteringsavfall (handskboxskärmar osv.). I alla dessa områden utsätts materialen för mer eller mindre intensiv bestrålning och mycket olika bestrålning: typ av strålning, dos, dosrat. Polymerer är bland de mest känsliga materialen för joniserande strålning. Deras struktur förändras djupt genom skapandet av nya kemiska grupper, så kallade defekter, parallellt med utsläpp av molekyler av små massor (gas). Till följd av denna utveckling kan bestrålning orsaka förlust av funktionella egenskaper för utrustning som innehåller organiska material (kablar, färger) eller skapa farliga situationer när det gäller kärnavfall med höga halter av organiska föreningar. Fokus ligger på a) utsläpp av gaser med explosionsrisk (H2), korrosion (HF, HCl) eller toxicitetsrisker, och b) skapande av molekyler av små massor som är komplexa för radionuklider och som potentiellt kan underlätta deras migration till geosfären. Bland dessa gaser verkar H2 vara en av de mest problematiska eftersom den skapas i en mängd olika polymerer. vårt projekt fokuserar specifikt på utsläpp av vätgas under långtidslagring av organiskt avfall som förorenats med alfauterande aktinider. Att kontrollera säkerheten för detta avfall är en viktig och aktuell samhällsfråga och kommer att bli ännu viktigare i takt med att avvecklingsprogrammen ökar. Förutsägelsen av dessa utsläpp kan endast styras av kunskap, när som helst, om åldrandet hos materialen och de gaser som släpps ut. Denna studie är en del av ett bredare vetenskapligt program, där vi har visat att förutsägelsen av höga doser gasutsläpp från radiokemisk effektivitet (dvs. antalet mol av defekter som skapas per enhet energi som deponeras) uppmätt vid låg dos, G0(H2), leder till en överskattning av gasformiga utsläpp [1]. Den radiokemiska utsläppseffektiviteten för H2, G(H2) minskar när strålningsdosen ökar, dvs. när det avgivande materialets åldrande ökar. Det tekniska problemet kompliceras dessutom allvarligt av den stora mångfalden av polymerer och G(H2):s beroende av materialens sammansättning. Den databas som upprättats under impulsen av AREVA och CEA och som innehåller G0(H2)- och G(H2)-värden vid reducerade doser, för vissa polymerfamiljer, kommer tyvärr aldrig att vara uttömmande. Så vi har valt ett helt annat tillvägagångssätt, baserat på grundforskning, för att lösa detta tillämpade problem. Målet är att förstå och kvantifiera de fenomen som är involverade i minskningen av G(H2) när dosen ökar. Det långsiktiga målet är att, beroende på polymerernas ursprungliga sammansättning och mikrostrukturella utveckling, ha en tillförlitlig och vetenskapligt underbyggd prognos av utvecklingen av diväteutsläppseffektivitet. Som ett resultat av sina mål ingår detta projekt i RIS3 ”Återvinning och nedmontering” av temat ”energiomställning”. (Swedish)
11 August 2022
0 references
7 December 2023
0 references
Identifiers
16E00729
0 references